Považujem sa za kresťana, ale neviem, či som veriaci. Poznám zhruba dejiny kresťanstva, viem, čo obsahuje Nový a Starý zákon, sú mi známe príčiny rozdelenia kresťanstva i príčiny reformácie. Som pokrstený, chodil som na náboženstvo a poznám viacero biblických príbehov. Považujem sa za vlažného evanjelika. Aj keď nechodím do kostola, každé ráno Mu poďakujem, denne sa s Ním rozprávam alebo hádam, prosím Ho alebo Mu niečo vyčítam. Som veriaci? Neviem. Určite však viem, že patrím do tej veľkej skupiny ľudí, ktorí pri dnešnom spôsobe života nemajú čas na kostol a tak sa s Ním radšej „osobne” porozprávajú.

Napriek tomu ma nedávno premohla zvedavosť (alebo výčitky svedomia?) a vydal som sa na ekumenický seminár, ktorý sa konal v Národnostnom klube v Békešskej Čabe. Možno viete a možno nie, ale v Maďarsku máme Rok Biblie. Vyhlásilo ho Maďarské spoločenstvo biblie a k výzve sa pripojili Maďarská katolícka biskupská konferencia, evanjelická cirkev a reformovaná cirkev. Prečo práve tento rok, to mi ani jeden z prítomných duchovných nevedel presvedčivo vysvetliť, ale ak som správne pochopil, tak je to preto, že cirkevná vrchnosť, a týka sa to všetkých cirkví, je znepokojená súčasným stavom. Prieskumy hovoria o klesajúcom počte veriacich vo všetkých cirkvách, kostoly sú takmer prázdne a cirkevnú tlač číta iba veľmi málo ľudí.

Ale vráťme sa na seminár. Sympatické bolo, že ho dvojjazyčne moderoval Michal Lásik, že sa na seba usmievali kňazi troch rôznych cirkví, že odznelo slovenské slovo, spevy a žalmy v slovenčine a biblickej češtine (T. Mótyán a A. Aradi). Seminár v spolupráci s evanjelickou cirkvou zorganizovala predsedníčka kuratória Nadácie Za slovenskú kultúru v Békešskej Čabe Alžbeta Ančinová. Hostiteľom podujatia bol evanjelický kňaz Pavol Albert Kutej a v úvode všetkých privítal i senior Péter Kondor. V rámci seminára predstavila riaditeľka Spoločenských domov na Békešskej ceste Kristína Ďuchová dvojjazyčnú Pamätnicu k 370. výročiu vydania Tranoscia a jej autora Bertalana Bertóka. Súčasťou seminára bola aj výstava rôznych vydaní Biblií a Tranoscia, ktorú otvoril evanjelický farár Pavol Gabriel Kutej.

Témy prednášok odzrkadľovali problémy, ktoré trápia každú cirkev. Vypočuli sme si prednášky reformovaného kňaza Miklóša Martiho Modernosť Biblie a jej inšpirujúca sila, katolíckeho duchovného Antala Szigetiho Biblia ako slovo života, evanjelického farára Mihálya Németha Biblia a mládež, evanjelického kňaza na dôchodku Pála Kovácsa Čabania a Biblia a kníhviazačky Magdalény Semenkárovej Ochrana knižných pokladov. Seminár ukončil spevom békeščabiansky páví krúžok.

A tu by mohol byť koniec tohto príspevku. Nedá mi však nepripojiť niekoľko myšlienok. Možno vám budú pripadať kacírske, ale ja to riskujem. Keď som si v úvode tohto príspevku položil rečnícku otázku, či som veriaci, určite ste sa v duchu zasmiali a zároveň skonštatovali, že nie som. Veď predsa povrchná znalosť náboženskej tematiky ešte nerobí z nikoho veriaceho človeka. K tomu treba oveľa-oveľa viac. Súhlasím. Lenže ja naozaj verím. Verím v Človeka a v jeho schopnosť konať dobro. Veď za všetkým stoja ľudia, konkrétny človek a jeho činy.

Ak dnes kresťanská cirkev narieka, že sa ľudia od nej odvracajú, mala by vedieť, že si to vo veľkej miere zavinila sama. Nie dnes, a nie včera, ale počas celých dejín kresťanstva, ktoré sú plné opakujúceho sa úpadku cirkvi (hádam okrem prvých 300 rokov!) a jej znovukriesenia. Ak myslím úpadok, myslím na úpadok cirkevnej vrchnosti, ktorá často v minulosti (ale aj teraz) po nadobudnutí moci a svetských statkov, bola viac ku škode kresťanstva, ako k jeho úžitku. Ak teda v súčasnosti trápi cirkevnú vrchnosť úbytok veriacich, mala by si v prvom rade pozametať pred vlastným prahom. Veď dnešný človek a hlavne mladý človek je vzdelaný a veľmi kritický. Pedofilní kňazi, pastori podvodníci, kňazi odtrhnutí od života, kázne vyvolávajúce pocity viny, politizovanie z kancľa, atď... neprispievajú k rastu počtu veriacich.

Ak k tomu prirátame túžbu po moci a peniazoch, ktoré dnes (?) vládnu svetom zistíme, že od Kristových čias sa toho veľa nezmenilo. Žid vraždil žida, kresťan kresťana, „pohania” kresťanov a naopak, ale vraždili sa medzi sebou aj mohamedáni a výnimku netvorili ani ateisti. Veď ešte nie tak dávno komunista vraždil komunistov a aj tých ostatných... A dnes? Je to vari inak? Verím, že to už začínate cítiť. Niečo tu nesedí. A máte pravdu! To nevraždil žid žida, kresťan kresťana, komunista komunistu atď., ale človek človeka! A robil tak vždy na popud vrchnosti - cirkevnej alebo svetskej! A aký je výsledok? Poučení minulosťou prestávame veriť. Neveríme politikom, vodcom, kňazom, pápežovi - neveríme nikomu. A mládež? Tá má celkom iné idoly. Speváci, herci, modelky, športovci...

A už sme pri tom! Za všetkým sa skrýva človek. Aj ukrižovanie Syna božieho majú na svedomí ľudia. ON im však odpustil a obetoval sa za nás a naše hriechy, lebo veril v človeka a v jeho schopnosť konať dobro. Buď najprv dobrým človekom a potom bude z teba naisto dobrý kňaz, učiteľ, novinár, policajt, politik, lekár, alebo čokoľvek iné. Tak toto je moja viera, moje krédo. Určite nie som sám. Sme teda veriaci? Nie sme? Tak potom ním nemohol byť ani Ježiš!

A na záver ešte jedna kacírska myšlienka. Biblia nie je nedotknuteľná! Je to vari najviac „preskúmaná” a zo všetkých strán vyobracaná kniha na svete. Keď ju hodíte do smetí, spadne vám do blata, zhorí alebo jej inak ublížite, bude to síce považované za rúhanie, ale nikto vás neodsúdi na smrť, čo by sa naisto stalo, keby ste to urobili s Koránom. Biblia je kniha o Človeku a pre Človeka. Je plná krvi, žiaľu, utrpenia a zrady, ale aj odvahy, dobrých skutkov, lásky a vernosti. Je presne ako život. Lenže ten dnešný je predsa len trochu iný. A preto by mal byť iný aj prístup k Biblii. Zmeniť ju neprichádza do úvahy, ale nájsť nové spôsoby pri jej interpretácii, zmeniť slovník a kráčať s dobou, by sa určite dalo. Ak by tak bolo, nemohlo by sa stať, že poniektorí z nás počas prednášok na seminári takmer zaspali. A zaspala aj cirkevná vrchnosť, lebo inak by nemusela vyhlasovať Rok Biblie. Možno by stačil aj deň.

(pž)