Dejiny diplomacie samostatného Slovenského štátu (1939-1945) zatiaľ nie sú spracované (ani stručne, ani komplexne) v osobitnej monografii. Dôvodov je nepochybne viac. Dokumentačný materiál sa nachádza roztrúsený vo viacerých archívoch (aj mimo Slovenska), do polovice 60. rokov 20. storočia to bola takmer výlučná téma historikov, politikov a publicistov, ktorí sa utiahli do zahraničnej emigrácie.

Hoci „domáci“ slovenskí historici najmä na prelome 60. a 70. rokov mali na zreteli aj tento úsek historického výskumu novodobých slovenských dejín, jednako pole pôsobnosti sa im otvorilo až po spoločenských zmenách roku 1989. Poriedko začali (poväčšine nanovo po exilovom vydaní) vychádzať autentické svedectvá a memoáre slovenských politikov a slovenských diplomatov, napríklad Jozef A. Mikuš (chargé d´affaires v Španielsku 1940-1944) vydal Pamäti slovenského diplomata (Matica slovenská, 1988). Z denníkových zápiskov z rokov 1937-1944 Mikuláša Gacka (tlačový atašé v Moskve) Surová býva vše pravda života... (do tlače pripravila dcéra Zora Kramerová a vyd. Peter Huba, 1996) zasa chýbajú práve záznamy z čias jeho pôsobenia na moskovskom slovenskom vyslanectve. Na Slovensku vzniklo viac memoárových textov v 60. rokoch, keď k zrodu niektorých potichu dopomohol (zrejme so súhlasom príslušných straníckych orgánov) aj vtedajší Slovenský literárny fond (napr. Tido J. Gašpar). V tom istom období Dr. Ján Spišiak napísal či presnejšie prepísal zachované záznamy z pôsobenia na Vyslanectve Slovenského štátu v Budapešti (apríl 1939 – január 1945). Tieto záznamy, úvahy a komentáre v zredigovanej (skrátenej) verzii vyšli zhruba päť desaťročí po napísaní a tri desaťročia po autorovej smrti pod názvom Spomienky z Budapešti 1939-1944 (vyd. Slovak Academic Press, Bratislava 2010). Kniha vyvolala mimoriadnu čitateľskú pozornosť, stala sa Knihou týždňa (Sme), po bratislavskej premiére knihy bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku Štefan Markuš uverejnil priam nadšenú recenziu pod titulkom Spomienky z Budapešti – neobyčajná memoárová kniha (Pravda 26. 1. 2011). Hoci publikácia nepatrí medzi lacné knihy, podľa internetovej informácie nateraz je už vypredaná.

Nebývalá pozornosť je oprávnená, hoci nie tak so zreteľom na knihu, ktorá má isté nedostatky, ale predovšetkým na to, ako Ján Spišiak pôsobil vo svojej funkcii a ako v nej viac ako čestne obstál, čo možno (a treba) oceniť aj z odstupu šiestich desaťročí. Istotne nezveličuje tvrdenie, že v prvej polovici 20. storočia iba dvaja Slováci boli naozaj výkonnými diplomatmi na svojich postoch v Maďarsku, pričom ani jeden z nich sa pôvodne nepripravoval na profesionálnu diplomatickú dráhu. Prvý bol Anton Straka (kultúrny atašé ČSR v rokoch 1925-1936) a druhý vyslanec Ján Spišiak (vzdelaním právnik špecializovaný na hospodárske a finančné právo).

Maďarské kráľovstvo (ako prvá krajina na svete) uznalo Slovenský štát päť minút po jeho oficiálnom vyhlásení 14. marca 1939. Vláda Jozefa Tisu a ministerstvo zahraničných vecí (minister Ferdinand Ďurčanský) hneď pristúpili k zriaďovaniu slovenských diplomatických misíí a vyznačili aj priority: Berlín (Matúš Černák), Moskva (Fraňo Tiso), Varšava (chargé d´affaires Karol Klinovský), Rím (Jozef Zvrškovec), Vatikán (Karol Sidor). Do tejto kategórie zaradili aj zriaďované Vyslanectvo Slovenského štátu v Budapešti so štandardným diplomatickým zložením: mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister Dr. Ján Spišiak, tajomník vyslanectva Dr. Jozef Omiliak (po 2. svetovej vojne roku 1948 skončil ako konzul v Marseille), tlačový atašé Dr. Viliam Matula, obchodný atašé Ing. Gejza Krno (po vojne ho prevzala Praha a do roku 1848 bol konzulom v Chicagu) a prvým vojenským atašé bol plukovník Alojz Androvič (neskôr preložený do Berlína). Je veľmi pozoruhodné, že voľba za vyslanca padla na Jána Spišiaka, keďže nepatril medzi členov ani priaznivcov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy. Vedúci žalobca pri národnom súde (21. mája 1947) v zdôvodnení odopretia stíhania obvineného Jána Spišiaka (podľa nariadenia SNR č. 33/45 zb. a č. 55/45 zb.) doslova píše takto: „Obvinený Dr. Ján Spišiak, ako právny zástupca Tatra banky v Bratislave, zanechal dočasne svoje zamestnanie a v r. 1939 prijal miesto mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra v Budapešti, ktorá funkcia mu bola udelená uznesením bývalej vlády Slovenskej republiky zo dňa 22. júna 1939, č. j. 6.036/1939 a ktorú zastával až do obsadenia Maďarska sovietskym vojskom. (...) Na osobu Dr. Spišiaka v r. 1939 prišiel Dr. Ďurčanský – vtedajší minister zahraničných vecí – až vtedy, keď márne hľadal schopnú osobu v kruhoch blízkych HSĽS. Totiž požiadavkou pre vyslanecké miesto v Budapešti bola znalosť svetových rečí a znalosť hospodárskych otázok a tejto podmienke vyhovoval Dr. Spišiak ako znalosťou rečí (maďarčina, francúzština, nemčina, ruština – pozn. K.W.), tak i skúsenosťou v hospodárskych otázkach, ktorú získal ako právny poradca Tatra banky v Bratislave. Po ponúknutí tohto miesta radil sa Dr. Spišiak so svojimi priateľmi (Dr. Ing. Zaťko, Dr. Pietor) a vtedy kruh odbojového hnutia proti fašistickému režimu sa rozhodoval, radiť mu prijať ponúkané miesto a tým nasadiť ho na záchranu slovenských záujmov v Maďarsku, ale aj ho upotrebiť ako informátora a spojku pre odbojové hnutie.“

Voľba ministra Dr. F. Ďurčanského bola nepochybne rozumná a prezieravá. Hoci na základe správ od Nemcov maďarskí vládni činitelia prijali vyslanca Jána Spišiaka rezervovane a s istými výhradami, čo mu napokon dali aj na vedomie, ale (aj podľa svedectva Spomienok) neobmedzovali ho v pohybe a nerobili mu prekážky pri plnení diplomatických a spoločenských povinností. Takéto stanovisko by zrejme sotva zaujali k osobe z úzkeho okruhu vtedajšej slovenskej vládnej a ostatnej provládnej garnitúry, keďže samostatnosť Slovenského štátu pod tútorstvom Nemecka akceptovali iba z čírej nevyhnutnosti ako niečo dočasné na politickej mape Európy, lebo sa ešte živili snami o veľkom Maďarsku (Uhorsku).

Vyššie uvedený fragment z kladného stanoviska obžalobcu vysvetľuje a veľa naznačuje z osobných životných peripetií a postojov Jána Spišiaka, o ktorých sa v pôvodnom ani zredigovanom vydanom texte nedočítame.

Diplomatická misia Jána Spišiaka v Budapešti sa skončila tak ako jeho vtedajšieho švédskeho kolegu Raoula Wallenberga, a to v známej moskovskej väznici Ľubjanka, kde ho odvliekli príslušníci Červenej armády po príchode a dobytí Budapešti. Pravdaže, s tým rozdielom, že pre Jána Spišiaka sa celá anabáza skončila šťastne a po dvoch rokoch sa vrátil živý na Slovensko. Žiadosť o jeho vydanie československým štátnym orgánom podpísali okrem iného Karol Šmidke (predseda KSS), Ladislav Novomeský (povereník školstva, ten svedčil v Spišiakov prospech aj na Národnom súde), Ján Ursini (predseda DS). Podľa vtedajších platných retribučných zákonov a nariadení v Československu Dr. Jána Spišiaka postavili pred národný súd, ktorý ho napokon oslobodil spod všetkých deviatich bodov obžaloby. Ján Spišiak sa vrátil do občianskeho života, zapojil sa do budovania Československej štátnej banky, vedeckej a pedagogickej činnosti v odbore hospodárskeho a bankového práva. Výsledkom tejto aktivity sú takmer dva tucty vedeckých publikácií, z ktorých len dve vyšli pred jeho odchodom do diplomatických služieb Slovenského štátu, a to Biankozmenka, 1938 a Cenné papiere v novšej náuke, 1939.

Ján Spišiak v textoch svojich spomienok vôbec nezabieha a neodbieha do súkromia svojho diplomatického života. V tomto zmysle je strohý aj pôvodný rukopis. Pisateľ týchto riadkov to môže potvrdiť, lebo pred vyše dvadsiatimi rokmi mal možnosť nahliadnuť do prvých dvoch zväzkov pôvodného rukopisu. Vtedy totiž vydavateľstvo Slovenský spisovateľ (redaktor Ján Medveď) uvažovalo o vydaní upraveného výberu z pamätí Jána Spišiaka, konkrétne v knižnom rade memoárovej literatúry (napr. Ján Smrek. Ivan Stanislav, Branislav Varsík a i.). Projekt sa (našťastie) nerealizoval z jednoduchého dôvodu, lebo vecný, faktografický charakter pôvodných rukopisných pamätí nebol (ani nie je) vhodný na literárne (prozaické) memoáre. Boli by sa museli nevyhnutne prepísať, čo by už predsa nebolo dielo Jána Spišiaka. Navyše netreba zabúdať, že texty Jána Spišiaka nie sú autentickými záznamami bezprostredných udalostí, úvah a nálad, ale dodatočným premysleným prepisom pôvodných záznamov zo zachovanej diplomatickej korešpondencie, zavše aj s pripojenými dodatkami z následného vývinu udalostí, ktoré nielen doplňujú, ale aj korigujú východiskové myšlienkové podnety. Text výrazne poznačila doba, v ktorej dostal definitívnu podobu. Ovanula ho napríklad aj terminológia vtedajšej marxistickej historiografie (stadiaľ napr. tzv. slovenský štát a pod.) a koniec koncov autor úvod k spomienkam uvádza citátom G. Husáka z 5. februára 1945. Z toho aspektu by bol výstižnejší a priliehavejší názov knihy: Spomienky na Budapešť z rokov 1939-1945. V knižnom vydaní spomienok sa nedočítame mená podriadených kolegov vyslanca Jána Spišiaka, dokonca ani meno vyslaneckého tajomníka (Dr. Jozef Omiliak), v ktorého sprievode odovzdával poverovacie listiny regentovi Miklósovi Horthymu dňa 23. mája 1939.

To je nepochybne hodnoverný dátum. V ten deň sa Ján Spišiak oficiálne ujal funkcie, ale zároveň v ten deň nemohol byť do nej menovaný, ako sa dočítame v úvodnej štúdii. S časovými údajmi je zrejme viac problémov. Ján Spišiak podľa textu spomienok vycestoval do Budapešti na jar 1939: „Je pekný slnečný nedeľný deň. Po obede som sa pohol autom z Mudroňovej cesty do Budapešti, aby som odovzdal poverovacie listiny a nastúpil tým miesto vyslanca u maďarskej vlády.“ (s. 25) Vo vrecku mal „päťdesiatdva dolárov a niekoľko drobných pengő.” Dňa 14. mája 1939 zazmenáva: „Ubytoval som sa v hoteli Gellért.“ (Len tak mimochodom zakrátko už kupuje vilu, ktorá je dodnes slovenským majetkom a je v nej rezidencia súčasného veľvyslanca Slovenskej republiky.) Napokon si pripomeňme dátum z vyššie citovaného súdneho spisu, že Jánovi Spišiakovi vláda udelila funkciu 22. júna 1939. V tomto malom bludisku dátumov okolo Jána Spišiaka bude musieť urobiť poriadok autor chýbajúcej monografie, ktorú by si slovenský diplomat nepochybne zaslúžil. Editori tohto knižného vydania (Valerián Bystrický, Ladislav Deák a Miroslav Michela) si takéto ciele nestavali. Správne si vytýčili reálny cieľ: „ponúknuť čitateľovi predovšetkým informácie týkajúce sa Spišiakovej činnosti ako diplomata.“ (s.19) Zasadili sa o vznik knihy, ktorá popri neraz vzrušujúcom obsahu je podnetným príspevkom k poznaniu aj celkom neznámych detailných stránok slovensko-maďarských vzťahov počas 2. svetovej vojny. Kniha pomáha odkrývať súveké maďarské politické (revizionistické a národnostné) myslenie, ktoré neviedlo k úspechu a ktorej rétorika zavše asociuje aj so súčasnými jazykovými prejavmi. Osobitnú pochvalu si zaslúži najmladší z trojice editorov Miroslav Michela za precízne vypracované poznámky a najmä komentovaný menný register.

To isté nemožno povedať o jazykovej úrovni knihy. Keďže nejde o autentický text a autentické dokumenty, lebo bol prispôsobený konkrétnemu, racionálne zdôvodnenému zámeru historikov, jazykovou úpravou sa mohli odstrániť chyby, ktoré sú v rozpore s platnými pravidlami slovenskému pravopisu (napr. skloňovanie niektorých podstatných mien, predložkové väzby atď.). Zachovanie pôvodného Spišiakovho spôsobu písania (študoval v 20. rokoch na právnickej fakulte KU v Prahe) predsa nič nepridáva na autenticite knihy.

Z úvodu editora Miroslava Michelu sa čitateľ dozvie, že na Múre cti v Záhrade spravodlivých v Jeruzaleme medzi menami Slovákov nájdeme aj meno Ján Spišiak (12. 1. 1901 – 9. 11. 1981). “Slovenský Wallenberg“ Ján Spišiak bol in memoriam zaradený medzi Spravodlivých medzi národmi, lebo v svojej diplomatickej funkcii pomáhal ľuďom, ktorí boli zbavení základných ľudských práv, práva na život, domov a majetok. To je ďalší rozmer (utajenej) diplomatickej aktivity vyslanca Jána Spišiaka, o ktorej by bolo hodno vedieť viac. Ešte nie je nadobro neskoro. Predsa aj vydanie Spomienok z Budapešti 1939-1944 vyšlo doslova o päť minút po dvanástej, hoci nie tak rýchlo ako Maďarské kráľovstvo uznalo Slovenský štát, ktorý Ján Spišiak reprezentoval na svoj obraz.

Karol Wlachovský

http://www.luno.hu/content/view/11123/1/