Sviatok Obetovania Pána bol známy v Jeruzaleme už v 4. storočí. V Ríme ho prijali
v 7. storočí. Od 10. storočia mal názov Očisťovanie Panny Márie. V súlade s východnou tradíciou bol v r. 1960 vyhlásený za sviatok Pána. V novom liturgickom kalendári (1969) dostal názov Praesentatio Domini (Obetovanie Pána). Na Slovensku ho poznáme aj pod menom Hromnice. Tento názov nám hneď pripomenie hromničky - sviece, ktoré každoročne 2. februára v úvode svätej omše požehnáva biskup alebo kňaz.

Ide o jednu z udalostí, zachytenú vo Svätom Písme, keď malého Ježiša doniesli do chrámu predstaviť Pánovi, ako to predpisoval Mojžišov zákon. Vieme, že v tom bola istá tradícia židovského národa a veľmi silná. Tradícia náboženská, podľa ktorej všetko prvorodené, čo otvára lono matky, bude zasvätené a obetované Pánovi. Tak aj Mária a Jozef, ktorí verne zachovávali Mojžišov zákon a tradíciu, robia tento úkon svojej viery. Potiaľ môžeme povedať - že sa zachovalo to staré, starozákonné, no v tomto obraze obetovania malého Ježiša - môžeme nájsť aj mnohé novozákonné prvky - v chráme sú postavy - prorok Simeon a keby sme evanjeliovú stať čítali ďalej, tak je tam aj prorokyňa Anna - a ako Písmo opisuje - prišli do chrámu vedení Duchom Svätým. A tam, kde je Boží Duch, a koho vedie Boží Duch, tam sa vždy deje niečo nezvyčajné. A tak aj v tomto prípade možno povedať, že skutočne - Simeon i Anna spoznávajú v malom dieťati spásu sveta - ako to aj vyznáva Simeon vo svojom chválospeve, ktorý sa dodnes modlíme v Cirkvi a je súčasťou kňazských modlitieb v breviári - Teraz prepustíš Pane svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov. Svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.

Nájdeme tu prvok požehnania, ktorý vykonal Simeon na Márii a Jozefovi. A požehnanie, to je tiež istý liturgický úkon, ktorý máme v našej liturgii, ktorým sa odovzdáva niečo Božie do nášho ľudského života. Keď kňaz žehná - odovzdáva skutočne niečo Božie do nášho ľudského života. Najmä na konci sv. omše - požehnanie, ktoré nás má sprevádzať po odchode z Božej prítomnosti, z Božieho miesta a z Božieho domu do bežného sveta. Máme požehnanie domov, príbytkov - vtedy tiež kňaz svojim požehnaním prináša znova to Božie do nášho domu. Nemalo by sa zabúdať na to, aby rodičia požehnávali svoje deti, veď rodič je pre dieťa takisto Božím zástupcom, jemu Boh zveril do ochrany a starostlivosti nového človeka. To je tiež niečo Božie, keď rodič žehná svoje dieťa.

No nájdeme v tomto obraze evanjelia ešte ďalšie dva prvky - tým prvým je obetovanie Krista - a skutočne môžeme povedať, že to počiatočné obetovanie v chráme, je akýmsi počiatkom, či predobrazom toho skutočného obetovania, ktoré Kristus neskôr vykoná svojou obetou na kríži. Už tam akoby Boh i Kristus zároveň položil základy svojej obety. A tak ako sa hovorí o Jánovi Krstiteľovi, že je akýmsi prechodom zo Starého do Nového zákona, ktorý spája staré s novým, tak sviatok Obetovania Pána je tiež niečo podobné. Je v ňom zachované aj to starozákonné, Mojžišov predpis obetovania Pánovi toho, čo je prvorodené, ale aj niečo nové - čo sa stane neskôr, čo Kristus vykoná na kríži pre spásu celého sveta.

Tým druhým prvkom je Simeonova predpoveď Márii - tvoju dušu prenikne meč bolesti. Simeon bol prorok a prorok ako Boží muž naozaj predpovedá veci, ktoré sú pravdivé. Možno sám nerozumel obrazu, pojmom, slovám, ktorými to vyriekol, tak ako mnohí starozákonní proroci, keď prorokovali. Ale táto Simeonova predpoveď - tvoju dušu prenikne meč bolesti - je predpoveďou toho, čo dnes nazývame ako Matka Sedembolestná. Ten známy obraz piety Sedembolestnej Panny Márie.

My dnes už môžeme prežiť iným spôsobom to, čo prežil prorok Simeon a prorokyňa Anna. Na vlastné oči uvidieť - spásu sveta - Ježiša Krista - a spoznať ho pri lámaní chleba, pri obetovaní, pri slávení každej eucharistickej obety, ktorá sa koná každý deň na našich oltároch po celom svete. Ale mali by sme prežiť aj niečo navyše. Aj sami seba obetovať Kristovi a tak sa skrze vzájomnú obetu spájať práve v slávení Eucharistie s Ježišom Kristom.

Stanislav Brtoš