Od prvého okamihu, ako sa narodí človek na tento svet, sme v neustálom očakávaní. Alebo ešte skôr. Od chvíle počatia nového človeka. Očakávanie, či to bude chlapec alebo dievča. Keď sa narodí, čo z neho bude. Keď vyštudujeme, očakávame, čo ďalej. Založenie nového spoločenstva muža a ženy, manželstvo, neskôr rodina, aká bude, čo bude. Žijeme zo dňa na deň v očakávaní. Aký bude nový deň, ako to bude ďalej v spoločnosti... To je istá nádej človeka, ktorá je neustále súčasťou jeho života. Stále na niečo čakáme. Školák na to, ako dopadne písomka v škole, vysokoškolák na to, ako sa mu podarí skúška. Dievča v očakávaní, že stretne a nájde dobrého chlapca. Starí rodičia v očakávaní svojich roztrúsených dospelých detí vo svete, ktorí sa z času na čas vrátia do rodinného hniezda. Podnikateľ v očakávaní dobrých pracovných výsledkov. Športovec žije v túžbe dobrého výkonu. Lekár v tom, že vráti zdravie alebo zachráni život. Každý na niečo čakáme. A určite nie na zlo, ale vždy je v nás túžba očakávať niečo dobré.

Advent je presne to isté. Očakávanie na to najväčšie dobro, aké môže byť v tomto svete. Očakávanie na to, čo Boh prisľúbil, keď sa udiala tá najväčšia tragédia v dejinách ľudstva, keď človek pre svoj hriech stratil spoločenstvo s Bohom. Očakávanie na prisľúbeného Mesiáša.

Ten prvý advent trval veľmi dlho. To sú celé ľudské dejiny, zapísané na stránkach Biblie, v Starom zákone, ktoré opisujú tú dlhú cestu od pádu prvého človeka až po príchod Božieho Syna Ježiša Krista na tento svet. Dejiny židovského národa, to sú dejiny jedného veľkého adventu. Tomu žil každý Izraelita. Očakávanie v nádeji príchodu Mesiáša.

Advent, ktorý prežívame my v liturgii a v živote Cirkvi, je samostatným obdobím pred Vianocami, ktorým sa začína nový liturgický rok. Je to príprava na tú prenádhernú betlehemskú noc, keď vstúpilo to najväčšie Svetlo do tohto sveta, keď sa zrodil medzi nami Boží Syn. Keď Boh znova navštívil túto zem v podobe nevinného dieťaťa, zrodeného z panenskej Matky, v betlehemských jasliach.

Nikdy nezabudnem na atmosféru, ktorá vládla v seminári, kde som sa pripravoval v teologických štúdiách a formácii ku kňazskému povolaniu, keď začínal nový cirkevný rok. Večerná atmosféra v seminárskej kaplnke, keď diakon na začiatku sobotňajšej večernej liturgie, pred prvou adventnou nedeľou, čiže už na vigíliu, vstúpil slávnostne pred oltár a zapálil prvú sviecu na adventnom venci. Niečo plné tajomstva, nehy, krásy. Ako dokáže práve symbol vniesť do života človeka úplne niečo nové, iné. (A prejavy našej viery sú predovšetkým symbolické, symbolmi vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu.)

Tých symbolov je v advente veľmi veľa. Je to predovšetkým adventný veniec a sviece, ktoré sa na ňom postupne zapaľujú a rozsvecujú. Pribúdanie svetla počas adventu, v každú adventnú nedeľu o jednu sviecu viac, symbolizuje približujúce sa Svetlo, Ježiša Krista, ktoré napokon zažiarilo naplno v betlehemskú noc. Takisto je aj vyjadrením toho, že Božie kráľovstvo vzrastá pomaly ale isto. Len si spomeňme na slová Krista o Božom kráľovstve, čomu sa podobá, k čomu ho prirovnal. K horčičnému zrniečku, veľmi maličkému, z ktorého vyrastie mohutný, košatý strom. Štyri sviece takisto symbolizujú štyri svetové strany. To znamená, že pravé svetlo, ktorým je Kristus, sa má rozsvietiť na všetkých svetových stranách, teda po celom svete. (Podobnosť s tým, čo neskôr povedal Kristus svojim apoštolom, aby išli do celého sveta, hlásali evanjelium a krstili v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.)

Keď sa pozrieme na samotný veniec, tak zistíme veľa symbolov. Jeho tvar je okrúhly. Nemá začiatok a ani koniec. Presne tak, ako Boh, ktorý nemá počiatku ani konca. Tak ako to poznáme z detstva, z katechizmu, že Boh vždy bol, je a vždy bude. Boh je večný. Ak nemá počiatku a konca, tým počiatkom a koncom je sám Kristus, ktorý o sebe prehlásil, že on je počiatok i koniec, Alfa i Omega.

Pravý adventný veniec je zelenej farby. A vieme, že zelená farba symbolizuje nádej. Prebúdzajúci život. Keď sa prebúdza život v prírode, tak sa objavuje zelená farba na stromoch v nových listoch, tráva zelenie. Aj pre človeka to znamená prebúdzanie sa k novému životu, vďaka Ježišovi Kristovi.

Vieme teda, že advent je očakávanie Vianoc, keď si polnočnou svätou omšou pripomíname narodenie Božieho Syna. Očakávanie na tie neopísateľné slová, ktoré zazneli z úst anjelov. Dnes sa vám narodil Spasiteľ sveta.

Aké je ale to moje očakávanie? Čo vlastne ja očakávam? Čo je adventom môjho života? Či nie náhodou len to, že dobre vyštudujem, zabezpečím sa v živote, že očakávam dobré auto, dom, byt, dobrý plat, lepšiu budúcnosť, dobré deti... aj k tomuto sme všetci povolaní. Ale toto nikdy nemôže byť cieľom môjho života. Toto všetko môže byť len prostriedkom na mojej životnej ceste. Cieľom môjho života je Boh. Spoločenstvo Božie, v nebeskom kráľovstve. A nikdy ho nedosiahnem bez Ježiša Krista. On je mojou cestou do domu nebeského Otca. On je pravdou, ktorá mi ukáže tú cestu, on je život, ten pravý a večný. To on povedal o sebe, že je živým chlebom a kto z neho bude žiť, bude mať večný život a nikdy neumrie. Očakávam ja ešte vlastne niečo od Ježiša Krista vo svojom živote? Alebo už ani nie?

Aj toto adventné obdobie by mohlo byť mojim zastavením sa a prehodnotením hodnôt, ktoré vyznávam a ktoré som azda v živote poprekrúcal. Objaviť hlbší význam adventných symbolov, zastaviť sa pri nich a tak znova nájsť cestu k Ježišovi Kristovi. Píše sa rok 2009. Ak ho počítame od Ježiša Krista, koľkokrát sme už slávili po celom svete pamiatku jeho narodenia. A koľko ešte neotvorených sŕdc našiel pri každom príchode. Nemôže byť aj to moje srdce pripravené, aby ho našiel také, že sa bude môcť v ňom znovu narodiť? Skúsme sa znova započúvať do slov, ktoré hlásal Ján Krstiteľ - Pripravte cestu Pánovi. Aby práve tieto slová rezonovali počas celého adventu v mojom vnútri a aby som tomu, ktorý o Kristovi prehlásil - Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, uveril. Veď o ňom povedal Pán Ježiš slová, že sa nenarodil nikto väčší zo ženy na tomto svete, ako Ján Krstiteľ.

Vám všetkým žehnám a prajem radostný a požehnaný advent, aby po jeho skončení bola ešte väčšia radosť zo stretnutia s narodeným Kristom.

Od adventu po Vianoce

Slovo advent (z latinského adventus „príchod“) označuje liturgické obdobie pred Vianocami a zároveň i začiatok nového liturgického roka v katolíckej cirkvi. V tomto predvianočnom pôstnom období bývajú včasráno tzv. roráty, sväté omše ku cti Panny a Bohorodičky svätej Márie. Názov roráty má základ v prvom slove rannej omše, ktorá sa začínala výzvou: Rorate coeli desuper et nubes pluant Salvatorem.

V tomto pôstnom období sa nesmeli konať hlučné zábavy. Pripomínajú to aj pranostiky: Katarína (25. novembra) berie hudcom husle a Ondrej (30. novembra) muziku zapiera.

Na studené predvianočné dni sa viažu aj viaceré pranostiky o počasí, napríklad Katarína na ľade, Vianoce na blate. - Katarína na blate, Vianoce na ľade. - Na svätú Katarínu schovaj sa pod perinu. - Katarína klope snehom na oblok. - Svätá Barbora (4. decembra) vyháňa sane zo dvora. - Na svätého Mikuláša (6. decembra) už je celá zima naša. - Od Lucie (13. decembra) do Vianoc každá noc má svoju moc.

Je zaujímavé, že pre Vianoce nie sú na celom Slovensku rovnaké názvy. V Novohrade, v Honte a v Zemplíne sa Vianoce nazývajú Kračún. Základ tohto slova (a jeho inoslovanských variantov) je v praslovanskom znení Kor-čun. Týmto slovom sa označoval veľmi krátky deň zimného slnovratu.

Málokto vie, že na malej časti Slovenska - v severnej časti bývalej Trenčianskej stolice a na Kysuciach sa Vianoce označujú slovom Sviatky (i to píšeme s veľkým „S“ - podobne ako Vianoce).

Ďalší krajový názov Hody (s veľkým „H“) je rozšírený na súvislej časti stredoslovenských národov a na východnom Slovensku. Podobný názov Vianoc je aj v češtine (Hod Boží vánoční). V spisovnej slovenčine sa slovom hody (s malým „h“) označuje výročný deň posvätenia a patróna kostola. Slovo hody sa v spisovnom jazyku používa aj vo význame „hostina a hojnosť jedla a pitia“.

Vzhľadom na viacvýznamovosť slova hody i na krajové slovo Hody vo význame „Vianoce“ odporúčame vo frazeologickom prirovnaní Najedol sa ako sedliak na Vianoce (t. j. do sýtosti), treba písať veľké „H“ aj v prirovnaní Najedol sa ako sedliak na Hody.

Doc. PhDr. Katarína Habovštiaková, CSc.

Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 28. novembra) sa pre kresťanov začalo obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského „adventus“ a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ.

Advent - príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach. Advent nám pripomína, že Kristus príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním tohto príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista.

Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 28. novembra) sa pre kresťanov začína obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského „adventus“ a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Prvú zo štyroch adventných sviečok na tradičnom adventnom venci treba zapáliť v prvú adventnú nedeľu. Postupne do Vianoc sa zapaľuje jedna sviečka za druhou. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové, symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ. Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové. Prvá adventná nedeľa je súčasne v Katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka a už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno - kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. - 9. storočí. V r. 1362 Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pre advent pôstne pravidlá.

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne - roráty - zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách“ (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super...“ („Rosu dajte nebesia zhora...“).

Význam adventu

Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na jeho slávny druhý príchod.

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta“ (Jn, 8,12).

(tk kbs)