Dolnozemské mesto Sarvaš je po Békešskej Čabe druhým mestom, ktoré v týchto priestoroch začiatkom 18. storočia nielen osídlili, ale možno povedať, že ich aj založili Slováci evanjelického vierovyznania. Odvtedy uplynulo už bezmála tristo rokov.

Dodnes v tomto meste, najmä na „pľaci“, ešte počuť reč slovenských predkov. Dôležité je aj to, že v základnej škole, ktorá nesie názov slovenská, sa časť predmetov vyučuje po slovensky a kultúrno-osvetové spolky a slovenská samospráva sa snažia, aby tu slovenská reč a kultúra pretrvali čo najdlhšie. Na tento cieľ tu dlho medzi Slovákmi vplývala prostredníctvom učiteľov a farárov evanjelická cirkev, ktorá bola zárukou pri zachovávaní dedičstva po predkoch. V ostatnom čase jej korene v meste tak vyschli, že už niekoľko rokov tu niet zborového farára, ktorý by ovládal jazyk zakladateľov mesta a tak už iba pre tých najvernejších, po slovensky raz v mesiaci, vedie v starom kostole slovenské bohoslužby farárka na dôchodku Alžbeta Nobiková. Táto neúnavná a za slovenskosť zapálená žena si zaslúži, aby sme tu pripomenuli jej viac ako polstoročnú duchovnú službu pre slovenských evanjelikov v Maďarsku.

Alžbeta Nobiková sa narodila v Sarvaši (1940) v roľníckej rodine, kde slovenský jazyk, tradície a kultúra patrili ku každodennej potrebe. Jej otcom bol Ernest Nobika matka Alžbeta Hrabovská. Matkini rodičia boli usilovní roľníci a svojou prácou a umom nadobudli slušný majetok. Popri tom mravnosť, zbožnosť a slovenskosť patrili u nich medzi prvoradé. O tom dôstojná pani farárka hovorí: „O tom, že si naša rodina vážila svoj slovenský pôvod, svedčí príklad, ktorý mi naveky utkvel v pamäti. Keď mi zomrela stará matka, starý otec zhotovil kryptu, do ktorej vložili truhlu, na ktorej je dodnes nápis „Erža Medveďová, rodzená Meliš“. Pre mňa to bol ďalší dôkaz a zároveň odkaz, že naša rodina, či už Lišková, Hrabovská, Medveďová, si oddávna chránila všetko, čo bolo slovenské a ja cítim povinnosť to naďalej zachraňovať“ – vyznala sa zo slovenského cítenia sarvašská duchovná. Počas jej žiackych rokov poznačila celú rodinu násilná kolektivizácia poľnohospodárstva a následne dôsledky, ktoré rodina bola nútená znášať. Otec si našiel prácu v čističke osív v Szolnoku, kde odchádzal zo Sarvaša na týždňovky. To bolo práve v čase, keď dcéra Alžbeta ukončila základnú školu a mienila, že pôjde na školu, kde sa môže zamestnať v lekárni, poprípade sa prihlási na gymnázium. Ani na jedno, ani na druhé, ako dcéra a vnučka bohatšej roľníckej rodiny od miestnych mocipánov nedostala potrebné odporučenie. Jedinú možnosť mala - pracovať ako robotníčka v roľníckom družstve. Cudzí v Szolnoku už neboli takí zákerní ako miestni a žiačku s výborným prospechom na gymnázium prijali. Nakoniec zmúdreli aj domáci a gymnázium ukončila v rodisku. To však ešte nebol koniec jej záujmu študovať ďalej. Odporučenie študovať na univerzite opäť nedostala a tak celý rok pracovala v zeleninárstve, ktoré si už z domu obľúbila. Matka ju však povzbudzovala na ďalšie štúdium. To sa jej za pomoci farára podarilo, roku 1959 ju prijali na teológiu v Budapešti. Už po prvom ročníku mala šťastie, že ich zo školy posielali na suplikačné služby, kde ich povinnosťou bolo pripraviť si aj kázne. V tom čase boli v Maďarsku ešte živé slovenské evanjelické zbory, kde sa kázalo a spievalo po slovensky. Alžbeta Nobiková sa už vtedy hlásila iba tam, kde vedela, že v zboroch si žiadajú slovenských kazateľov a tie si ju po dobrých skúsenostiach potom aj samé žiadali. Medzi ne patrili zbory v Jači, Hornej Ďurke, Legínde, Gute, Veňarci, Bodoni... O tom si zase spomína: „Nablízku školy bola Veľká Tarča, kde som tiež chodievala a kde sme sa s veriacimi len po slovensky rozprávali. O tom však farár János Györi (Ján Ďurík) do školy nahlásil, že ja bohoslužby konám len po slovensky,“ s úsmevom si dnes spomína na udalosť zo školských lavíc táto zaslúžilá farárka.

Alžbeta Nobiková ukončila štúdium teológie v roku 1964 a dlho bola kaplánkou. Ženy za farárky len ťažko ordinovali a prelomilo sa to až v roku 1977, keď bola ustanovená za zborovú farárku do Čabačudu. Dovtedy ako kaplánka vystriedala cirkevné zbory v Horných Peťanoch, Agárde, Ufalke (Vácújfalu), Kondoroši. Po Čabačude sa nakoniec dostala do svojho rodiska, na uvoľnené miesto po Pavlovi Kováčovi, kde slúžila v rokoch 1971 – 1977 striedavo v starom a novom kostole. Keď pri Celoštátnej slovenskej samospráve zriadili slovenskú evanjelickú službu, ako putujúca farárka navštívila desiatky evanjelických cirkevných zborov, kde si žiadali najmä pri výročných evanjelických sviatkoch konať slovenské bohoslužby. Takú istú službu konala a často doteraz koná každoročne v rámci ekumenických bohoslužieb na Dni Slovákov v Maďarsku, vždy v iných regiónoch. Pre zrozumiteľnú reč ľudu, ktorú si starší veriaci žiadajú aj v archaickej slovenčine, Alžbetu Nobikovú často pozývajú aj na vzdialené miesta.

V roku 2005 sa stala dôchodkyňou, to však neznamená, že so šírením slova Božieho po slovensky skončila. Raz do mesiaca si ju vypočujú na slovenských bohoslužbách v starom kostole v Sarvaši. Túto farárku, zrastenú so zemou, ktorej sama kladie hold aj tým, že sa jej starostlivo venuje. Dôverne ju poznajú nielen Slováci v Maďarsku, ale aj na Slovensku. Na otázku, či verí, že sa do budúcnosti dajú udržať slovenské bohoslužby aspoň v zboroch, kde sa doteraz konajú, odpovedala: „Hospodin má silu, aby obnovil slovenskosť bohoslužieb.“ Verme, že sa jej biblické predpovede splnia.

Ján Jančovic

Foto: autor