Zo spomienok Š. Lamiho ● Tanečný sólista ● Ženích bez kytice ● Na rázcestí

Štefan Lami 

Tanečný sólista

Začiatkom päťdesiatych rokov sa pri kasárniach vytvárali dôstojnícke kluby, ktoré slúžili vzdelávaniu a zábave nového dôstojníckeho zboru. Južná prihraničná časť krajiny sa pre zhoršené vzťahy s Juhosláviou stala prísne stráženou zónou. V tejto zóne, od Zalaegerszegu po Segedín, bol rad vojenských báz. Náš 150-členný vojenský umelecký súbor mohol svoj reprezentatívny program predviesť len vo veľkých kultúrnych centrách a na veľkom javisku. Preto bolo potrebné vytvoriť popri veľkom súbore aj menšiu, mobilnejšiu komornú umeleckú skupinu, ktorá by mohla vystupovať na menších javiskách. Na takéto zájazdy najprv príležitostne posielali sólistov. V tanečnom súbore boli iba štyria tanečníci so sólovým repertoárom. Bol som jedným z nich. Avšak v jeseni 1950 traja moji kolegovia zo súboru odišli. Ja som si od nového umeleckého vedúceho, ktorý bol zaneprázdnený reorganizovaním tanečného súboru, vyžiadal dve kolegyne. Na skúšky nám poskytli osobitnú sálu a klavírny sprievod. Z pôvodného tanečného materiálu, ktorý som zozbieral od dedinských informátorov, sme zostavili komorný tanečný repertoár. Tým sa vyriešila aj moja dilema v súvislosti s reorganizovaním tanečného súboru, ku ktorému nás pripájali iba v mimoriadnych prípadoch. Napríklad v roku 1952, keď celý vojenský súbor už druhýkrát cestoval do Poľska.

Tento zájazd ma obohatil o nové príjemné zážitky. Vo Varšavskej opere sme uviedli program, na ktorom sa zúčastnil aj sovietsky minister národnej obrany maršal Rokossovský, legendárny veliteľ Červenej armády počas druhej svetovej vojny. Divadelná sála Opery bola už preplnená, keď sa objavil vo svojej lóži. Obecenstvo ho oslavovalo ováciami. Napokon maršal zodvihol obe ruky a vyhlásil:

- Milí prítomní, ďakujem vám, ale ja som len jednoduchý vojak, nech žije prvý tajomník komunistickej strany Poľska Boleslav Bierut.

Náš spevácky zbor pod vedením chýrneho dirigenta Zoltána Vásárhelyiho bol vtedy na svojom umeleckom vrchole. Tanečný súbor pred týmto zájazdom viac mesiacov nacvičoval s ruským baletným majstrom G. A. Koženkovom. Varšavské obecenstvo prijalo náš program s nadšením. Po predstavení sme boli pozvaní na recepciu, ktorú usporiadali na počesť maršala Rokossovského. Ten povedal krátky prípitok, v ktorom prízvukoval priateľstvo armád Poľska a Maďarska.

Bolo obdivuhodné vidieť, ako sa Varšava zmenila za ten krátky čas. Keď som ju videl v roku 1948, bola ešte spustošená vojnou.

Skupina sólistov sa po skončení druhého poľského zájazdu stala úplne nezávislou od veľkého súboru. Umeleckým vedením poverili dirigenta Budapeštianskej opery Jánosa Kerekesa. Bol to skromný a príjemný človek, fundovane formoval a vylepšoval celý náš repertoár. Členstvo v tomto kolektíve pre mňa znamenalo, že prostredníctvom ľudového tanca môj život dostal nový zmysel. S našimi komornými tancami sme sa stali spoluúčastníkmi programu vynikajúcich umelcov, chýrnych spevákov, hudobných virtuózov a hercov. Vystupovali sme v zimných mesiacoch v dôstojníckych kluboch, inokedy vo vojenských útvaroch. Naše vystúpenia mali vždy slávnostný ráz. Najtrvalejšie spomienky mám na vystúpenie pred vojakmi, ktorí slúžili pri Nagykanizsi, v pieskovej púšti okolo Császártöltésu, a na kukuričných poliach v okolí Segedína. Keď sme prišli v čase, keď vojaci mali práve cvičenie, velitelia ho na krátky čas prerušili. Ak nebolo javisko, inštalovali vedľa seba dve nákladné autá a javiskom bolo ich plató. Prezliekli sme sa v autobuse, vojaci si posadali pred improvizované javisko a program sa mohol začať. Husársky verbunk som tancoval v súkennom obleku pozapínanom až po krk. Bola taká horúčava, že primášovi praskali struny na husliach. Ustatí vojaci nadšene tlieskali, musel som opakovať. Pri jednom dupnutí som sa odrazu pošmykol, pravá noha mi po koleno zapadla do medzery medzi autami. Ľavou nohou som sa na rytmus hudby zodvihol a tancoval ďalej. Nikto to ani nezbadal.

Začiatkom roka 1953 nám, komorným tanečníkom, pridelili externú choreografku, čo viedlo k nedorozumeniu s vojenským veliteľom celého súboru. Vtedy som sa rozhodol, že súbor opustím. Krátko nato sme vystupovali v Tate pred účastníkmi konferencie generálov. Po predstavení nás navštívil generál Pál Ilku, ktorý viedol kultúrny odbor ministerstva národnej obrany. Sólistov poznal podľa mena. Spýtal sa nás, či nemáme nejakú prosbu alebo pripomienku. Ja som ho poprosil, aby ministerstvo podporilo moju účasť na jednoročnom osvetovom kurze. Generál mi povedal:

- Súdruh Lami, my máme dosť kultúrnych dôstojníkov, ale dobrých tanečníkov málo. Vás teraz potrebujeme tu. Zato sa k tomu ešte môžeme vrátiť.

V lete roku 1953 na návrh ministerstva národnej obrany ma prijali na spomenutý jednoročný osvetový kurz. Prvého augusta som odovzdal kostýmy a vojenskú výstroj. S ťažkým srdcom som sa lúčil so svojimi kolegami.

Čakal ma ťažký školský rok. Nebolo ľahké po piatich rokoch profesionálneho tancovania zasadnúť do školských lavíc. Moja cesta však nemohla viesť späť. Napredovať ďalej bolo možné len absolvovaním tejto školy. Bola to vtedy najvyššia doškoľovacia škola pre osvetových pracovníkov. Jej poslucháčov vysielali ústredné kultúrne inštitúcie a organizácie. Prevádzkovateľom školy bolo ministerstvo kultúry. Do skončenia školy som patril k ministerstvu národnej obrany a dostával som plat ako predtým vo funkcii tanečného sólistu.

Ženích bez kytice

Z mojich vrstovníkov, ktorým sedliacky osud - podobne ako mne - nežičil, si niekoľkí hľadali ľahšie živobytie pri znovuorganizovanej polícii alebo armáde. Akokoľvek sa život okolo nás menil, v mojej rodine všetko ostalo bezo zmeny. Starého otca a matku som dlhšie nemohol nechať osamote. Už som raz spomenul, že o mne, ktorý čítaval knižky na kravskom záprahu, nevládla priaznivá mienka. Mimoriadne zle o mne zmýšľal želiar Jano Ďúrov, najmä vtedy, keď si všimol, že sa zakrádam za jeho veľmi mladou dcérou. Jeho chorej manželke však lichotilo, že o jej Marku sa zaujíma mládenec z druhej strany Galgy. Pri tom všetkom môj vzťah k Marke sa pekne vyvíjal, mali sme sa radi. Markinu mamu však v lete 1946 pochovali. Takto som sa stal nežiadúci. Závistlivé susedky, ktoré mali dcéry v rovnakom veku, v akom bola Marka, stále hundrali pred osamelým želiarom:

- Nedovoľ! Zoškaredí ti dievča a potom ju zanechá.

Niekoľkokrát sme sa ešte stretli, ale potom na otcov nátlak naše schôdzky prestali. Prešiel skoro rok, čo sme sa nevideli. Po celú zimu som chodil do Pešti nacvičovať v spomínanom folklórnom Muharayho súbore. Za Markou začali chodiť mladší, pre jej otca prijateľnejší mládenci.

Na jar 1947 sme sa celkom náhodou stretli, ako raz pred tromi rokmi. Mala vtedy už šestnásť rokov a bola krajšia ako som si ju predstavoval. V podvedomí dlho skrývané túžby nás oboch oslobodili od všetkých komplexov. Vďaka našim častým stretnutiam nás dobrotivý stvoriteľ čoskoro požehnal dieťaťom. V zmysle občianskych zákonov som vykonal trestný čin, ktorý by za normálnych okolností zasluhoval trest. Avšak štátni ochrancovia práv boli vtedy zaneprázdnení inými vecami. Ženy si však hneď všimli, čo sa tu deje. Keď to vysvitlo, Markinho otca sa zmocnila panika a vyčítal dcére, že on predvídal takýto koniec.

Chýr sa rozšíril po celej dedine. Tabánske ženy vykukovali spopod brán, čo robí Markin mládenec. Ten prišiel, postavil sa pred budúceho svokra so slovami:

- Mohlo to dopadnúť lepšie, ale vaše drsné zákazy to znemožnili.

Moja mať sa ma spytovala, či je pravda, o čom v dedine povrávajú a čo chcem teraz podniknúť.

- Poprosíte mi Marku o ruku a zosobášime sa, - odpovedal som.

- To sa takýmto spôsobom nedá riešiť, lebo máme veľké príbuzenstvo. Aj nám načim robiť svadbu. Keď sa to už takto stalo, počkáte do jesene, do oberačky. Na druhý deň večer sa pobrala k Ďúrovcom vypýtať dcéru. Marku jej tetky začepčili - vtedy ešte chodila v ľudovom kroji. V dedine prestali klebety.

V nasledujúcich mesiacoch som vo dne v noci pracoval, aby som zarobil trochu peňazí. Svadbu sme mali 5. októbra 1947. Marka bola mladucha bez venca, čiže v šlingovanom čepci a ja zase mladoženích bez kytice a zároveň hostiteľ. Myslel som iba na to, aby bolo všetko v poriadku, aby sa svadobčania dobre cítili. Naši príbuzní a moji priatelia patrili k bohatšej časti dediny. Keď ma svadobný sprievod odprevadil do tabánskeho kúta k domu, kde bývala moja mladucha, ženy medzi sebou povrávali:

- Ako ju len našou v tom kúte za božím chrbtom.

Ten deň ako keby mi bol vypadol zo života. Na nijaké detaily sa nepamätám. Náš synček sa narodil 15. januára 1948. Bol som vtedy veľmi šťastný.

Žiaľ, iba mesiac. Dieťa odrazu zmodrelo a začalo sa dusiť. Zdravotnícka starostlivosť na dedine vtedy ešte zle fungovala. Oveľa neskoršie sme sa dozvedeli, že voda v našej studni bola nezdravá a to zapríčinilo smrť môjho syna.

Na rázcestí

Na základe zmien v politickom a hospodárskom živote rok 1948 nazývali „Rokom prevratu”. V Maďarsku vtedy začali úplnú reorganizáciu hospodárskeho života a v rámci toho budovanie armády, pripravenej plniť úlohy v novom politickom a kultúrnom duchu. Takouto inštitúciou bol aj Vojenský umelecký súbor. Organizovali ho na spôsob vojenského umeleckého súboru Červenej armády. Najvyšší predstavitelia maďarského štátu sa rozhodli založiť ponajprv profesionálny tanečný súbor a preto v máji 1948 o to požiadali akademického sochára a choreografa Ivána Szabóa, ktorý vtedy viedol Ústredný tanečný súbor ľudových vysokoškolských internátov. Súbor Muharayho sa už predtým spojil s týmto telesom. V tom čase som aj ja tancoval v súbore. Bolo to v júni, bol som doma na poľnohospodárskych prácach. Kultúrne oddelenie ministerstva národnej obrany mi listom oznámilo, aby som sa v danom čase dostavil na ministerstvo. Privítali ma vedúci kultúrneho oddelenia major Pál Szigeti, etnografka Emma Lugošiová a Iván Szabó. Oznámili mi, že členovia nastávajúceho súboru budú civilnými zamestnancami maďarskej ľudovej armády. Nástup je prvého septembra. Bez váhania som súhlasil. Veď už dávno som čakal na založenie súboru, od ktorého som dúfal, že mi uľahčí existenčné podmienky.

Môj prvý zážitok zo súboru sa viaže k prvému zahraničnému zájazdu. Ústredný tanečný súbor ľudových vysokoškolských internátov (NÉKOSZ) dostal pozvanie na turné do Poľska. Keďže väčšia časť tanečníkov tohto súboru zakladala vojenský tanečný súbor, na turné mali ísť oni. Na prípravu sme mali iba jeden mesiac. Odchádzali sme prvého októbra. Takto som prvýkrát prekročil severné hranice našej krajiny. Sedmohradsko som mohol spoznať ešte počas štúdia na vysokej ľudovej škole. Teraz som videl z vlaku aj slovenské mestá. Naše vystúpenie privítalo poľské obecenstvo srdečne. Varšava bola vtedy ešte celá zrúcaná a pohľad na mesto bol žalostný.

Náš tanečný súbor sa začal zostavovať po návrate domov. Umelecký vedúci mal za úlohu vytvoriť profesionálny súbor z rôznych amatérskych a poloprofesionálnych skupín, z tanečníkov odlišnej kvalifikácie a zmýšľania. Paralelne s aktivizovaním súboru organizovali aj symfonický orchester a spevácky zbor. Termín prvého predstavenia 159-členného umeleckého súboru určili na 29. apríla 1949. Na slávnostnej premiére v Mestskom divadle sa zúčastnili aj najvyšší predstavitelia štátu: prezident republiky Árpád Szakasics, predseda vlády István Dobi a minister národnej obrany Mihály Farkas.

O slávnostnej premiére informoval odborársky denník Népszava.

- Obecenstvo od začiatku do konca nadšene tlieskalo speváckemu zboru, symfonickému orchestru a tanečnej zložke. Program Vojenského umeleckého súboru svojou vysokou a náročnou umeleckou úrovňou, pestrou tematikou a žánrovým bohatstvom vzbudil prekvapenie. Program zahrnul pokrokové vojenské tradície, tance o živote vojakov, kytice ľudových tancov a spracovanie nových vojenských piesní.

Takmer v každom tanci som účinkoval aj ja. Bol to pre mňa veľký zážitok. Po slávnostnej premiére sme v nasledujúcich týždňoch vystupovali vo vidieckych mestách. Predstavenie v Békešskej Čabe bolo pre mňa pamätné preto, lebo s tamojšími Slovákmi a čabianskou klobásou som sa vtedy stretol prvý raz. Predstavili sme sa na prírodnom javisku, postavenom na hlavnom námestí, zaplnenom obecenstvom. Po programe pohostili 150-členný súbor na nádvorí tehelne. Pri hlavnom stole sedeli hostitelia, predstavitelia mesta a súboru. Mojím susedom bol tajomník straníckej organizácie tehelne, vysoký, vyziabnutý muž okolo štyridsiatky. Obed akosi meškal, takže po dlhšej chvíli len tak pre seba zašomral:

- Hrom aby udrel do tých šušmavých kuchárov!

- Prihorel im perkelt, - zareagoval som žartom. Pozrel na mňa, potom podráždený odišiel. Obed čoskoro priniesli. Tajomník si sadol a spýtal sa ma, či hovorím po slovensky a ako som sa sem dostal.

Odpovedal som, že je to dlhá história.

Na tanieroch prinášali jaternice, klobásy, rebierka a dusenú kapustu. Odvtedy viem, že takú chutnú klobásu ako v Békešskej Čabe - hádam ešte okrem Slovenského Komlóša - nepripravujú v celom Maďarsku.

Po sérii vystúpení vo vidieckych mestách nasledoval svojrázny letný tábor v Balatonfenyvesi. Náš tanečný súbor sa tam pripravoval na ďalšie úlohy. V auguste 1949 v Budapešti usporiadali svetové stretnutie mládeže. V rámci podujatia maďarský program v Mestskom divadle zabezpečil náš Vojenský umelecký súbor.

Roku 1950 ministerstvo národnej obrany na návrh ministerstva osvety ma vyslalo na študijnú cestu do Bulharska. Už samotná cesta bola zaujímavá a poučná. Mojím spolucestujúcim bol riaditeľ Štátneho ľudového súboru Rezső Varjasi. Keďže pre vtedajšiu situáciu v Juhoslávii nebolo možné cestovať cez Belehrad, naša cesta viedla cez Bukurešť - Giurgiu - Ruse. Cestujúcich na druhý breh Dunaja prevážala kompa, odtiaľ železnica juhozápadne do Sofie. Počas pobytu v Bulharsku sme boli hosťami tamojšieho ministerstva kultúry. Prvé dva týždne sme sa mohli oboznámiť s kultúrnymi inštitúciami, ľudovými súbormi, autom sme precestovali viaceré oblasti Bulharska. Navštívili sme kláštor v Rile a potom sme si sadli do kláštornej reštaurácie. Obsluhoval náš starší pán. Zhovárali sme sa po maďarsky. Na naše prekvapenie čašník nás tiež oslovil po maďarsky. Vyrozprával nám, ako počas prvej svetovej vojny slúžil na vojnovej lodi, ktorej veliteľom bol admirál Miklós Horthy. Tam sa naučil po maďarsky.

Po dvoch týždňoch Rezső Varjasi odcestoval domov, ja som strávil ďalšie dva týždne medzi členmi Bulharského vojenského tanečného súboru. Od jeho najlepších tanečníkov som sa naučil bulharské ľudové tance a svojich hostiteľov som učil maďarské ľudové tance. Pomáhal som si slovenčinou, ale dorozumeli sme sa len veľmi ťažko. Posledný večer sme sa zabávali u vojenského veliteľa súboru podplukovníka Kristova Conefa. Jedli sme olivové bobule a popíjali hriatu slivovicu. Nebol som pijan, ale aj doma som si rád dal, pravda, u nás nebolo zvykom piť hriatu pálenku. Okolo polnoci, keď sme už boli v povznesenej nálade, som sa rozlúčil s hostiteľmi. Všetci ma odprevádzali k hotelu, kde som bol ubytovaný. Išli sme po uliciach, spievajúc na plné hrdlo jednu z mojich najobľúbenejších maďarských ľudových piesní, ktorú som ich učil v predošlých dňoch. Keď nás pristavil policajt, Kristof Conef ukázal svoj vojenský preukaz a policajt rázne zasalutoval a priložil si prst k ústam. My sme však spievali ďalej na takmer ľudoprázdnej ulici. Bola to pamätná noc.

Bulharský Vojenský umelecký súbor ešte v tom roku úspešne vystupoval v Budapešti. Moji priatelia vtedy pricestovali aj k nám na Pišpek, kde som mal možnosť pohostiť ich doma, v kruhu svojej rodiny.

My sme vystupovali v lete 1950 ešte s umeleckým vedúcim Ivánom Szabóm. Potom členov tanečného súboru poslali na dovolenku a medzitým sa Iván Szabó zriekol funkcie umeleckého vedúceho. Tým sa skončilo prvé obdobie pôsobenia vojenského tanečného súboru. Účinkoval som takmer v každom čísle a zúčastňoval som sa zájazdov. Okrem umeleckého vedúceho Ivána Szabóa, ktorý vynikal svojimi ľudskými i odbornými kvalitami, som si obľúbil aj ďalších. Nielen starých známych, ako boli László Vásárhelyi, Csaba Pálfi, ale aj nových, ako József Bőröc, Gyula Táp, László Seregi a ďalší. Taktiež som si obľúbil aj členky súboru. Ich ženskosť však nemala na mňa vplyv; láska k manželke ma ochraňovala. V máji 1949 mi porodila dcérku Moniku a o rok v októbri Anku. Myslím si, že moji kolegovia a kolegyne ma tiež prijali medzi seba, najmä vďaka tancom a piesňam z údolia Gagy a pre môj svojrázny tanečný štýl.

Na jeseň 1950 umelecké vedenie tanečného súboru prevzal Sándor László Bencsík. S touto výmenou nastali ďalšie personálne zmeny v súbore. Časť tanečníkov prešla do iných profesionálnych súborov a na ich miesto nový vedúci priviedol tanečníkov zo svojho predošlého amatérskeho súboru. Pre mňa súbor v novom zložení stratil svoje predošlé čaro.