Posolstvo Veľkej noci a krížová cesta

Veľká noc je najstarším, najvýznamnejším kresťanským sviatkom, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista.

Nadväzuje na židovskú paschu - ktorá sa slávila od 14. do 21. dňa v mesiaci nisan (náš marec až apríl) na pamiatku oslobodenia Izraelského národa z egyptského otroctva. (2. Mojžišova 12,1-4 a 13,3-10). Termín Veľkej noci nie je stály, každoročne sa mení. Veľká noc pripadá na prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca. Má však ustálený deň na oslavu - nedeľu - pretože Ježiš Kristus vstal z mŕtvych podľa svedectva apoštolov prvý deň po sobote (Matúš 28,1 Marek 16,1 Lukáš 24,1 Ján 20,1). Veľkonočný - tichý týždeň trvá od Kvetnej nedele po Bielu sobotu, počas ktorého si cirkev zvlášť intenzívne pripomína pamätné dni utrpenia a smrti Ježiša Krista. Ich vážnosť pripomína čierne chrámové rúcho.

Kvetná nedeľa

Kvetnou nedeľou vstupujeme do veľkého týždňa, veľkého na najdôležitejšie udalosti spásy. Počas Kvetnej nedele si pripomíname vstup Ježiša do Jeruzalema, aby tu oslávil veľkonočné sviatky. Slávnosť veľkonočného baránka sa vtedy mohla konať jedine v Jeruzaleme - hlavnom meste židov. Zástupy nadšene vítali Ježiša a pod nohy mu hádzali palmové ratolesti (Ján 12,13), preto má táto nedeľa pôvodne názov Palmarum t.j. nedeľa paliem. Pomenovanie Kvetná nedeľa pravdepodobne vzniklo u nás podľa toho, že u nás palmy nerastú a významné osobnosti sa vítajú kvetmi. Snáď aj podľa toho, že tento deň spadá do skorého jarného obdobia, kedy sa objavujú prvé kvety. Na Kvetnú nedeľu, Zelený štvrtok a Veľký piatok sa na službách Božích čítajú a spievajú pašie.

Zelený štvrtok

Pomenovaný je pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Pán Ježiš modlil a bol zatknutý vojakmi. Hlavným dôvodom svätenia tohto dňa je ustanovenie Večere Pánovej Pánom Ježišom Kristom.

Veľký piatok

Kresťania si na Veľký piatok pripomínajú potupnú smrť Ježiša Krista na kríži. Evanjelici ho považujú za najvýznamnejší sviatok, pretože Syn Boží dokončil dielo vykúpenia sveta. Ježiš Kristus bol ukrižovaný na vrchu Golgota cisára Tibéria a Pontského Piláta. V rímsko-katolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži omša, oltáre sú bez chrámového rúcha, bez kríža aj svietnikov. Na niektorých miestach sa nezvoní, len rapká od štvrtku do soboty večera. Na evanjelických službách Božích sa čítajú a spievajú pašie, prisluhuje sa Večera Pánova. Zachováva sa pôst - nejedáva sa mäso.

Biela sobota

Ježiš bol pochovaný do hrobu. V sobotu sa v chrámoch nekonajú služby Božie. Len večer bývajú v niektorých cirkevných zboroch služby Božie, ktoré sa začínajú v pôstnom duchu a končia sa už radosťou z Pánovho vzkriesenia. Sobota je prípravným dňom pred veľkonočnými sviatkami. Katolícka cirkev slávi vigíliu už ako radostnú slávnosť vzkriesenia a znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtku večera nezvonili.

Veľkonočná nedeľa

Každý rok na jar sa odohráva zápas života so smrťou. Zo zamrznutej zeme vyrastá tráva, rozkvitá zasnežená lúka, na zamrznutom strome vypučia listy... Raz na jar pred 2000 rokmi na Veľkú noc sa však odohral aj iný zápas so smrťou. Veľká noc nie je len sviatkom jari. Ježiš Kristus, ktorý bol mŕtvy, prekonal smrť a vstal k novému životu. Neostal v hrobe, pretože Ho Boh vzkriesil. Po Jeho smrti Ho stovky ľudí opäť videli živého. Mnohí s Ním hovorili, dotýkali sa Ho a dokonca s Ním jedli a pili. Ježiš Kristus nebol obyčajným človekom, ale bol Božím Synom. “Pán sa rozhodol, že z lásky k nám sám pôjde našou cestou“- povedal sv. Augustín. Ježišove vzkriesenie dáva jedinečnú nádej na večný život každému, kto v Neho uverí. Nádej na život, proti ktorému je smrť už navždy bezmocná. “Veru, veru hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí Tomu, ktorý ma poslal, má večný život a nejde na súd, ale prešiel zo smrti do života“. (Jánovo evanjelium 5,24) “Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. (Ev. Jána 11,25)

Veľkonočný pondelok

Typické veľkonočné zvyky - oblievanie vodou, šibanie prútikmi, maľovanie veľkonočných vajíčok, rozdávanie čokoládových zajačikov a kuriatok - nemajú kresťanský pôvod. Často sa stáva, že odsúvajú pravú podstatu veľkonočného pondelka do úzadia.

Kríž, krížová cesta - Kalvária

Stála pripomienka posolstva Veľkej noci

„Kresťania, sem pospiechajte, nad mukami rozjímajte, ktoré za nás trpel Pán, aby svojím umučením a bolestným usmrtením vykúpenie získal nám,“ znie náboženské pieseň na pobožnosti Krížovej cesty pri Golgote - Kalvárii. Pobožnosť Krížovej cesty je pradávna. Jej začiatok môžeme objaviť v záujme prvých kresťanov o miesta, kde Ježiš Kristus trpel. Jeho cesta s krížom viedla od hradu Antónia na Golgotu. Neskôr na tejto ceste postavili malé kaplnky. V roku 1187 križiacke vojská, ktoré chceli oslobodiť Boží hrob, zbadali, že ľudia si oddávna pripomínajú najdôležitejšie okamihy Ježišovho utrpenia. Približne v roku 1300 sa objavili prvé rozjímania Krížovej cesty, ktoré pochádzajú z františkánskeho prostredia. Pobožnosť Krížovej cesty sa ich zásluhou rýchlo rozšírila medzi veriacimi. Krížová cesta sleduje udalosti Ježišovho umučenia podľa Svätého písma. Pripomína nám, za akú cenu sme boli vykúpení, ale na konci je vzkriesenie a oslávený život. Krížovú cestu sa modlia kresťania od nepamäti a dobre vedia, prečo. Skúsenosť s ľudským utrpením, s bolesťou je totiž stálym zdrojom ľudského hľadania a zmyslu. A rozjímanie krížovej cesty? Pri ňom predsa nejde iba o nejakú ľútosť nad Ježišovými bolesťami, ktoré vytrpel. Tu ide o viac. Ponúka sa nám ponorenie do Kristových rán, ktoré liečia ľudskú slabosť a bezmocnosť. Práve modlitba Krížovej cesty človeku, mnohokrát ťažko sa predierajúcemu životom, pripomína túto úžasnú pravdu a ponúka útechu a oslobodenie. Od 18. storočia sa začali stavať na viditeľných miestach, najmä na vŕškoch, za dedinkami a mestami, Kalvárie. Najväčšiu zásluhu má na tom horlivý ľudový misionár Leonard z Portomaurizia. Pobožnosť Krížovej cesty sa úprimne veriacim ľuďom veľmi zapáčila a aby mohli o Kristovom umučení rozmýšľať všetci veriaci, rozhodli sa umiestniť „malé krížové cesty“ na steny farských kostolov. Kalvárie nesú v sebe jedinečné duchovné posolstvo, ale sú aj svojráznou kultúrnou a historickou pamiatkou. Žiaľ, nedocenenou. Hovoria o tom fakty, sú na nich stopy cválajúceho času. Kalvárie sú dedičstvom, ktoré nám zanechali naši predkovia z lásky a úcty k Bohu i ľuďom. Kalvária a kríž patria spolu. Málo ľudí si však uvedomuje základnú pravdu, ktorú kríž vyjadruje. Kristus zomrel na kríži, lebo plnil vôľu svojho nebeského Otca. Kríž je symbolom večného života, lásky a utrpenia, ale aj výzvou pre ľudí, aby Božie prikázania zachovávali i za cenu utrpenia. Veľká noc, to je víťazný Kristus. Vrcholom nášho kréda sú slová: Verím vo vzkriesenie tela a v život večný!“ Tak ako vstal Kristus z mŕtvych, aj my vstaneme k večnému životu. To je podstata našej viery. Zmŕtvychvstalý Kristus - naša istota. Veľkonočná nedeľa je najväčším sviatkom Cirkvi a každú nedeľu si túto radosť prehlbujeme. Je našou istotou dnes a pre večný život. Verím, Pane. 

Cirkevné sviatky ● Uznáme svoju hriešnosť (?)

Pôstne obdobie je zamerané na Veľkú noc, veď pôstna liturgia pripravuje na slávenie veľkonočného tajomstva jednak katechumenov rozličnými stupňami uvádzania do kresťanského života, jednak veriacich tým, že im pripomína krst, ktorý prijali, a pobáda ich na pokánie.

Na začiatku pôstneho obdobia Cirkev nás slovami Ježiša Krista: „Kajajte sa a verte v evanjelium.“ (Mk 1,15) vyzýva na pokánie. V evanjeliu sv. Matúša je táto výzva spojená s myšlienkou priblíženia sa nebeského kráľovstva. Uveriť v evanjelium znamená vlastne prijať nebeské kráľovstvo. Pokánie je podmienkou toho, aby sme sa stali schopnými prijať Boha. Patrí to k podstate kresťanstva. Skutky apoštolov jednou vetou opisujú kresťanstvo takto: „Boh aj pohanom daroval pokánie, aby mali život“. (11,18)

Čo máme robiť my? Pokánie začína tým, že uznáme svoju hriešnosť. To je prvý krok. Dnešný svet žije v „ošiali nevinnosti“. Človek nevie prijať skutočnosť hriechu, ak nejestvuje kompetentné fórum, ktoré by mu ho vedelo odpustiť. Hriech, ak nemá výhľad na odpustenie, možno iba poprieť. Riešenie prináša jedine Boh, ktorý sa k nám priblížil v Ježišovi Kristovi a v ňom nám ponúka zmierenie.

„Čo má teda, milovaní, robiť kresťan v každom čase, to treba teraz konať usilovnejšie a nábožnejšie, aby sa apoštolská ustanovizeň štyridsiatich dní naplnila pôstom, a to nielen striedmosťou v jedle, ale a predovšetkým tým, že sa zbavujeme neresti.“

(Sv. Lev Veľký)

Sv. Jozef, ženích Panny Márie, slávnosť

Sv. Jozef sa 19. marca spomína vo viacerých kalendároch Západnej Cirkvi (Fuldské martyrológium). Na Východe majú spomienku na sv. Jozefa už v 8. storočí koptské kalendáre, ale 20. júla. V uhorskom Boldvenskom sakramentári (1192-1195) sa tiež spomína sv. Jozef. V 13. storočí je známe aj oficium na počesť sv. Jozefa (Bruselský kódex). Pápež Sixtus IV. zaviedol v Ríme na 19. marca sviatok sv. Jozefa. Pre celú Cirkev sviatok ustanovil pápež Gregor XV. roku 1621 ako prikázaný sviatok. Pius IX. roku 1870 ustanovil svätého Jozefa za patróna celej Cirkvi. Pápež Lev XIII. nariadil po októbrovom ruženci modlitbu K tebe sa utiekame. Svätý Pius X. 9. marca 1909 schválil verejné litánie k sv. Jozefovi. Pápež Benedikt XV. vložil do misála prefáciu o svätom Jozefovi a Ján XXIII. vložil do Rímskeho kánona meno svätého Jozefa. Sv. Jozef je obľúbeným svätcom a patrónom otcov, rodiny, remeselníkov, robotníkov, bezprístrešných a zomierajúcich.

Zvestovania Pána

Sviatok Zvestovania Pána sa začal sláviť na Východe okolo roku 550, a to 25. marca. V Ríme ustanovil tento sviatok pápež Sergius I. (687-701). Bol to jeden zo štyroch hlavných mariánskych sviatkov. V Rímskom kalendári sa od r. 1969 považuje za sviatok Pána, ako to bolo aj pôvodne, ale zároveň sa uctieva aj Panna Mária. Na sv. omši v Kréde sa pri slovách „... a mocou Ducha Svätého... a stal sa človekom, ktorý sa počal... narodil sa z Márie Panny“ pokľakne na jedno koleno pri recitovaní, na dve kolená pri spievaní. V tento sviatok sa nedovoľujú iné slávenia a zakazujú sa všetky zádušné sväté omše okrem pohrebnej.