Z lásky samého Boha. Vo Svätom Písme čítame na adresu človeka hneď na samom začiatku krásne slová. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril...“ (Gn 1,27). Sv. Ján nám zase na adresu Boha píše: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4,16). Ak by sme chceli trochu experimentovať, pohrať sa s týmito dvoma výrokmi, celkom jednoducho, ako nevinné dieťa, ktoré sa hrá tak prirodzene, čo je niekedy až príliš zložité pre nás, dospelých, tak ich kombináciou dostaneme fantastický výsledok. Človek je stvorený na obraz a podobu lásky. Určite nikto z nás nebude namietať proti takejto slovnej hre.

Ak teda tvrdíme, že človek nebol ani na jediný okamih svojho života bez lásky, teda bez Boha, pretože nosí v sebe jeho obraz, možno povedať to isté aj obrátene? Láska nikdy nebola bez človeka?

Aspoň dva prípady možno uviesť, ktoré by odporovali tomuto tvrdeniu. K prvému prípadu veľmi krátko. Láska je od večnosti. Človek nie. Pochádza z nej. Bol stvorený z lásky. Bola chvíľa, keď bola Láska bez človeka.

K tomu druhému snáď obšírnejšie. Hriech. Láska sa vylučuje s hriechom. Boh nikdy nezhrešil, ani nezhreší. Pretože by tým poprel seba samého - Lásku. Jedine človek je ten, do života ktorého vstúpil hriech. Človek teda nebol hneď od okamihu svojej existencie spojený s hriechom. Bola teda chvíľa, keď od stvorenia človeka až po prvý pád Láska nebola bez človeka. Koľko to trvalo? Aký časový okamih? To nie je podstatné. O tom nám nehovorí ani Sväté Písmo. Podstatné je to, že bol čas, kedy to tak nebolo. Kedy Boh - Láska a človek existovali v súlade. V harmónii.

Ale aj potom, ako vstúpil do života človeka hriech, ktorý sa protiví láske, bola to práve Láska, ktorá neopustila človeka. Lebo Láska vždy miluje človeka. Preto prísľub - „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu“ (Gn 3,15).

Preto zmluva, ktorú uzavrel Boh s človekom. Noe, Mojžiš, Abrahám. Zástupcovia ľudského pokolenia uzatvárajúci v mene človeka, ktorého Boh stále miluje, zmluvu s Láskou.

Láska je vždy silnejšia ako hriech. Nech by bol akokoľvek veľký. Zápas, ktorý sa odohrával a odohráva v celých dejinách ľudstva. Zápas Lásky o človeka, stvoreného na obraz a podobu lásky.

Slovo sa stalo telom. Boh sa stal človekom. Prejav Lásky, ktorá sa skláňa k človekovi. Láska však vrcholí na kríži. To je to najväčšie tajomstvo, ktoré Boh daroval tomuto svetu. Neváhal obetovať svojho jediného Syna, aby ukázal svetu, kto je pre neho človek. Ako veľmi oň stojí. To je tá cesta človeka späť k Bohu, k Láske, od ktorej sa vzdialil svojim hriechom. Cesta, ktorá vedie cez Kristov kríž. Cesta, ktorú človek tak veľmi dlho hľadal vo svojich dejinách. A pritom by ju nikdy nebol sám našiel. Jedine Boh zjavil túto cestu človeka smerom k nemu, späť do jeho spoločenstva. Toto je ten najdôvernejší dialóg, ktorý sa uskutočňuje medzi nebom a zemou. Medzi Bohom a človekom. Tu môžeme zakúsiť tú najskutočnejšiu pravdu o sebe samom, o vlastnom živote. O svojom hriechu, ale ešte viac o nekonečnej Božej láske, ktorá sa k nám „prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1 Jn 4,9-10). Kristus teda zvíťazil svojim krížom a svojim zmŕtvychvstaním nad hriechom ľudstva. Hriech bol premožený skrze Božiu lásku.

Ak hovoríme, že Vianoce sú o láske, o tej Božej i o tej ľudskej, sviatky Kristovej smrti a zmŕtvychvstania sú toho ešte väčším dôkazom. To je úžasné sklonenie sa Boha k človekovi z lásky. To je výzva pre človeka, zopakovanie toho pôvodného Božieho plánu s človekom, že je stvorený pre lásku. I pre Božiu, i ľudskú. Veď o tom sú aj dva najväčšie príkazy Krista. Milovať Boha a milovať blížneho ako seba samého. Fiodor Michajlovič Dostojevskij napísal: „Milovať človeka znamená vidieť ho tak, ako ho Boh stvoril“. A my už vieme, že ho stvoril na svoj obraz a svoju podobu. A experimentovaním v úvode sme došli k tomu, že človek bol a je stvorený na obraz a podobu Lásky. Preto ak milujem seba, milujem obraz a podobu Boha. Ale tú istú podobu a obraz vidím i v blížnom. Láska teda platí zo všetkých strán. I z tej Božej, i z tej ľudskej. Zo strany Božej neustále. Ak na to niekedy my, ľudia, zabúdame, Veľkonočné sviatky nám to vždy pripomínajú. Každý rok. Nikdy však nesmieme zabudnúť, že „človekom sa v plnom zmysle slova staneš len skrze lásku“ (Phil Brosmans). Napokon: „Láska je jediná rozumná a uspokojivá odpoveď na problém ľudskej existencie“ (Erich Fromm).

A celkom nakoniec: „Je pravda, že budeme súdení podľa lásky, rovnako je však nepochybné, že budeme súdení láskou, ktorou nie je nikto iný ako sám Boh“ (Julien Green).

Láska je tou pravou cestou človeka. Jeho počiatok i koniec. Je stvorený, pochádza z nej. A ak kráča a má kráčať po ceste lásky, tak je i jeho cieľom. Cesta lásky ho nemôže priviesť nikam inam, iba do konečného cieľa - k Láske. A Kristus, ktorý je stredobodom týchto Veľkonočných sviatkov, o sebe povedal: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Cesta lásky, naplno zvýraznená na kríži za všetkých; pravda, ktorú nemožno obísť a život, ktorý sa nedá odmietnuť žiť po takom veľkom zápase Lásky o človeka.

Stanislav Brtoš