„Povolania, svedectvo o pravde“ je téma posolstva Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania. Cirkev ho slávi pravidelne na štvrtú veľkonočnú nedeľu, nazývanú aj nedeľou Dobrého Pastiera. Tohto roku pripadne na 11. mája.

Svätý Otec začína svoje posolstvo obrazom z Matúšovho evanjelia, ako „Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách… Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: - Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.” (Mt 9.35-38). Komentujúc tento úryvok pápež František píše: „Tieto slová nás prekvapujú, pretože všetci vieme, že je potrebné najprv orať, siať a pestovať, aby bolo potom - v náležitom čase - možné zberať bohatú úrodu. Ježiš však hovorí, že „žatva je veľká“. Ale prečo by mali takto dopadnúť tí, ktorí pracovali? Jestvuje iba jediná odpoveď: Boh. Je zrejmé, že poľom, o ktorom hovorí Ježiš, je ľudstvo, sme ním my.“

Svätý Otec v novom dokumente dodáva, že za tým výsledkom „veľkej úrody“ je milosť Božia, spoločenstvo s ním (porov. Jn 15,5). Ďalej vysvetľuje, že modlitba, ktorú žiada Ježiš, sa vzťahuje na potrebu zvýšenia počtu tých, ktorí sú v službe jeho kráľovstva: „Sv. Pavol, ktorý bol jedným z tých ‚Božích spolupracovníkov‘, sa neúnavne obetoval pre evanjelium a pre cirkev. So skúsenosťou toho, kto osobne zažil, aká nevyspytateľná je Božia milosť spásy a že pôvodom každého povolania je iniciatíva milosti, pripomína kresťanom v Korinte: „vy ste Božia roľa“ (1Kor 3, 9). Preto z našich sŕdc vyviera v prvom rade úžas nad bohatou úrodou, ktorú len sám Boh môže dať, potom vďačnosť za lásku, ktorá nás vždy predchádza, a nakoniec obdiv ním zavŕšeného diela, ktoré vyžaduje náš slobodný súhlas konať s ním a pre neho.“

„Veď si Pán vyvolil Jakuba, Izraela za svoje vlastníctvo“ (Ž 135,4). Vychádzajúc z tejto citácie žalmu Svätý Otec v posolstve ďalej zdôrazňuje, že sme vlastníctvom Boha, nie však v zmysle vlastníctva, ktoré by nás robilo otrokmi, ale v zmysle silného puta, ktoré nás spája s Bohom a medzi sebou navzájom, podľa zmluvy, ktorá trvá navždy, „pretože jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž136). „Všetko pochádza od neho a je jeho darom: svet, život, smrť, súčasnosť alebo budúcnosť, ale - ako uisťuje apoštol - „vy ste Kristovi a Kristus je Boží“ (1Kor 3,23).“

To vysvetľuje príslušnosť k Bohu skrze jedinečný a osobný vzťah s Ježišom, ktorý nám bol darovaný krstom na začiatku nášho znovuzrodenia do nového života: „Je to Kristus, ktorý nás neustále napomína svojím slovom, aby sme mali dôveru v neho, milovali ho „z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily“ (Mk 12,33).“ Pápež v posolstve k Svetovému dňu modlitieb za povolania pokračuje konštatovaním, že aj dnes Ježiš žije a kráča s nami uprostred našich skutočností bežného života, prichádza ku všetkým, počnúc poslednými a lieči nás, naše neduhy, naše choroby. Povzbudzuje nás, aby sme boli vnímaví na Pánov hlas, keď píše:

„Teraz sa obraciam na tých, ktorí sú ochotní načúvať hlasu Krista, ktorý zaznieva v cirkvi, aby spoznali, aké je ich povolanie. Pozývam vás počúvať a nasledovať Ježiša a nechať sa vnútorne premieňať jeho slovami, ktoré „sú Duch a život“ (Jn 6,62).“ Takýto život - ako hovorí Svätý Otec - znamená ísť neraz proti prúdu a zahŕňa tiež konfrontáciu s prekážkami mimo nás i v nás. V závere posolstva preto opäť povzbudzuje, aby sme „disponovali naše srdcia, aby boli „dobrou pôdou“ pre načúvanie, prijímanie Slova a života podľa neho, aby sme tak prinášali ovocie“. „Čím viac sa dokážeme zjednotiť s Ježišom skrze modlitbu, Sväté písmo, eucharistiu, sviatosti, slávené a prežívané v Cirkvi, s prežívaním bratstva, tým väčšia bude naša radosť zo spolupráce s Bohom v službe kráľovstvu milosrdenstva a pravdy, spravodlivosti a pokoja.“

Posolstvo k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania končí apoštolským požehnaním pápeža Františka.

TK KBS