Alexander Szokolay sa narodil v Slovenskom Komlóši (1925), počas výmeny obyvateľstva sa spolu s rodičmi presídlil do Československa. Vyštudoval chemické inžinierstvo na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Počas svojho aktívneho života sa venoval potravinárskej chémii, v tomto odbore obhájil aj kandidátsku a doktorskú dizertačnú prácu.

Je autorom viac ako 300 vedeckých a odborných publikácií. Pravidelne prednášal na domácich a zahraničných vedeckých konferenciách po celom svete. K svojim osemdesiatinám dostal medailu Organizácie pre potraviny a poľnohospodárstvo (FAO) pri Organizácii Spojených národov (OSN). Alexander Szokolay napísal svoje spomienky, ktoré plánuje vydať aj knižne. My ponúkame na pokračovanie úryvok z nich.

Prvé kroky v slovenskej dedine na južnom Maďarsku

Narodil som sa v Maďarsku, v Slovenskom Komlóši. Matka Slovenka do svojho 5. roku nehovorila po maďarsky, otec bol učiteľ - kantor evanjelickej cirkvi, ovládal oba jazyky a pochádzal z maďarskej prisťahovaleckej rodiny z terajšieho územia Slovenska (Hont-Gemer). Takýto pôvod nedáva predpoklady pre jednostranné nacionálne cítenie. Starý otec bol taktiež dvojjazyčný kantor a obaja absolvovali učiteľskú akadémiu v Sarvaši, rovnako ako M. R. Štefánik z vtedajšieho „Horného Uhorska“. Odmalička som sa naučil konverzovať s jednými starými rodičmi po maďarsky a s druhými po slovensky. Pestúnka a slúžky boli u nás Slovenky (moja sa volala Riečicová), veď iné ani nemohli byť v prakticky skoro čisto slovenskej dedine. Aj na prašnej ulici som sa hrával so slovenskými deťmi a po daždi sme sa tešili, že sme mohli formovať z mokrej žírnej čiernej hliny figúrky, tzv. kukučky. Nebezpečenstvo z premávky na uliciach nehrozilo, veď auto v rokoch 1928 - 30 ešte nemal nik v dedine. Nanajvýš prebehol po ceste občas konský povoz alebo bicykel.

Rodičia ma dali ako 3-ročného do škôlky (úvody), kde prevládali deti miestnej inteligencie a zámožnejších roľníkov. Pod vedením učiteľky sa konverzovalo pri hrách viac po maďarsky. V základnej škole nastala iná situácia, lebo tam sa stretli aj chudobné deti a deti zo sálašov, ktoré neovládali maďarčinu. Rodičia nedávali deti do štátnej (maďarskej) školy, ale do ôsmich dvojtriednych cirkevných (ev.), tzv. slovenských škôl. Chodilo do nich viac ako 600 žiakov, kým do čisto maďarských štátnych tried iba 100 - 200 žiakov. V cirkevných sa náboženstvo vyučovalo 6 ročníkov po slovensky, kým v ostatných predmetoch sa postupne prechádzalo na maďarčinu tak, aby po skončení 6. triedy ju už žiaci ovládali na prijateľnej úrovni. Štát povolil menšinám iba túto formu cirkevných škôl a poistil sa tým, že učiteľom, ktorých zárobok pochádzal z užívania poľnohospodárskej pôdy pridelenej cirkvou, vyplácal tzv. štátny príspevok, na základe ktorého mali potom nárok na dôchodok. Išlo o takú sumu, z ktorej polovica stačila na hradenie môjho štúdia na gymnáziu.

Ako prebiehal môj život v predškolskom období?

Pamätám sa na moje tretie narodeniny, k čomu prispela takmer tragická udalosť. Malá nepozornosť mojej mamy v letnej kuchyni a z malého odkladacieho stolíka som strhol na seba vrelú mastnú hovädziu polievku. Mama musela byť so mnou v nemocnici asi dva týždne, kým ma liečili z popálenín 2. stupňa (tam, kde boli gaťky a ponožky, sa masť zadržala dlhšie a spôsobila popáleniny 3. stupňa). Vtedy ešte neboli antibiotiká a liečili ma kúpaním v hypermangánovej vode. Potom nasledovalo drastické strhávanie odumretej pokožky, čo ma bolelo, ale našťastie zachránilo od sekundárnych infekcií. Keď som uvidel sanitárov v bielych plášťoch, že ma idú kúpať v ružovom kúpeli, kričal som: „Mama, zase idú tie hovädá!“ a oni s pochopením odpovedali: „Len si uľav, Šaňko!“ Moja manželka mi pripomína, že táto prvá spomienka v mojom živote ovplyvnila moju pesimistickú filozofiu a keď k tomu pridám ďalšiu traumu, ktorú som prežil o poldruha roka neskôr, možno má pravdu.

Keďže sme mali role a z nich úrodu, na dvore sme pravidelne chovali prasatá. S malými som sa hrával denne a prasnica mi nič neurobila ani vtedy, keď prasiatko zakvičalo. Ináč to dopadlo v ten kritický deň, keď cudzí človek (báťa Chlebnický) rýľoval v záhrade za prítomnosti môjho otca. Vášnivý materinský pud zahnal prasnicu na mňa a nebyť toho, že ma otec spolu s báťom Chlebnickým vyslobodil z jej pazúrov, asi by ma bola roztrhala. Ranu na nose som potom ako mládenec popisoval dievčatám ako ranu hrdinu zo súboja.

Z môjho predškolského života stojí za zmienku, že kedysi sa každý rok usporadúvali honosné majálesy, o ktorých svedčia dobové fotografie a najmä nezabudnuteľná olejomaľba môjho starého otca, učiteľa Paula Szokolayho, ktorý sa ako dôchodca vypracoval na uznávaného maliara, čo dokazujú desiatky obrazov, ktoré sa nachádzajú v našej rodine, ale aj v Maďarsku.

Primeraného priateľa som si nemusel hľadať, automaticky sa ním stal môj o pol roka starší bratranec Palči, ktorý dostával drahšie hračky a športové náčinia (kolieskové korčule, vzduchovku, bicykel a pod.), čo som mu závidel. On sa však správal gavaliersky a nedal mi to pocítiť. Jeho otec bol hlavný notár a krstný otec bohatý lekár, kým môj starý otec Karkuš bol síce zámožný, ale ako roľník nemal vo zvyku dávať bohatého Ježiška. On ma vždy vychovával ku skromnosti a keď mi daroval peniaze, začal s najmenšou mincou. Keď som sa úctivo poďakoval, postupne k nej pridával hodnotnejšie. Palči bol mojim vzorom aj v športe. Bol pre mňa hnacím motorom, čo dokázala bilancia o 30 rokov neskôr. On ako emigrant vo Švédsku, ja ako repatriant na Slovensku sme sa stretli 20 rokov po vojne. On sa mohol pochváliť tým, že sa stal majstrom v šerme šabľou v južnom Švédsku, ja som bol na strednej škole popredným juniorským päťbojárom (šerm, streľba z pištole, cezpoľný beh, plávanie na 200 metrov a namiesto jazdectva pre juniorov cezpoľná cyklistika). Keď sa však neskoršie pri jeho návšteve u nás dozvedel o mojich vedeckých úspechoch povedal, že som dosiahol oveľa viac ako on. Toto tvrdenie bolo o to viac komické, lebo nylonovú košeľu mi kupoval do daru on (a iné u nás v tom čase úzkoprofilové výrobky) a nie ja jemu.

V piatom roku môjho života som túžobne očakával, kedy budem mať sestričku. Mama íšla prvý raz rodiť do 60 km vzdialenej nemocnice, lebo dve dievčatká jej zomreli pri pôrode (jedna staršia a jedna mladšia odo mňa). Utopili sa v plodovej vode. Ja jediný som prežil domáci pôrod s babou. Keď mi priniesli sestričku Duciku z pôrodnice, pozrel som sa na ňu, „aká je malá“. Zrejme som sa chcel hneď s ňou hrať.

Mal som 5 - 6 rokov, keď som si vyskúšal ďalšie zaujímavé dedinské radovánky. Napr. jazdu na koni, výlet so starým otcom Karkušom v zime na saniach na 22 km vzdialený sálaš (zababušení vo veľkých ovčích bundách a pod nohami v peci vyhriate tehly). Pod dozorom dospelého som bol na rybačke na „íri“ (potoku) a pri varení „halászlé“. Keď už mal Palči vzduchovk, varili sme aj paprikáš z odstrelených vrabcov, pričom už vtedy sa prejavila Palčiho šikovnosť pri pitve, čo vopred signalizovalo jeho neskoršiu profesiu, veterinárstvo.

Pestré sú aj moje spomienky na obdobie, keď som chodil do 1. až 4. triedy základnej školy. V triede som veru u môjho otca nemal protekciu. Bol natoľko dogmaticky spravodlivý, že často „dostal“ od mamičky. Prvý raz, keď zapísal, že môj materinský jazyk je „tót“, za čo mu číročistá Slovenka vynadala, že to nie je vhodný vklad do mojej perspektívy v Maďarsku. Druhýkrát hlasno protestovala, keď mi dal dvojku do vysvedčenia. Musel, chudák, urobiť opravu, keď chcel mať doma pokoj.

Veľkým zážitkom bola každoročná zákáľačka, u starého otca Karkuša dokonca 3-krát za zimu (slaninou, masťou a mydlom vyplácal služobníctvo v naturáliách). Pre zaujímavosť uvádzam časť zo zmluvy s bírešom v archaickej slovenčine, za rok dostal ako plácu: bok slaniny, za genc masti, za stolovinu sapúňa (fiók ako miera na mydlo). Z tejto komlóšskej slovenčiny si spomínam aj na skloňovanie: „klobáse na misky“ a nie klobásy na miske. Na zabíjačku som sa vždy dal zobudiť už o piatej ráno, aby som videl, ako skolia brava a opaľovanie slamou. Osobitne som si vychutnal zabíjačku prasnice (270 kg), ktorá ma 2 roky predtým napadla. Večer bola zabíjačková večera (sarma, pečená klobása s hurkami, jaternice, kyslá paprika plnená kapustou, alebo višňový kompót na kyslo). Doobeda a na obed som okrem krvi na cibuľke skoro nič nejedol, lebo varené mäso, či paprčky v paprikáši mi vadili anatomicky a zároveň som sa príliš nasýtil vôňou surového mäsa. Táto diétna „kúra“ nekončila zabíjačkovými večerami u nás a u deda, lebo každý bohatší roľník, ktorého dieťa otec učil, pozýval „pána učiteľa“ na zabíjačkovú večeru s výslužkou. Niektorí rodičia posielali iba výslužku, takže sme boli dobre zásobení a ušlo sa aj slepému strýkovi Dežko-báčimu (košikárovi, ktorý stratil zrak ako 6-ročný následkom ochorenia na trachóm). Je zaujímavé, že tento čabiansky (nie čabajský) rituál zabíjačky bol rovnaký v okolí Čaby, v Komlóši, Pitvaroši, ale aj na hraniciach s Rumunskom (Nadlak) a vo Vojvodine (Petrovec), čo dokazuje, že všetky tieto slovenské dediny sa osídľovali z Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša ďalším putovaním na juh a na východ. Tieto zvyky (know-how) vytvárali postupne presídlenci z územia dnešného stredného Slovenska, ktorí sa dostali do teplejších krajov na juhu Uhorska. Potrebovali výživnú stravu na najťažšiu prácu, na žatvu, ktorú museli robiť ručne v horúcich dňoch koncom júna a začiatkom júla. Mäso konzervovali sušením a paprikou. Už na zabíjačkových večerách sa mi od štipľavej papriky zarosilo čelo studeným potom, to som však jedol iba tenké pečené klobásy (u nás sa nehovorilo klobásy, ale klbásy). Do hrubých salámových sa dávala aj silne štipľavá paprika (feferónová). Tie sa potom sušili v tzv. kochoch, otvorených komínoch, kde vydržali celý rok, aj cez horúce letné dni. U šporovného „Komlóšana“ mali 1 - 2 takéto salámy na mesiac, až do novej zakáľačky pred Vianocami (Kračúnom). Kračún je správny slovenský výraz na „krátky deň“, čo prevzala aj maďarčina, a nie opačne, ako si to často myslia na Slovensku. Moja mama si dávala robiť hrubé klobásy a uchovávala ich vo vetranej špajze ešte aj na Slovensku. Jej recept: na 10 kg mäsa (1/3 bôčik, 1/3 pliecko, 1/3 krkovička, na zabíjačke aj stehno), 4 - 5 hlávok nadrobno nakrájaného cesnaku (lepší je jarný), 12 dkg soli, 1 balíček rasce (polovica pomletá), 12 dkg štipľavej a 12 dkg sladkej papriky.

Mohlo by nás napadnúť, čo toľko chvály okolo jednej klobásy? Áno, toto je jediný druh výrobku spomedzi hrubých klobás, ktorý sa vyváža do celého sveta pod názvom „Csabai“ (nesprávne skloňované v ČSR z maďarského názvu) z terajšieho Maďarska. Pritom ju vymysleli dolnozemskí Slováci, prisťahovalci zo stredného Slovenska, kde ju nepoznali. Nepoznali ju ani maďarské dediny z okolia Békešskej Čaby, hoci papriku používajú skoro do každého jedla. Našinci konzumovali klobásu po celý rok, do Veľkej noci ako pečenú alebo varenú údenú tenkú klobásu. Na Veľkú noc sa spolu s údeným mäsom servírovala uvarená prvá hrubá pre polievačov. No a potom celý rok ju jedli surovú alebo aj varenú s prívarkami, do polievky, do praženice a pod. Hlavné využitie hrubej salámovej klobásy je v lete, kvôli čomu bola aj vyvinutá a spolu s 8 - 10 cm hrubou solenou slaninou slúžila ako surové mäso, ktoré dávalo energiu pre ťažkú ručnú kosbu žita (správne pšenice). Prečo sa žitný ostrov nenazýva Pšeničným ostrovom, pestuje sa tam vari raž?

Ešte jednu zabíjačkovú špecialitu som nespomenul. Na komlóšskej zabíjačke po zamiesení klobásy k časti mäsa pridali ryžu, čierne korenie a použili ju do „sarmy“ (plnené kvasené kapustné listy). Navarilo sa jej do 20 - 30 litrového hrnca, pričom zabaľovanie do listov bola poriadna makačka. Ale stálo to zato, lebo 3 - 4 týždne sa plnená kapusta konzumovala ako pochúťka. Názov „sarma“ sa používa skoro vo všetkých balkánskych krajinách bývalej osmanskej ríše, napr. v Bulharsku, alebo v Rumunsku (sarmata).

Už počas štúdia na Základnej škole v Komlóši sa zakorenila v mojej detskej duši predstava, že študovaní ľudia konverzujú medzi sebou po maďarsky, lebo archaická slovenčina na Komlóši bola iba ako „ľudový jazyk“ s obmedzenou slovnou zásobou roľníka zo stredného Slovenska z 18. storočia. Cirkevný spevník bol v staročeskom jazyku, písaný švabachom, ktorý sme považovali za slávnostnú cirkevnú reč. Pozoroval som u farára, ale aj u môjho otca kantora, že keď ako starejší museli prehovoriť na rodinných slávnostiach čo aj u jednoduchých roľníkov, vždy používali citáty v jazyku Kralickej Biblie (avšak nie řekl, ale riekol). To považoval jednoduchý človek za slávnostnú reč (nie slovenčinu). Pri diskusii intelektuálov aj čisto slovenského pôvodu sa používala kvôli malej zásobe slov ľudovej slovenčiny maďarčina, pričom konverzáciu okoreňovali niektorými archaickými slovenskými výrazmi. Asi tak ako to robia Východniari toho času v Bratislave, keď konverzujú spisovne, ale s východniarskymi vsuvkami. Takto štúdiami na maďarských stredných a vysokých školách začala asimilácia, ktorú značne urýchlilo presídľovanie v rámci výmeny obyvateľstva medzi ČSR - MR. Zo Slovenského Komlóša odišlo do ČSR okolo 4000 obyvateľov. Zvyšok nedokázal zastaviť odchod mládeže do veľkých miest. Dlho neexistovalo okrem folklóru žiadne moderné kultúrne vyžitie mládeže v slovenčine (napr. chýbal televízny signál s programom slovenskej televízie) a neboli skutočné menšinové slovenské školy. Dalo by sa namietať, že slovenská enkláva sa na Komlóši udržala 200 rokov aj bez pravých slovenských menšinových škôl. Toto však bolo možné udržať iba prvých 200 rokov po príchode Slovákov na Dolnú zem, pri prevažnej zamestnanosti iba v poľnohospodárstve. Bez vplyvu masmédií stačila cirkevná literatúra, ročenka „Čabiansky kalendár“ a divadelný krúžok. Čo sa týkalo industrializácie, obec jej úspešne odolávala, 2 - 3 mlyny znamenali priemyselnú bázu pre 10 tisíc obyvateľov Komlóša. Počul som aj takú námietku, že v Petrovci nebola asimilácia ani po Trianone. Je to pravda, ale Srbi podporovali slovenské etnikum v maďarskom prostredí vo Vojvodine.

V mojom rodisku strávené predgymnaziálne roky spestrovali výlety s otcom na náš „sálaš“, kde bývala rodina, ktorá obrábala naše role prepožičané od cirkvi. Naučil som sa rozoznávať zrelé dyne (melóny) od nezrelých, oberať čerešne (loziť po stromoch) a pod. Zostali mi milé spomienky na krumplový kotlíkový guláš s našou klobásou, čo sme s otcom varili na výletoch. Mal som už 7 rokov, keď som zažil elektrifikáciu a prvé kryštálové sluchátkové rádio. Petrolejové lampy išli do pivnice.

Keď som začal chodiť do 4. triedy základnej školy, začali sme uvažovať o tom, kam do gymnázia, lebo jediný syn učiteľa musí dostať vyššie vzdelanie. U mojej sestry Ducky sa plánovala iba meštianka, ktorá bola aj v Komlóši. Finančná situácia a tradícia v rodine neumožnila platiť pobyt v meste pre obidve deti. Takto som sa dostal do 1. triedy gymnázia v Békešskej Čabe.

Dnes už si ťažko možno predstaviť vyslať z domu 10-ročného syna do gymnázia. V tomto veku som išiel do Békešskej Čaby, ktorá ležala od môjho rodiska 50 km. Tento problém je dnes ľahko preklenuteľný, napr. formou denného dochádzania. V juhovýchodnom Maďarsku to však pred 74 rokmi nebol ľahko riešiteľný problém. Premával tu „vicinálny“ vlak, ktorý mal priemernú rýchlosť 25 km/hod. Pritom nebolo ani autobusové spojenie. Zlá doprava teda vynútila ubytovať malého gymnazistu v meste. Keďže internátne zariadenia na Čabe vtedy neexistovali, využili sme ponúknutú možnosť bývať v opustenom dome u jedného lekára, ktorý si postavil nový dom. V starom bývala jeho svokra, ktorá zabezpečovala dozor nad 7 študentmi podnájomníkmi. Tento experiment priniesol veľké pozitíva z hľadiska nadobudnutia samostatnosti a prispôsobenia sa kolektívu. Ako najmladší som však musel prežiť aj šikanovanie. Raz ma v tlačenici na futbalovom zápase obťažoval pedofil a raz som sa skoro utopil na výlete pri rieke Kereš. Dobrá základná výchova z rodičovského domu mi však pomohla rozoznať dobro od zla. Pokus o nezdarené plávanie ma donútil pravidelne chodiť na kúpalisko a za jedno leto som silou vôle naučil plávať. Najhoršie to bolo so šikanovaním. Musel som spoznať, že sťažovať sa neoplatí, pretože nasleduje krutý trest kolektívu. Ak už nezaberie bitka, alebo natrieť cikáčika čiernou pastou na topánky, pomôže vylúčenie „previnilca“ z kolektívu nekonverzovaním.

Našťastie nasledujúci rok sa naskytla lacnejšia možnosť ubytovania. Dopomohla nám kríza. Nezamestnaný stredoškolský profesor bol ochotný ísť učiť z Čaby do učilišťa do môjho rodiska. Vymenili sme si bývanie - on býval u nás, ja u nich. Trvalo to tri roky, kým si nenašiel miesto v gymnáziu. Dokonca aj stravovanie sme riešili recipročne. Bolo to bez ťažkostí, iba v prípadoch, keď boli na obed čokoládové palacinky, hovorievala domáca, že dopláca na tento kšeft. Zjedol som 8 - 10 kusov, čo jej syn u nás nedokázal. Domáci pán Kociha viedol obchod s nábytkom a vlastnil čalúnnickú dielňu. Pani Kocihová pracovala s ním v obchode. Vo štvrtom ročníku, keď už aj Palči prišiel sem bývať, nám bolo veselo. Vyvádzali sme aj pubertiacke huncútstva. Napr. pani každé ráno nahá umývala a čistila kuchyňu, my sme si vymedzili, že každý bude minútu budeme pozerať na ňu cez kľúčovú dierku. Tak sme sa striedali do 5 minút. Pán Kociha bol silne ľavičiarsky orientovaný a ako sociálny demokrat každý večer počúval so svojím kamarátom správy z Londýna a Moskvy. Bola to veľká novinka a súčasne aj škola do života už v období, keď v Maďarsku dominovala polofeudálna nacionalistická a revizionistická politika. Ešte aj vysvedčenia na základných školách mali jednotne na obale nakreslené Veľké Maďarsko (Uhorsko) a v ňom oklieštené Maďarsko s heslom „nie, nie, nikdy!“.

Po skončení možnosti recipročného bývania na Čabe otec našiel výhodné bývanie v učiteľskom internáte v Segedíne (Szeged). Zmenil som tým školu, aj prostredie. Kým v Békešskej Čabe som mal polo- slovenské luteránske prostredie, v Segedíne bolo čisto maďarské a katolícke. Na Čabe na lúke a pri hrách sa často „potesovalo“ (podobný výraz Maďara na počutú slovenčinu v Maďarsku, ktorej nerozumel, ako sa na Slovensku používa výraz „mondokovať“). V Segedíne som sa s triedou dostal na omšu na začiatku a na konci školského roku, na tedeum (slávnostná ďakovná omša). Dodnes som povďačný, že som už ako dieťa ukladal do mojej databázy rôznorodé poznatky a skúsenosti, ktoré vyústili do nadhľadu a do snahy po objektívnosti. Tak napr. kým v Békešskej Čabe som nasával poznatky o sociálnej demokracii, Segedín bol čisto pravičiarsky, veď v tomto meste zorganizoval admirál Horthy svoju armádu pre ťaženie proti komunizmu Bélu Kuna, čo sa mu aj podarilo úspešne dovŕšiť a nastoliť v Maďarsku na 25 rokov horthyovský režim.

Menšinové otázky

Nemožno mi odoprieť právo písať o tejto otázke, keďže desiatky rokov som žil v oboch štátoch a celý svoj život som prežil ako príslušník menšiny. Raz boli v mojom živote menšinou Slováci, potom Maďari. Toto právo ešte viac podčiarkuje skutočnosť, že v mojich žilách koluje krv oboch národov, ktoré nežijú vedľa seba v najpriateľskejších vzťahoch. Už v školských laviciach sa často vyvoláva svojskou interpretáciou dejín nenávisť voči iným. Pritom možno konfrontovať obojstranné „pravdy“ aj takto: „moja virtuálna pravda, tvoja virtuálna pravda a fakty“. Kríženec musí znášať tento „kríž“ celý život trpezlivo, keďže každá snaha o objektivitu dopadne tak, že ten druhý vás obviní z nadŕžania tomu prvému, resp. prvému alebo tretiemu. Do repertoáru vytvárania „nenávisti“ sa zaraďujú aj posmešné poznámky, ak iba týmito sa snažíme vytvárať obraz o tom druhom. V Maďarsku som napr. počúval o Slovákoch „drótos tót“ (drotári), „tutajos tót“ (pltníci), „krumplis tót“ (zemiakoví). Tieto výrazy síce mali pejoratívne povýšenecký ráz voči chudobe, ale v podstate reálne vystihovali charakter chudoby, ktorá v minulosti závisela od úrodnosti pôdy. Všetky tieto výrazy sú na Slovensku menej známe, o to viac je známy historicky výraz „buta tót“. Tento pochádza z obdobia maďarizácie, keď zlomyseľný učiteľ nebol spokojný s prízvukom alebo výslovnosťou slovenských žiakov v maďarčine. Na Slovensku tiež často počuť: Maďari sa nechcú učiť po slovensky, no a keď ju skoro perfektne ovládajú, posmešne sa ich pýtajú, prečo sa nedokážu naučiť po slovensky so slovenským prízvukom. Ten sa však nedá naučiť v dospelosti. Ja som už uviedol, že od malička som hovoril s jednými starými rodičmi po slovensky a s druhými po maďarsky, čím sa minimalizoval môj cudzí prízvuk v oboch jazykoch.

U nás interpretujú príchod Maďarov z Ázie ako príchod pohanských vandalov, ktorí všetko ničili a rabovali. Toto nie je nepravdou, čo som mal dokázané aj z podkladov v kláštore vo Weihenstephane v Bavorsku, kde sa mnísi modlievali v 10. storočí, aby ich pán Boh ochránil pred šípmi Maďarov. No ale v tom čase ktorý národ mal šancu získať územie bez takýchto vlastností? Maďarské dejiny aj za Horthyho éry priznávali, že pri príchode z Ázie tu našli Slovanov na čele so Svätoplukom, ktorých si podmanili. Nepriznávajú však jednoznačne, že dnešní Slováci sú priamymi potomkami Veľkomoravskej ríše. Podľa maďarských učebníc sme sa za Horthyho učili, že menšinové kmene Uhorska migrovali do „Karpatskej kotliny“ z okolitých kmeňov a národov (napr. Moravy, Poľska, Ukrajiny a pod.). Voči Rumunom neuznávajú výklad o ich pôvode z rímskych légií, pretože počas príchodu Maďarov neboli v Karpatskej kotline a vykladajú ich prítomnosť na terajšom území migráciou z Balkánu ako Valachov. Pri preberaní kresťanstva Maďarov prostredníctvom nemeckých kazateľov v období sv. Štefana, ako som sa učil v Maďarsku, títo boli neskoršie vyhnaní. Povolali slavianskych kazateľov, čo fakticky dokazujú lingvisti aj udomácnením slavianskych náboženských výrazov v maďarčine. Stále sa však obchádza fakt, že „tóti“ sú potomkovia vtedajších Slavianov, ktorí preberali západné kresťanstvo v čase príchodu Cyrila a Metoda. Je zaujímavé, že staré historické mapy vydané v Maďarsku používajú výraz „tóti“ aj pre Slovanov žijúcich južne od Balatonu, teda pre Chorvátov, prípadne Slovincov. Mapy vydané za Horthyho na základe sčítania ľudu z roku 1910 priznávajú prevahu „Tótov v Hornom Uhorsku“ (okrem väčších miest). Tieto mapy rovnako uvádzajú Rusínov, Srbov, Rumunov, Chorvátov a pod. Pritom učitelia histórie v Maďarsku medzi dvomi vojnami vždy zdôrazňovali, že sa pomer počtu Maďarov a menšín posúval v neprospech Maďarov, keďže títo mali vždy väčšie straty ako menšiny v bojoch proti Tatárom, Turkom alebo proti Habsburgovcom v roku 1848. Je pritom príznačné, že boj o slobodu Slovákov v tom čase považovali za „zradu“ a neregistrujú, že do 30 tisíc Slovákov bojovalo v Kossuthovej armáde proti Rakúsku. Ani o najväčšom hrdinovi týchto bojov, o svetoznámom básnikovi Petőfim (Petrovičovi) sa nezmieňujú ako o takom Maďarovi, ktorému matka (Hrúzová) spievala slovenské uspávanky nad jeho kolískou. Na druhej strane som nepočul ani nečítal na Slovensku konštatovanie, že v roku 1910 bola najväčším slovenským mestom Békešská Čaba (26 tisíc obyvateľov s materinským jazykom „tót“). Bola by to hanba? Z uvedených príkladov vyplýva, že rozhodujúcu úlohu hrá vo vytváraní mienky výchova v škole, najmä pri interpretácii dejín alebo aj náboženstva. Napr. mimoriadnym zdôrazňovaním otázky tisícročnej poroby Slovákov v Uhorsku na jednej strane, alebo vysídľovania Maďarov na strane druhej.

Sám som bol na Čabe svedkom, že po extrémnom výklade ukrižovania nášho „Krista“ židmi 11-, 12-roční šuhajci išli do susednej ulice poťahovať a strihať „pajesy“ ortodoxným židovským deťom, pretože oni nám ukrižovali nášho Ježiška. Pritom sporným bodom je nábožensky historická otázka.

Čo teda robiť v otázke menšín? Napodobniť metódy násilnej asimilácie z 19. storočia, na revanš prehlásiť, že Maďari sa sem dostali migráciou z Ázie a donucovať ich, aby si menili svoje priezviská? Snažiť sa demonštrovať, že na Slovensku prúdi čisto slovenská krv v žilách občanov a v Maďarsku naopak? Takéto úsilie je kontraproduktívne, veď aj napriek veľkému úsiliu o pomaďarčovanie priezvisk za Horthyho éry vidíme aj dnes v maďarskej televízii a čítame v tlači skomolené verzie slovenských priezvisk ako Kukučka, Žobrák, Ďurčan, Žilinský a pod. Osobne poznám nositeľov úradne smiešne pomaďarčeného priezviska Karkuš na „Krasznahorkai“. Na Slovensku všeobecne panuje názor, že najviac maďarské sú priezviská končiace na „i“ alebo na „y“ (teda ako „von“ v nemčine, napr. Pozsonyi). Takto vznikajú rôzne slovensko-maďarské kombinácie, ako napr. priezvisko „najväčšieho Maďara“ Széchenyiho, ktoré má koreň „Sečan“ (Sečanský), ďalej Mészáros (Mäsiarik) a pod. V týchto prípadoch k slovenskému koreňu sa pridáva maďarská koncovka, v prípade Gáborík, „Jánošík“ zasa opačne. Pritom omylom za rýdzo slovenské u nás považujú priezviská vyjadrujúce činnosť alebo vlastnosť v maďarskom jazyku, napr. Kapuš (Vrátnik), Majoroš (Majerník), Langoš, Astaloš (Stolár), ďalej Béreš (Bíreš) Bokroš, Kardoš, Lábaš, Mészáros, Rapoš a pod.

Spoznávajúc situáciu na Slovensku v období „Benešových dekrétov“ ma prekvapilo, že po príchode ako repatriant som si napísal do vysokoškolského indexu moje priezvisko „Sokolay“. Podľa tajomníčky dekanátu som to však musel prepísať na „Sz“, vzhľadom na môj rodný list z Maďarska. Takto sú potom vystavené všetky moje dokumenty. Počas štúdií som mal iné starosti ako úradné vybavovanie zmeny priezviska. Neskoršie som sa dozvedel, že ide o vyše 300-ročné stále rovnako písané priezvisko bývalých zemanov, ktoré vyjadruje pôvod z obce Szokola, ležiacej na maďarskej strane Ipľa. Teda poslovenčené

by správne znelo Sokoľan. Pripomínam, že slovo „sokol“ neznamená v maďarčine nič. Teda ide o analógiu ako u priezviska Mészáros: slovenský koreň (mäsiar, sokol) a maďarská koncovka. Po tejto úvahe som sa ešte viac priklonil k stanovisku zachovať „status quo“, keď som sa z historických dokumentov dozvedel, že toto priezvisko je registrované a podarované erbovou listinou v roku 1664 kráľom Leopoldom (I. Siebmacher: Grosses Wappenbuch 192, B.33).

Za týchto okolností som nepovažoval za správne zmenou priezviska podporovať ilúziu nacionalistov, že tu žijú občania s čistou slovenskou krvou a v Maďarsku opačne. Napokon tento môj postoj podrýva aj inú verziu filozofie nacionalizmu, že na juhu Slovenska žijú aj maďarsky hovoriaci Slováci a v Maďarsku Maďari, ktorí majú materinský jazyk slovenský (Petőfi alebo moja mama).

Na záver sa odvážim konštatovať, že do terajšieho obojstranného bludného kruhu oneskorenej „slepoty“ nacionalizmu som vniesol aspoň lúčik „svetla“. Moje celoživotné úsilie, ktoré sa opieralo o 80 rokov skúseností z pedagogickej činnosti môjho otca a deda medzi Slovákmi v Maďarsku a Maďarmi na Slovensku, ma možno stálo aj nejakú daň. Predpokladám, že ako cudzorodého (Sz) ma nepovolali za vysokoškolského profesora, hoci som postúpil podobný „prerod“ ako Országh Hviezdoslav a iní o nejaké generácie skôr. Pričom som prednášal externe 25 rokov na Slovenskej vysokej škole technickej, najvyšší vedecký titul DrSc. som obhájil v Prahe a moja publikačnú činnosť prevyšovala stanovené normy. Napriek tomu neľutujem svoje donkichotovské poslanie.

Nemôžem sa zbaviť dojmu, že naše obavy z maďarského nacionalizmu sú prehnané a porovnávanie s Kosovom je omylom. Dvoch členov EÚ, ktorí sa sporia, nemožno prirovnať k sporom štátov s labilnými hranicami po bývalej Juhoslávii na Balkáne, ktoré nie sú členmi EÚ. V našom prípade ide iba o to, či robíme kroky k asimilácii menšín v súlade alebo nesúlade s menšinovou politikou EÚ. Musíme si uvedomiť, že ak chceme urýchľovať asimiláciu menšiny administratívnymi zákonnými opatreniami, môžeme u menšiny vyvolať úsilie dosiahnuť niektorú formu autonómie. Druhá možnosť je trpezlivo počkať na vývoj, aký napr. nastal za posledných 80 rokov z hľadiska etnických pomerov v Bratislave alebo v Košiciach. Podobný proces som zažil, resp. pozoroval aj na maďarskej strane v prípade Békešskej Čaby. Podľa uhorskej štatistiky toto mesto na juhovýchode terajšieho Maďarska bolo, ako som už spomenul najväčším slovenským mestom Uhorska, napriek tomu, že nemalo pravé slovenské školstvo. V období mojich štúdií (1935 - 1939) na gymnáziu sa v tomto meste v periférnych oblastiach ešte konverzovalo na ulici po slovensky (časť Jamina). Ako to bolo možné 200 rokov po osídlení tejto lokality Slovákmi a prečo sa potom za ďalších 50 rokov stalo toto mesto maďarským? Jedna z príčin je, že do 50. rokov 20. storočia mesto nebolo župným sídlom. Keď toto postavenie získalo, následkom riadiacich úradov, administratívnych a kultúrnych centier, ďalej prítomnosti kasární, postupne stratilo slovenský ráz. Výmena obyvateľstva v tom hrala tiež významnú úlohu, národne uvedomelejšia časť slovenského etnika (asi 11 tisíc) sa v roku 1947 vysídlila do ČSR v rámci medzištátnej dohody a roztrúsila sa v okolí Komárna, Kolárova, Nových Zámkov a Levíc ako menšina v prostredí maďarskej minority, ktorá je tu i dnes vo väčšine.

Moja stará mama Karkušová, ktorá sa v Slovenskom Komlóši ako jednoduchá domáca nenaučila po maďarsky a v gazdovskom dome v Maďarsku konverzovala iba po slovensky, po presídlení do Horných Salíb (pri Galante) sa ma prekvapene opýtala: „Šaňko, toto je Slovensko?. Veď tu sa musím na staré kolená učiť po maďarsky, aby som sa so susedmi dohovorila.“ Toto bola prirodzená reakcia 60-ročnej „mamouky“, ktorá absolvovala 6 ľudových škôl. Niektorí naši politici s vysokoškolským vzdelaním sa aj dnes čudujú, že v Slovenskej republike žijú Maďari. Keď nadávajú, že sa nenaučili štátny jazyk, alebo majú zlý akcent v slovenčine, tak to už zaváňa buď neinformovanosťou, alebo úmyslom získať hlasy vo voľbách. Je dobrým argumentom z hľadiska zbližovania stanovísk zdôrazňovať, že tieto dva národy za viac ako 900 rokov nadobudli veľmi podobnú mentalitu, ľudovú kultúru, stravovacie zvyklosti, iba jazyk majú veľmi rozdielny, napriek tomu, že aj tu bola vzájomná interakcia. Násilná maďarizácia v Uhorsku po vyrovnaní priniesla ako reakciu prerušenie tohto spolunažívania.

Je zaujímavé porovnávať vzťah Slovákov s Maďarmi so vzťahom Slovákov s Čechmi. V prípade vzťahu s Čechmi je to opačne. Tam nás dominantne spája podobnosť jazyka, pravda po 80 rokoch spolunažívania sa zblížila aj gastronómia, napr. guláš na český spôsob, knedle a pivo. V športe sme spolu ťahali pod vlajkou ČSR. Vzniklo tiež veľa miešaných manželstiev. S Maďarmi sme sa vzájomne obohacovali 1000 rokov tiež génmi z miešaných manželstiev. Kedysi naši predkovia Maďarov „pokrstili“ (stopy v maďarskom jazyku napr. kereszt - krst, péntek (a iné dni) - piatok, karácsony - kračún, večernye - večerná pobožnosť a pod.). V obrábaní pôdy a v civilizačnom vývoji napr. barázda - brázda, kasza - kosa, kas - kôš, molnár - mlynár, gelencsér - hrnčiar. Opačne rendezö - rendez, csákány - čakan ďalej slová s koncovkami -oš, -eš, -aš, -uš (napr. Kapuš a ďalšie), vyjadrujúce remeslá, alebo s koncovkou -an, vyjadrujúce pôvod napr. Sečan, Molčan atď. Vrcholom sú priezviská so slovensko maďarskými koncovkami ako Molcsányi, Kopcsányi a pod. Ja keď chcem vedieť, kto preberal od koho, tak porovnám slovenské slovo s českým prípadne s poľským a podľa toho posudzujem, či sme slovo prevzali my, alebo Maďari.

Nazdávam sa, že dnešný Slovák, ale aj Maďar je optimálnou miešaninou génov národov strednej Európy.. Netreba však zabudnúť ani na 150- ročnú prítomnosť Turkov na tomto území. Treba sa za túto zmes hanbiť? Veď napr. aj Holanďania sú zmesou Germánov a Keltov (Angličanov). Nazdávam sa, že u nás je tento koktail génov príčinou medzinárodne uznávanej krásy našich žien. Holanďania by sa radi pýšili, keby mali také ženy ako sú naše.

Čo povedať ešte po tejto argumentácii o Slovákoch a Maďaroch? Hádam iba toľko, že na oboch stranách „načim“ viac študovať, mať informácie, empatiu a neštvať dvoch susedov proti sebe. Neexistuje k tomu iná cesta, iba spoločný výklad dejín. Nečudovať sa, že v Slovenskej republike žijú aj Maďari. Pripomína mi to čudovanie prof. Hyginsa v „My fair lady“, prečo nie sú ženy ako muži. Dnes po zblížení výkladu dejín medzi Francúzskom a Nemeckom nikoho nezaujíma, či Štrasburg leží vo Francúzsku alebo v Nemecku, alebo prečo žijú v Bolzane (Bozen) v prevahe Nemci, keď mesto patrí k Taliansku. Všetko je v EÚ a hranice neprekážajú zachovaniu národnej identity a dvojjazyčnosti ani väčšine, ani národnostnej menšine.

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
...................................................................................................................................