Oldřich Kníchal je rodák z Humenného, ale už takmer tridsať rokov pôsobí ako novinár v Budapešti. Jeho knihy sa stretli s priaznivým ohlasom aj na Slovensku. Kníchal upútal hlavne svojou literárnou mnohožánrovosťou, ktorá siaha od reportáží cez básne, poviedky, dramatické texty až po kultúrnu publicistiku. Jeho najnovšie dielo, próza Predkovia Kainovi (Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak a ESA, Bratislava 2007), je parafrázou úvodnej kapitoly biblickej knihy Genezis, kde sa hovorí o stvorení sveta a raja, Adama a Evy, o ich vyhnaní z raja a ťažkom živote na zemi. Autor však nie vždy rešpektuje sled faktov tohto všeobecne známeho príbehu, niekedy ani fakty samy. Kníchal prichádza s posunmi, inováciami. Nespomína napríklad, že Boh „utvoril z hliny zeme človeka“, hovorí sa iba, že Adam sa nevedel zmieriť s myšlienkou vlastnej existencie („prišiel na svet len tak, z ničoho a odnikiaľ“). Takisto nehovorí, ako vznikla Adamova družka, o jeho rebre niet ani zmienky. Ona tu len naraz je a obaja sa stanú jedným telom a sú šťastní. Kníchal sa skôr sústredil na pocitový a vnemový svet pr­vých ľudských bytostí, zoširoka a s lyrickým zápalom opisuje to nádherné rajské prostredie, kde im vtáčiky nosia do úst bylinky a o všetko je postarané - až do chvíle, keď sa zjaví Pokušiteľ. Lenže, tiež nie v podobe hada ako v Biblii, ale ako urastený mladík „s prívetivou tvárou a so zlatistými kučerami“, ktorý dá Eve ochutnať jabĺčko. Túto osudovú scénu Kníchal ešte viac zreálnil a citovo exponoval. Adam v rozhovore či hádke s Bohom opakovane tvrdí, že on jablko jedol z lásky k Eve. To vyznieva ľudskejšie a so zreteľom na vyhnanie z raja, po ktorom ich vzťah ochladne, aj prirodzenejšie.

Inak poňal Kníchal i príbeh Kaina a Ábela, detí vyhnancov. V Biblii prvorodený syn Kain zabije Ábela, ktorému závidí, že Boh na neho milostivo zhliadol pri jeho obetnom obrade. U Kníchala Ábel zomrie od hladu, Keď rodina po vyhnaní putuje neúrodnou krajinou. Kain sa narodí až potom a nedopustí sa bratovraždy. Zabije nevdojak len ranené vtáča. Významové posuny nie sú u Kníchala samoúčelné. Biblia je miestami až krutá, no mieri k tomu istému (že Boh potrestá Adama a Evu za porušenie zákazu, no napriek tomu ich necháva nažive), k čomu Kníchal. On však dodal príbehu dynamiku a zdôraznil - prostredníctvom Evy - myšlienku, že „odteraz všetci ľudia budú pochádzať z nej, ona je prvou ženou a matkou“. V trochu zdĺhavých meditatívnych partiách sa veľa hovorí o tom, aby si človek uvedomil nepretržitosť svojho bytia ako mysliaceho tvora, a tým prebral aj zodpovednosť za život. Kníchal celú túto filozofiu vzniku a zániku a zároveň nekonečnosti vkladá do úst raz Eve, raz zasa skajúcnelému Adamovi, ktorý „chce od nešťastia a utrpenia odvrátiť všetkých, ktorí sa ešte nenarodili a nevedia, že od počiatku a zovšadiaľ bude číhať na ich pokušenie“.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Kníchalova kniha je samé moralizátorstvo, no od poetizovanej parafrázy Biblie sa iné posolstvo ani nedalo čakať. Je to nakoniec posolstvo univerzálne.

Jozef Bžoch