László Bitó ● Boh skúša Abraháma ● Výzva a možnosti „globálnej dediny”

- Otče, kto prinesie na vrch obetného baránka? - spýtal sa Izák, keď mu Abrahám priväzoval na chrbát poriadnu nošu dreva na hranicu, potom si vzal nôž, fakľu na zapálenie obetného ohňa a kývol Izákovi, aby ho nasledoval.

Kto nepozná Abraháma, skôr by ho považoval za mladíkovho starého otca, než otca - od onoho srdce drásajúceho úsvitu, keď svojich milovaných odohnal, sa zhrbil. Akoby odvtedy prešlo nie šesť rokov, ale trikrát toľko. Štveral sa po stúpajúcom chodníku, opieral sa o palicu, hoci nemal ešte ani stodvadsať rokov. Dokonca ani podľa hebrejských výpočtov.

Od onoho skorého rána ho nikto nevidel usmievať sa, aj na slovo bol skúpy.

Izákovi ani teraz neodpovedal, hoci neušlo jeho pozornosti, že tentoraz neznela z chlapcovho hlasu obvyklá zvedavosť, ale obavy, priam hrôza. Dospievajúci chlapec si sám nebol istý vo svojich pocitoch, avšak Abrahám ho poznal. Synov zlomený hlas spôsoboval prorokovi väčšiu bolesť, ako Amráfelov palcát v hobackej bitke, ktorý mu bezmála odtrhol ruku.

Len čo začul Boží hlas: „Abrahám, Abrahá-ám!”, pochopil, že Hospodin podrobí jeho vôľu, srdce, oveľa strašnejšej skúške ako doposiaľ. Akoby sa v ňom zvíjali jedovaté hady, keď pochopil, že má obetovať svojho syna Izáka. Vedel, že hlodavá bolesť v ňom neustane, kým žije. Myslel si však, že chlapec ho aj teraz, ako už veľakrát, bude na horu mlčky nasledovať. Nemyslel na utrpenie, ktoré mu ako nôž bodalo srdce, kedykoľvek sa Izák ozval a počul - alebo si myslel, že počul - jeho hlas plný úzkosti. A chlapec sa len vypytoval a dúfal, že otcove slová rozptýlia jeho ešte nevyzretý, silnejúci smrteľný strach.

- Niektorý z tvojich sluhov prinesie najkrajšieho obetného barana, pravda? - pýtal sa Izák chvejúcim sa hlasom. Cúval pred otcom hore chodníkom, aby videl výraz jeho tváre - lenže darmo sa ďalej vypytoval, z prorokových očí nevyčítal odpoveď. Starec stisol pery a vyhýbal sa synovmu spýtavému pohľadu.

Pred šiestimi rokmi bol Izák ešte dieťa, keď otec vyhnal Izmaela a Hagar. Odvtedy dospel v mužného, urasteného mladíka. A časom sa prestal trápiť pre svojho brata.

Jeho učiteľ, starostlivý a múdry Omaan ho pomaly presvedčil, že Hospodin neprikázal Abrahámovi, aby vyhnal Izmaela preto, aby mu uškodil, ale aby založil vlastný rod, ktorému milovaná a obdivovaná Hagar bude všemohúcou pramatkou a kráľovnou. Preto už Izák nemyslel s trpkosťou na to včasné ráno, keď Abrahám svojím hromovým hlasom preklínal zem vpíjajúcu jeho jedinú slzu. Ale teraz, keď darmo očakával otcovu odpoveď, znova sa ho zmocnil strach plný úzkosti, ktorý cítil v púšti v čase bratovho vyhnanstva. Vtedy ho často trápila otázka: „Keď otec na Boží príkaz vyhnal svojho prvorodeného syna Izmaela, možno to spraví aj so mnou, ak si to Hospodin bude priať?!”

Zúfalo hľadel otcovi do očí, z jeho pohľadu chcel vyčítať, čo pred ním tají. Preto cúval kráčajúc pred ním hore vrchom, obrátený tvárou k nemu.

Abrahám však nezdvihol oči z chodníka, vyhýbal sa synovmu pohľadu. Občas sa aj zohol, zodvihol suchý konár a zasunul ho do noše na Izákovom chrbte. Tak sa mu podarilo obrátiť chlapca smerom k vrcholu.

X

Ešte ktosi meral tú istú cestu, asi tridsať krokov za nimi, ukrývajúc sa za kriaky a skaly: múdry Omaan, Sárin dôverník.

„Čo zamýšľa Abrahám?” trápil sa vystrašene. „Najkrajších baranov, capov zo svojho stáda už obetoval Bohu… Na čo sa chystá teraz? Veď nedávno obetoval Bohu.”

X

- Nepočkáme tu, kým sluhovia prinesú obetného barana? - Izákovi úzkosť škrtila hlas, lebo už zanechali aj posledné vetrom dolámané stromy na stúpajúcej ceste a vedel, že sluhovia nesmú k obetnému oltáru, aby nenarúšali Božské ticho. Zakaždým, keď Abrahám obetoval, poslal ich naspäť k čriede, len čo sa chodník vymotal z riedkeho lesa.

Otec akoby ani nepočul, chcel ísť ďalej, no Izák sa mu postavil do cesty.

- Otče, nie sú to tvoji pastieri, čo tu v údolí pasú stádo? Stačilo slovo a boli by ti priniesli najkrajšieho barana.

- Dôveruj Bohu, on sa o všetko postará. Aj o obetného barana, - odvetil Abrahám zalykavo potláčajúc slzy.

X

„Vari tvoj vlastný syn bude tým obetným baránkom?” len-len že nezvolal Omaan. „Je možné, že manžel mojej panej celkom stratil rozum? Zasa počul Boží hlas? Najprv odoženie svojho milovaného prvorodeného, dieťa prekrásnej Hagar, teraz zas dvíha ruku na svojho druhého syna, ktorého mu po toľkých rokoch dala Sára? Preto mi pani prikázala, aby som ani na chvíľu nespustil z očí Izáka? Ktovie, či Izák už tuší, že on sám bude obeťou plameňov oltára, pre ktoré sám nesie drevo na chrbte? Ach, chudák chlapec! Ale to nemôže spraviť ani slepo veriaci Abrahám! Veď on sa bojí nielen svojho Boha, ale aj tieňa vlastnej manželky! Sára dala vyhnať Hagar a Izmaela, i keď Abrahám poukazuje na Hospodina. Na čí príkaz by teraz zabil vlastného syna? Ktorý strach poslúcha? Či hrôzu pred Božím hnevom využíva na to, aby sa vyslobodil spod Sárinho tyranstva?”

Omaan chcel pochopiť, čo sa deje pred jeho očami, aké zdesenie musí prežiť, aby sa povzniesol nad vlastný strach tak, ako sa Izák pokúšal povzniesť nad svoje nepochopiteľné zhrozenie.

„Musím sledovať Izáka. Musím sledovať toho obdivuhodného mládenca, ktorý bojuje o svoj život slovami, učením svojho otca proroka, ktorý teraz siaha na jeho život…!“

X

Izák sa zháčil, keď na vrchu medzi niekoľkými bralami uvidel kopec kamenia ako obetný oltár. Nebolo ťažké spoznať ho, lebo časom ho zaniesli sadze. Z pokolenia na pokolenie tu mnohí prinášali svojim zabudnutým bohom obete.

Keď videl, že na úpätí oltára nečaká sluha s baranom na pleciach, Izáka sa nesmiernou silou zmocnil teraz už pochopený smrteľný strach, a ledva sa odvážil pozrieť na západ, kde sa pásli ovce a kozy jedného z mnohých otcových stád. Premohol sa však a pozrel sa tam. Pohľad na troch pastierov, ktorí sedia pri ohníku, ho zbavil aj tej malej nádeje, ktorá v ňom dovtedy driemala: nikto, naozaj nik sa neponáhľal na vrch s baranom na chrbte.

Izák sa obrátil k otcovi, ale keď sa im stretli pohľady, želal si, aby doň udrel blesk; mal pocit, že keby ho zabili Božské šípy, tie muky by boli vykúpením oproti srdcervúcej bolesti, akú mu spôsoboval otcov vražedný pohľad.

„Mal by som prosiť o zľutovanie!” pomyslel si, ale keď pozrel na otca spomenul si, ako sa zachoval k Izmaelovi a nemal pochybnosti: ani on nemôže rátať so súcitom a ľútosťou.

„Otec zrejme zas počul Boží hlas…” usiloval sa zmierniť svoje utrpenie nad tým, že ho otec zradil a sám seba presviedčal, že s Božou vôľou sa musí zmieriť. Drevo určené na hranicu mu zrazu oťaželo, akoby vliekol na vrch všetky obetné baránky. Všetky, ktoré doteraz zarezali a aj tie, ktoré odteraz nemilosrdne obetujú slepo veriaci sluhovia nebeských a zemských božstiev na oltároch samoľúbosti a túžby po moci.

- Musíme konať, čo nám Boh prikáže! - riekol Abrahám zúfalo, oči a palicu dvíhajúc k nebu, aby sa vyhol synovmu pohľadu, potom so sklonenou hlavou kráčal ďalej.

Izák ho pustil dopredu, išiel za ním. Snažil sa napredovať rozhodným krokom, ale nohy sa mu podlamovali.

„ Musíme robiť to, čo od nás chce Hospodin, ale prečo len otec počuje hlas Boží? Prečo ho ja nepočujem? Prečo sa ku mne nedostane jeho hlas, keď už ide o môj život?”

X

Omaanovi v mysli prebehlo všetko, čo o Abrahámovi a Sáre vedel, snažil sa pochopiť, čo sa deje v tejto chvíli, chcel prísť na to, čo má urobiť.

Aj teraz sa tu skrýva ako Sárin poverenec, aby zistil, na čo sa chystá Abrahám. Omaan premýšľal o svojom pánovi, spomenul si aj na jeho slová, ale nenašiel nič, na základe čoho by sa dalo uveriť, že prorok Jediného Boha je schopný vykonať to, na čo sa zjavne usiluje utvrdiť svoje srdce.

„Keď svojich milovaných odohnal, dal im vodu a chlieb na cestu: pre neho bola dôležitá viera, že ich neposiela na istú smrť. Ako by bol teda schopný zabiť vlastnou rukou Izáka?” rozjímal Omaan a presviedčal sám seba, že sa nemusí báť o chlapcov život. „Azda preto sem priviedol chlapca, aby dal príučku…”

„Áno, lenže v Abrahámovi sa človek nikdy nevyzná…” Egypťan prvýkrát vo svojom živote pocítil trpkú bolesť z premýšľania. „Ako sa mení ročné obdobie, zakaždým sa svojmu Bohu usiluje niečím novým zavďačiť… Ale čo má teraz za lubom?”

„Nie, to nemôže byť pravda!” Omaan bezmála vykríkol, zabudol aj na opatrnosť, keď z Izákovej tváre vyčítal hrôzu a strach, vo chvíli, keď sa k nemu Abrahám obrátil a videl jeho tvár šklbať sa v kŕči posadnutosti. Vyvrátené beľmo očí sa mu hrozivo lesklo.

Omaan ešte včas potlačil v sebe varovný výkrik, vydierajúci sa mu zo srdca. Len v duchu si mrmlal: „Nie, to nemôže spraviť! Nemôže zabiť vlastného syna! Ani na príkaz svojho Boha! Ale prečo by to nemohol urobiť? Abrahámovi nikto nerozkazuje, čo má a čo nemá robiť, len jeho Boh - a ten jeho Boh mu vždy našepkáva to, čo Abrahám počuť chce. Je to Abrahámov Boh, ktorý sa stane jeho vôľou, alebo Abrahámova vôľa bude hlasom jeho Boha?

"Čo mám robiť, čo mám robiť?” Omaan sa v úplnom zúfalstve priplazil bližšie k oltáru a ukryl sa za skalou, niekoľko krokov od Abraháma. „Ako sa môžem postaviť medzi neho a jeho pomstychtivého Boha? Aj Sára mi len prikázala, aby som nespustil Izáka z očí, ale aký osud ma čaká, keď sa vrátim s tým, že som videl, ako jej manžel zabil syna? Čo je lepšie, ak ma stihne Sárina pomsta, alebo zlosť Abrahámova a jeho nemilosrdného Boha?” trápil sa Omaan. Nešlo mu o vlastnú hlavu, s nesmiernou bolesťou sledoval, ako Izák položil na oltár posledný kus dreva, potom potkýnajúc sa cúvol, keď otec postrčil horiacu fakľu smerom k oltáru a zo zeme zdvihol povraz a nôž.

Chvíľu sa nič nepohlo, nebolo počuť ani hláska, potom sa Abrahám náhle vrhol na syna, schmatol mu ruku, strhol z neho plášť, hodil mu povraz na krk a ruky i nohy mu zviazal ako obetnému baránkovi.

- Otče, veď som tvoj syn! - vydral sa z nešťastného chlapca výkrik. - I keď ti kedysi v srdci možno skrsla pochybnosť… - pokračoval vzlykajúc. - A doteraz si mi bol milujúcim otcom! Tak prečo? Prečo? - pýtal sa zadúšajúcim hlasom.

- Si synom smrti, Izák! Krič teda v svojom strachu! - prikázal mu prorok.

Egypťan zatajil dych.

- Viem, otče, musíš vykonať, čo ti tvoj Boh prikáže, - povedal Izák odovzdane, bezmocne. Omaan ledva rozumel jeho slovám.

- Hospodin musí počuť tvoj smrteľný výkrik, aby pohliadol a uvidel moju obeť. Ako keď začuje bečanie obetného barana. Krič už! - rozhorčil sa Abrahám vo svojom zdesenom hneve. - Krič, aby sa Boh pozrel na zem a videl strašnú bolesť v mojom srdci! Tak už krič! - divo triasol chlapca za plecia.

- Polož ma na oltár, otče, lebo sa nedokážem ani hnúť, takto spútaný. Rob, čo ti Hospodin… - Izák stratil reč ochromený úžasom.

- Nesmieš omdlieť, Izák! Pán Boh neprijme obeť, ktorá vyzerá ako mŕtvy baran. Krič! - Abrahám už sám nevládal. - Tak krič! - zastonal.

Zviazané telo zdvihol na hranicu. Izák tam nemo ležal, ostnaté raždie sa mu zabodlo do tela.

- Bože na nebesiach, pohliadni na nás! Pozri sa, Pane, poslúcham ťa a oddávam sa tvojej vôli! - zdvihol Abrahám nôž na svojho syna.

Úryvok z románu Abrahám a Izák preložila Mária Fazekašová

László Bitó sa narodil v roku 1934 v Budapešti. R. 1951 komunistický režim rodinu označil za „buržujov“ a ako takú ju presídlili. Mladý branec L. Bitó si ako triedny nepriateľ musel odslúžiť vojenčinu na nútených prácach v bani. Po potlačení revolúcie r. 1956 bol nútený ujsť - spočiatku do Rakúska, potom do USA, kde študoval na Columbijskej univerzite v New Yorku, kde nasledujúcich 30 rokov pracoval ako profesor. Výsledkom jeho dlhoročného výskumu je vynález veľmi účinného lieku proti glaukómu, ktorý priniesol L. Bitóovi svetové uznanie. Kariéra vedca-fyziológa ho však neodpútala od pôvodného poslania - umeleckej literatúry. Citlivého a jemného človeka L. Bitóa stále trápil problém zla, krutosti a násilia. Snaha preniknúť k ich prameňom je vložená aj do románu Abrahám a Izák, ktorý nás uvedie do biblických čias histórie ľudstva. Román vyšiel v roku 1998, dostal sa na prvé priečky rebríčka bestsellerov a v nasledujúcich rokoch vyšiel vo viacerých jazykoch vrátane slovenčiny.

Výzva a možnosti „globálnej dediny”

(Poznámky prekladateľa)

V druhej polovici sedemdesiatych rokov vtedajší predseda maďarského PEN klubu Iván Boldizsár inicioval akciu, ktorá mala pohnúť svetom: Nájsť a odhaliť možnosti prekladu literatúry tzv. „malých” jazykov do iných „malých”, prípadne „veľkých” jazykov. Hnutie, ak to možno tak nazvať, pozostávalo z toho, že mnohým spisovateľom (i veľmi slávnym osobnostiam literárneho sveta) rôznych krajín rozoslali list s otázkami, ktorých podstatou bolo, čo by sa dalo urobiť v záujme toho, aby čitatelia tzv. veľkých jazykov spoznali literatúru malých jazykov, prípadne aby malé jazyky vzájomne spoznali svoje literatúry. Odpovedalo viac ako sto spisovateľov. Mnohí len niekoľkými strohými vetami, no boli aj takí, ktorí napísali dlhý list plný nápadov. Z tejto korešpondencie vznikla anglicko-francúzska publikácia a celá záležitosť zaspala.

Pravda, vtedy sme nechápali, a či nemohli pochopiť, problém malých vydavateľstiev v západnej Európe - nedostatok peňazí. Dnes už aj u nás je každému jasné: aby kniha vyšla, nestačí ju napísať, nestačí ju preložiť, treba nájsť vydavateľa a najmä distribútora. To všetko spolu súvisí a týka sa každého spoluúčastníka pri publikovaní knihy. Čo je však veľmi vážne - a s tým súhlasili všetci, alebo aspoň takmer všetci oslovení spisovatelia - zdá sa, že vybudovanie osobných kontaktov medzi spisovateľmi a prekladateľmi je to najdôležitejšie. Vďaka tomu celá vec môže pokročiť.

V súčasnosti, v rámci procesu európskej integrácie, myšlienka vzájomného spoznávania „malých” európskych jazykov, a tým aj tvorba prekladov, presnejšie prekladov umeleckých diel, sa opäť dostala do stredobodu záujmu. Organizujú sa rôzne medzinárodné konferencie, kde účastníci dospejú väčšinou iba po úroveň prednášok. Všetko to, o čom je iba reč na spomínaných medzinárodných konferenciách, sa pred niekoľkými rokmi začalo vďaka osobnosti Lászlóa Bitóa, lekára, vedca a spisovateľa držiteľa štátneho vyznamenania Maďarskej republiky a úspešného autora dobre predávanej knihy o eutanázii, ktorú tak ako jeho romány s biblickou tematikou prekladajú do rôznych svetových i susedných jazykov.

Spomínam to preto, že vidím reálnu a dnes už aj realizovateľnú možnosť, aby prekladateľ, tlmočiaci dielo súčasného spisovateľa, spolupracoval s ním, ale aj s ostatnými jeho prekladateľmi. Veľmi užitočné boli pre mňa mnohé dôležité postrehy vynikajúcej ruskej prekladateľky Taťjany Voronkinovej, ktoré moju prácu uľahčili i obohatili. Biblický román L. Bitóa Abrahám a Izák som začala prekladať z maďarského jazyka, v mnohých prípadoch som však isté pasáže preberala z modifikovanej ruskej verzie (po dohode prekladateľky s autorom). V mnohom mi pomohlo porovnanie maďarského textu s pôvodným anglickým, ako aj časté konzultácie a priamy styk so samotným autorom. Preto, keď sa ma slovenský vydavateľ pýtal, z akého jazyka som prekladala, vlastne som mu nevedela odpovedať, keďže som neprekladala slová, ale myšlienky - do slovenčiny som tlmočila pojmy. Napokon sme sa zhodli na tom, že údaj o preklade v tiráži uvedie iba tak, že Preložila X. Y., a nie že z maďarského, prípadne z anglického originálu preložila…

Na Slovensku sa nevydáva preklad z prekladu. Vždy sa prekladá originál diela. Jedinou výnimkou bývajú autorské preklady dvojjazyčných spisovateľov (napr. v prípade Nabokova, Becketta, Kunderu), ktoré slúžia ako podklad. Zodpovedný redaktor vydavateľstva prijal román Abrahám a Izák aj preto, že som mu poskytla maďarské a ruské vydanie diela, pôvodný rukopis anglického a nemeckého prekladu. Pre vydavateľa bola dôležitá informácia aj to, že každú otáznu časť som mala možnosť osobne prediskutovať s autorom, preto je možné korigovať rozdiely jednotlivých jazykových mutácií. Veď aj preklad je tvorivý proces a v prípade, že autor nepovažuje svoje už napísané dielo za definitívne ukončené, pretože sú aj takí spisovatelia, vždy je možnosť zmeniť text.

U nás je zvykom, že povinnosťou prekladateľa je overiť si pravopis historických, geografických názvov. V prípade Abraháma a Izáka to bol pre mňa vážny problém, čo je pravdaže špecifická jazyková situácia, pretože v prípade biblických mien vznikla na Slovensku nezvyčajná prax. Už na začiatku svojej práce som musela kvôli citáciám vybrať vydanie Biblie, ktoré by zodpovedalo charakteru knihy, ako aj práve platným pravidlám slovenského pravopisu. Jednotlivé vydania totiž nie vždy sa riadia týmito pravidlami, zvlášť čo sa týka prepisu z orientálnych jazykov. V tom sa vlastne nevedia zhodnúť ani slovenskí jazykovedci a orientalisti. Nie je riešením ani poznámka uvedená v knihe, z akého zdroja pochádzajú citácie, mená, názvy, keďže nie každé meno či geografický názov spomínaný autorom sa nachádza v Biblii, a prepisy jednotlivých encyklopédií, biblických slovníkov, prípadne odborných kníh, alebo príručiek sa nezhodujú.

Prekladateľ má veľkú zodpovednosť (okrem toho, že tlmočí text), čo sa týka správnosti spomínaných mien, pretože chybné, alebo nesprávne použitie mena podrobí vydanú knihu ostrej kritike a nech je preklad akokoľvek dobrý, fakt, že prekladateľ nepoužil správny prepis (správny podľa kritika), môže kultúrnu hodnotu knihy znížiť.

Pri prekladateľskej práci nad Bitóovým románom sa vyskytli aj konkrétnejšie a všeobecnejšie problémy. Ako príklad uvediem prípad vymysleného zvieraťa, akéhosi kríženca ovce a mačky (ürümacska), ktorý raz visel Izmaelovi na opasku ako lovecká korisť, inokedy zas liezla po stromoch. To je v poriadku, že je to vymyslené zviera, ale čím ho nahradiť? Prekladateľ musí vedieť, aké zvieratá žijú, a hlavne žili kedysi na tomto území.

Lepšie sa mi vodilo s novotvarom, ktorý sa objavil ku koncu románu. Zo spojenia slov súcit a utrpenie vzniklo sútrpenie. Tu bola jazyková možnosť, slovenčina bola na vytvorenie adekvátneho výrazu vhodná a núkala dobré riešenie. Jednoducho vzniklo každému slovenskému čitateľovi zrozumiteľné neexistujúce slovo.

Aké riešenia sú na ťažko preložiteľné maďarské slová, výrazy, pojmy? Napríklad Svätá pravica (Szent Jobb). To ešte doslova preložené možno, žargónom povedané, „streliť“ čitateľom zbehlým v histórii, avšak prekladateľ, rátajúci so širším okruhom čitateľskej verejnosti, musí pripojiť poznámku pod čiarou s vysvetlením, alebo vetu tvoriť tak, aby sa vysvetlivka stala súčasťou textu. To, čo je maďarskému čitateľovi celkom jednoznačné, často až banálne a evidentné, to musí prekladateľ doplniť pre svojho čitateľa aspoň niekoľkými vysvetľujúcimi slovami. To isté platí aj pre historické, biblické romány. Je úlohou prekladateľa dbať o to, aby bol preklad jednoznačne zrozumiteľný čo najširšiemu okruhu čitateľov.

Vytváranie osobných kontaktov autorov s prekladateľmi je veľmi dôležité pri tvorbe prekladov literárnych diel súčasných spisovateľov. L. Bitó si to uvedomil, a už niekoľko rokov sa mu darí uskutočniť to, čo v sedemdesiatych rokoch kdesi uviazlo. Spisovatelia a prekladatelia aj vďaka Nadácii Maďarského domu prekladateľov (a podobným inštitúciám vo svete) môžu tvoriť v tomto duchu, spoznávajúc možnosti vzájomnej spolupráce.

Mária Fazekašová