Evanjelická cirkev v Maďarsku ● Rok 2009 Rokom G. Sztehla

Počas jubilejného roka sa budú konať oslavy, konferencie, vyjdú rôzne publikácie

o bohatej činnosti a i dnes aktuálnom duchovnom dedičstve „ujo Gábora“.

V denníku niekdajšieho veľkotarčianskeho evanjelického farára Gábora Sztehla môžeme čítať nasledovné: „Kresťanstvo nie je svetom dogiem, ale svetom lásky. Živej, čulej, aktívnej lásky.“ Evanjelický kňaz, organizátor cirkevných zborov, staviteľ kostolov, zakladateľ prvej maďarskej Evanjelickej ľudovej vysokej školy, zakladateľ prvého samosprávneho detského mestečka pod menom Gaudiopolis Gábor Sztehlo (1909-1974), by 25. septembra 2009 oslávil storočnicu. Evanjelická cirkev v Maďarsku pri príležitosti jeho centenária vyhlásila rok 2009 za Rok Gábora Sztehla. Počas jubilejného roka sa budú organizovať rôzne oslavy, konferencie, vyjdú rôzne publikácie, ktoré priblížia jeho mnohostrannú a bohatú činnosť a i dnes aktuálne duchovné dedičstvo. Významnou udalosťou bude 25. septembra odhalenie jeho sochy v srdci Budapešti na Deákovom námestí.

Kto bol vlastne Gábor Sztehlo?

Mal slovenské korene a teológiu študoval v Šoproni. Po skončení štúdií bol rok štipendistom vo Fínsku. Od roku 1932 slúžil ako kaplán v Budapešti, v Hatvane a vo Veľkej Tarči, kde bol od roku 1935 farárom samostatného cirkevného zboru. Od roku 1942 do jari 1945 pracoval ako misijný farár v banskom dištrikte, od leta 1944 ako farár nemocnice hlavného mesta. Od októbra roku 1944 pracoval v sekcii Dobrý Pastier, spravovanej družobným kalvínskym konventom. Bol zakladateľom detského mestečka Gaudiopolis a Detského domova Pax, ktoré s láskou a odbornosťou učinil skutočným domovom a do ktorého zozbieral svoju z opustených detí pozostávajúcu rodinu. Tromi piliermi sztehlovského názoru sú tzv. rodinný domov, ktorý by namiesto nevľúdnych inštitucionálnych rámcov chcel uskutočniť vzor skutočnej rodiny, ďalej je to pracovná škola, čiže učenie a osožná fyzická činnosť, a nakoniec samospráva. Cieľom tohto posledného je, aby sa deti vykonávaním rôznych funkcií aktívne zúčastňovali kolektívneho života. Keď sa tieto domovy v roku 1950 dostali pod štátnu správu, pôsobil ako kaplán v Budíne, v Kelenfölde a neskôr v Kőbányi. Od októbra 1951 sa stal vedúcim detského domova pre postihnuté deti v Pesthidegkúte, kde pracoval celé desaťročie. V decembri 1961 odcestoval za rodinou do Švajčiarska, kde ochorel. Po uzdravení pôsobil až do svojej smrti ako oblastný farár v Oberhaslingu. V roku 1972 bolo jeho životné dielo ocenené najvyšším izraelským vyznamenaním Pravdivý sveta. V parku Jad Vašem v Jeruzaleme - kresťanských ochrancov prenasledovaných - stojí strom, ktorý nesie jeho meno.

Evanjelický farár G. Sztehlo, pre mnohých jednoducho ujo Gábor, žil podľa svojho kresťanského presvedčenia. Počas hrozivého obdobia práve tak, ako aj po druhej svetovej vojne, pomáhal nielen utisnutým a nešťastníkom židovského pôvodu, ale každému, kto sa naňho obrátil. Zachránil takmer 2 tisíc detí a dospelých židovského pôvodu. Tí, čo ho poznali, ho mali radi. Tí, ktorí ho mali radi, sa dodnes naňho pamätajú. „Prirodzene konať dobré, evidentne pomáhať“ - to bolo sztehlovské tajomstvo, nasledovaniahodný príklad pre každého človeka, bez pôvodu a vierovyznania. Pán farár Gábor Sztehlo nám svojím životom ukázal cenný príklad. On sa nebál toho, že ho niekto podrazí. On veril svojmu Bohu, že mu pomôže, veď nikdy nenechá v ťažkostí svojich.

Ildika Fúziková