Keď k nám do Lutherovho dvora, sídla slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, zavítajú sestry a bratia vo viere, spolu s nimi k nám zavíta radosť. Teší nás, že sa zaplní naša kaplnka, ako sa to na dobrý zbor sluší.

Tentoraz k nám prišli evanjelickí veriaci z neďalekého mladého mestečka Maglódu, ktoré získalo štatút mesta 1. júla 2007. Má 11 767 obyvateľov, z toho asi 177 Slovákov (1,5%). Prevažná väčšina je katolíckeho vierovyznania, počet evanjelikov činí 18% a je možné, že sú to tí Slováci, ktorí si zachovali vieru svojich predkov, ale ich jazyk už neovládajú. Osada Maglód bola totiž za Turkov a Rákócziho bojov úplne vyľudnená, po roku 1710 sa tu usadili prevažne slovenskí poddaní z Novohradu. Niekdajší slovenský ráz Maglódu len potvrdzuje skutočnosť, že tu sa zoznámili Slovák Štefan Petrovič a írečitá spevavá Slovenka Mária Hrúzová, rodičia slávneho básnika Alexandra Petroviča (neskôr Petőfiho). Dosvedčuje to aj pamätná tabuľa. Tu sa narodil aj Ľudovít Seberíni (1820-1875) básnik, profesor teológie. Jednou z pozoruhodností mesta je neskorobarokový evanjelický kostol.

Podobne ako pred dvoma rokmi, keď nás Maglódčania navštívili po prvý raz, sme ich čakali s veľkým záujmom. Prišli na čele s pánom farárom Mihályom Némethom, s ktorým sme sa tiež už poznali.

Bol príjemný pocit vojsť do zaplnenej kaplnky. Na znak blížiaceho sa začiatku bohoslužobných obradov, vďaka elektrotechnike, sa ozval zvon, pán farár spolu s našou pani farárkou a dozorcom zboru prešli pred oltár. Z tváre našej pani farárky Hildy Gulácsiovej Fabuľovej žiarila neskrývaná radosť, keď vítala našich vzácnych a milých hostí pri príležitosti tretej nedele po Veľkej noci, v tomto radostnom období Jubilate! (Radujte sa!). Potom dozorca v mene Zboru budapeštianskych slovenských evanjelikov srdečne privítal sestry a bratov vo viere a osobitne sa poďakoval hosťom, že prišli v takom hojnom počte. - Je radostné, že nás je tak veľa, - povedal a zaželal im, aby sa medzi nimi cítili príjemne. Pán farár Németh zdôraznil, že radi prichádzajú do budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru, lebo po roku 1710 na vyprázdnené, spustnuté miesto niekdajšieho Maglódu prišli Slováci, usadili sa tu, postavili si kostol, školu, príbytky... Jeho dnešní veriaci sú ich potomkovia. - Nech Pán Boh uchová vo svojej viere a dobrom zdraví týchto našich ľudí! - povedal a odovzdal slovo našej pani farárke, ktorá slúžila bohoslužbu. - Najsvätejší Bože všemohúci... - zaznel spev za sprievodu organa... Spev a modlitby sa striedali, až prišiel čas, keď pán farár Németh vystúpil na kazateľnicu a prehovoril k obecenstvu veriacich.

„Sejba v slzách - žatva v radosti“ - takto sa dá charakterizovať to, čo sa deje vo vzťahu medzi Bohom a človekom. Keď sa človek odvráti od Boha, Božou odpoveďou sú výčitky, tresty a napomenutia. To, samozrejme, v človeku vyvoláva skľúčenosť, nárek nad nepriaznivým stavom. Zmena v lepšie môže nastať, keď si človek uvedomí svoju hriešnosť a úprimne prosí o odpustenie. Boh odpovedá tým, že sa znovu prizná k svojmu ľudu, čím vyvolá radosť nad zmenou údelu. Tak to bolo v rôznych historických etapách. Aj vtedy, keď sa ľud Izraela chcel zbaviť Ježiša krikom: „Ukrižuj ho!“

Veriaci ľudia mali všelijaké pokušenia. Napríklad ani nie tak dávno, v čase nacizmu, bol hriešnik, ktorý túžil po svetovláde. A vtedy veľký teológ Dietrich Bonhoeffer, hlboko veriaci, mal odvahu v rozhlase povedať: „Jedine Pán Boh má v rukách všetku moc.“ Písal sa rok 1943, teológ sa za svoj výrok dostal do väzenia a v roku 1945 musel umrieť. Ale ešte pred smrťou napísal báseň: „Sme ukrytí požehnanej moci...“, ktorú si spievame aj dnes. Aj za komunizmu boli veriaci prenasledovaní, napríklad biskup Lajos Ordass sa dostal do väzenia. Všelijaké ťažkosti máme aj dnes. Deň čo deň cítime tlak svetovej krízy, v obchodoch rastie drahota, vzmáha sa bieda, z médií počujeme správy o krádežiach, strašidelné správy o vraždách: syn v zúfalstve zabije otca, matku, súrodencov!... Či za takýchto okolností máme aspoň štipku dôvodu na radosť?

Veriaci človek predsa vie, že „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho.“ Syn Ježiš prišiel na zem a učil svojich učeníkov. Prišiel nás vykúpiť z hriechov tak, že v podobe ťažkého kríža bral na seba všetky hriechy človeka. Vopred oznámil svojim učeníkom: „Máličko a neuvidíte ma; zase máličko a uvidíte ma.“ Naznačil tým, že jeho neprítomnosť bude krátka, teda čas do Jeho príchodu v sláve sa neustále skracuje a vyzýva k trpezlivosti a stálosti vo viere. On nás neopustí ani v tej najväčšej biede, je s nami, naňho sa vždy môžeme spoľahnúť. Sme v jeho mocných rukách. S Kristom teda, aj napriek všetkým hrôzam a utrpeniam, máme nádej na budúcnosť. Od vzkrieseného Ježiša sme dostali živú nádej na večný život. Nemáme sa teda čoho báť, veď posledné slovo má nie smrť, ale náš vzkriesený Ježiš, čiže život. „Jubilate!“ - „Radujte sa!“ Môžeme sa teda spolu tešiť všade, i tu v Pešti, i v Maglóde môžeme spievať tú istú pieseň a môžeme veriť, lebo meniť sa síce môže všetko, ale Ježiš Kristus je ten istý ako bol včera i dnes i na veky vekov. Amen.“ Bola to pekná, povzbudzujúca kázeň.

Po modlitbách a piesňach, sprevádzaných krásnym hlasom nášho starodávneho organu a na záver áronovským požehnaním sa bohoslužba skončila. Zborová farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová ešte podarovala našim maglódskym priateľom vzácnu národopisnú knižku Perličky z Veľkej Tarče a pozvala všetkých do nášho klubu na skromné agapé a bohatý rozhovor. Veľmi dobre sme sa spolu cítili a naši hostia nás pri rozlúčke srdečne pozvali k nim na blížiace sa Dni mesta Maglód.

Gregor Papuček