Nedávno si celé Maďarsko pripomenulo 54. výročie októbrového povstania. Ani školy neboli výnimkou. Niekde sa premietali dokumentárne filmy, niekde muzikál (napr. u nás), niekde boli len krátke prejavy alebo kladenie vencov.

Tie sa kládli na miestach padlých, popravených a, samozrejme, pri hrobe a pamätníkoch Imreho Nagya, ktorý sa napriek svojej rozporuplnej osobnosti stal symbolom, martýrom októbrových udalostí, ba je považovaný za hrdinu maďarského národa. Či právom, alebo nie, to nech posúdia iní. V každom prípade ide o paradox, lebo Imre Nagy je snáď jediný bývalý komunistický predseda vlády, ktorý je v dnešnej, postkomunistickej demokratickej spoločnosti považovaný za národného hrdinu.

Neviem, čo to do mňa vliezlo, keď som pred štátnym sviatkom na hodine zemepisu, namiesto pohybu tektonických platní, začal rozprávať o udalostiach z októbra 1956, ktoré sa v bývalom režime nesmeli ani pripomínať, nakoľko boli považované za kontrarevolúciu. Možno to boli spomienky na onú noc, keď sa do Maďarska cez našu ulicu v Komárne valili ruské tanky a ja ako šesťročný som ich celé hodiny pozoroval v tme spoza záclony. A možno to bola len moja zvedavosť, čo o týchto udalostiach vie dnešná mládež a do akej miery ju to zaujíma. Musím povedať, že vie o nich len veľmi málo, ani ju to nezaujíma, a nič si z toho nerobí. Vôbec sa jej nečudujem! Jednak sa narodila v čase, keď už bol komunistický režim minulosťou a jednak sú to už pre ňu časy dávno minulé. A tak ma ani neprekvapila otázka, ktorá odznela hneď po mojom úvode, keď sa ma jeden zo študentov opýtal: „Pán učiteľ, vy tu hovoríte o komunizme, ale my naozaj nevieme, kto alebo čo to bol ten komunizmus?“ Najprv som si pomyslel, že si dotyčný študent robí zo mňa dobrý deň. Ale tá otázka odznela takým spôsobom, že som o jeho úprimnosti nemohol pochybovať. Neostávalo mi iné, len odpovedať. Ako ale vysvetliť dnešným deťom, čo to bol komunizmus? Keď ani tí, ktorí v ňom prežili väčšiu časť svojho života, doteraz nepochopili jeho absurditu a ešte stále nostalgicky spomínajú na pekné zašlé časy, keď všetko bolo za babku, každý mal prácu a odborárske rekreácie boli dokonca zadarmo. Rukavica však už bola hodená a mne v okamihu preletelo hlavou všetko ako film, ktorý sa mihne v posledných chvíľach života a ja som hneď vedel, čo odpoviem. V podstate to bolo ľahké, lebo túto otázku som si už tisíckrát položil a tisíckrát zodpovedal. Proste, mám v nej už dlhší čas jasno. A tak som svoju odpoveď začal otázkou: „Čo si ceníte viac: zdravie, peniaze alebo slobodu?“ „Slobodu!“ odpovedali takmer jednohlasne. Je to naozaj zaujímavé, že mladí ľudia si na prvom mieste takmer vždy vyberú slobodu, tí starší peniaze a najstarší zdravie. Aj udalosti 23.októbra, ktoré boli vlastne bojom za slobodu, začali práve študenti. Takže...

Najhoršie za komunizmu bolo to, že nebola sloboda. Sloboda pohybu, cestovania, zhromažďovania, sloboda slova, tlače, médií, sloboda v umení, v literatúre, v podnikaní... proste v ničom. Druhé zlo, to bol strach. Strach, ktorý ovládal celú spoločnosť. Báli sa dospelí, rodičia i deti. Nikto nič nekritizoval, každý bol so všetkým spokojný, nik sa nebúril, neprotestoval, neštrajkoval.. Bodaj by aj, keď za napísaný či vyslovený názor, alebo povedaný vtip sa vyhadzovalo zo školy, z roboty alebo sa išlo do basy. V 50. rokoch aj na šibenicu. Deprimujúce bolo ďalej to, že chýbali farby. Všetko bolo sivé. Nielen budovy, ulice a námestia, ale jednoducho všetko bolo bez farieb a veselosti, a taký bol aj život sám - sivý, bezfarebný a jednotvárny. A práva? Boli aj práva... právo mlčať, súhlasiť, pracovať a voliť. Voliť tú jednu jedinú správnu stranu bola tá najvyššia povinnosť a beda tomu, kto voliť nešiel, alebo si dovolil kritizovať politikov!

A takto som mohol ešte dlho pokračovať, ale deti ma zastavili. Zdalo sa, že pochopili, aký to bol obludný systém, proti ktorému sa ľudia v Maďarsku pred 54 rokmi vzbúrili. A možno pochopili aj to, prečo v tých časoch nemohlo byť toto povstanie úspešné. Musel to vedieť aj Imre Nagy, keď sa postavil na stranu povstalcov. Kto iný mohol lepšie poznať záludnosť a krutosť boľševizmu, ak nie práve on? On, ktorý v časoch najväčších Stalinových čistiek pracoval a žil v Moskve. Dnes by určite žasol a neveril vlastným očiam, keby videl, akej pocty sa mu dostalo. Veď v súčasnosti môžeme byť svedkami toho, ako pri pomníku tohto bývalého reformného komunistu reční bývalý komunista a poslucháčov tvoria z väčšej časti bývalí komunisti alebo ich potomkovia a sympatizanti. To by sa v minulom režime naozaj nemohlo stať! A toto je ten najkrajší a zároveň najväčší rozdiel medzi minulosťou a dneškom, medzi komunizmom a demokraciou.

Neviem, či si túto skutočnosť moji študenti naplno uvedomili, no jedno je isté, ich už našťastie nemusí trápiť, kto to bol alebo čo to bol ten komunizmus. A vôbec! Trápi to ešte niekoho?

Paľo Žibrita