Etudy z maturitného stretnutia po 50 rokoch

Absolventi Slovenského gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v Békešskej Čabe r. 1955 uskutočnili na pôde budovy niekdajšieho gymnázia (na ulici Irányi č. 14) - ktorá inak v súčasnosti spĺňa funkciu maďarskej základnej školy - maturitné stretnutie po 50 rokoch. Zo subjektívnych dôvodov a pre rozmanitosť pocitov na podujatí tohto rázu sa pokúsime iba „načrieť“ do studničky bohatej na dojímavé i veselé epizódy.

Alma mater po 50 rokoch

Už môj príchod na stretnutie, ktoré sa konalo začiatkom júla, sa začal dobrodružstvom. Hoci budova - i keď dopoly zničená - si ešte ako-tak zachováva niekdajšiu podobu, nemohol som objaviť vchod, ktorý bol počas prestavby zamurovaný. Hľadajúc triedu, do ktorej som po absolvovaní stredoškolských štúdií r. 1955 viackrát nevstúpil, napriek školníkovmu usmerneniu som zablúdil a znenazdajky som sa ocitol na dvore. Tu ma čakalo ďalšie prekvapenie. Namiesto zelene, stromov a neodmysliteľných športových zariadení, najmä volejbalového ihriska - toho času sme žili čulým športovým životom - tu zívala prázdnota; široké priestranstvo dvora naplno opanúvala sivosť asfaltu. Náhlil som sa, snažil som sa, i keď podvedome, čím skôr zbaviť nepríjemných dojmov, a vrátil som sa do budovy, kde som konečne našiel hľadanú triedu.

Z budovy mojej bývalej školy mi snáď nič neutkvelo v pamäti tak zreteľne ako práve schodisko. Počas celého polstoročia som naň spomínal ako na ozdobu celej budovy; schody v mojich spomienkach boli z mramoru (prinajmenšom z jeho dokonalej imitácie), vždy lesklé a hladké, svojou krásnou hnedou farbou mi pripomínali gaštanové koníky. Keď som ich teraz uvidel, ako by mi driapali dušu, neodvážil som sa vykročiť po nich. Ako by som mal šliapať po zmrzačených živých telách... Totiž z ich hnedej žiary nezostalo ani len iskry. A keby len to! Očividné jamky spôsobené šliapaním pokrývala akási zelená umelá látka alebo guma. Keď som sa po nich horko-ťažko predsa len dovliekol na poschodie, pred očami sa mi zatmievalo, všetko som videl načierno: priestranná svetlá chodba, toho času s vysokým zeleným soklom, mala tentoraz svetlý obklad, pôsobila cudzo a nevľúdne, javila sa mi až príliš úzka, ledva sa mi tu dýchalo. Mal som dojem, že som v bludisku, že ma zlákali do pasce... „Potupa, zrada!“ chcelo sa mi zvolať. Musel som sa krotiť. Uvedomil som si, že žiadna zrada sa nestala. Búrilo sa mi iba vnútro, moje spomienky mi nedali pokoja. Panta rei - všetko plynie, pomohol som si starogréckym Heraklom a uvedomil som si nevyvrátiteľnú pravdu, že totiž nikdy nedokážeš dvakrát vkročiť do tej istej rieky. Svet a život je už taký! Akým právom si potom namýšľam, že moja bývalá škola sťa balvan v búrkach času pretrvá stáročia v nezmenenej podobe a zostane pomníkom mojich spomienok na večné časy? V racionálnej rovine som sa teda vyrovnal so situáciou, no nie v citovej. Bol som sklamaný! Mal som obavy, i keď nevedome, že prídem o všetky ilúzie, kvôli ktorým som prišiel. Najradšej by som bol odtiaľto zdúchol.

Našťastie nezostal som dlho sám so svojimi trápnymi myšlienkami. Akoby sa boli razom otvorili hlbiny času: Z konca chodby sa šíril hluk, vnímal som ho ako džavot - ten istý, ktorý som toho času prežíval v týchto priestoroch deň čo deň a ktorý sa vryl hlboko a natrvalo do môjho vnútra, aby v tejto chvíli vyšľahol na povrch ako vulkán spod odvekých skál... Zabudol som na Herakla, na jeho filozofiu, zbystril som všetky svoje zmysly. Vyjasnilo sa, akoby som sa razom bol dostal z temných útrob zeme na slnečnú stráň a už som naisto vedel, že som na správnom mieste. Onen hluk sa šíril z triedy, ktorú som hľadal. Džavotali tam - ako kedysi vždy pred vyučovacou hodinou - Chlebík, Kvačka, Lulu, Zöldi, Boldi a všetci ostatní moji bývalí spolužiaci, akoby sa tu zabudli pred 50 rokmi. Prišiel som trošku oneskorene. Keď som vkročil do triedy, prítomní sa ešte viac rozkričali a rozosmiali. Bral som ich na zodpovednosť pre neprimerané privítanie. Vraj si práve krátili chvíľu z výčinov dosiaľ neprítomného Geregára... (Boli to pádne dôvody, aby som im odpustil všetky hriechy.) Spomienky prítomných v tejto chvíli vzlietli spoza modrého oparu diaľavy päťdesiatich rokov ako roj pestrofarebných motýľov... Bolo nám veselo a lahodne; do duší sa nám vkrádal mladistvý zápal a našich sŕdc sa dotkol závan študentskej lásky!

Mimoriadna hodina bývalých žiakov

2. júla 2005, 14 hod.

Miesto činu: niekdajšia štvrtá trieda maturantov r. 1955

Prítomní: Zuzana Ambrušová, (Zelenáková), Piroška Árvaiová (Majernyíková), Mária Boldizsárová (Somogyiová), Mária Čemanová (Juhászová), Samuel Csicsely, Michal Franciszty, Michal Hrivnák, Ján Chlebnický, Ján Kolarovszky (Kassai Jenő), Ján Lukoviczky, Pavel Paksi, Mária Szelcsányiová (Angusová), Pavel Zelenák. Neprítomní Štefan Farkas a Judita Járosiová (Poljóková) sa ospravedlnili z rodinných, resp. zdravotných dôvodov.

Ako dlhodobý učiteľ slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a jeho riaditeľ na katedru vystúpil Ján Chlebnický. Niekdajších spolužiakov oslovil v zastúpení všetkých bývalých, v prevažnej väčšine už zosnulých učiteľov. Po minúte ticha na ich počesť vyzval prítomných, aby si podľa dobovej fotografie posadali na svoje miesta, pričom nedisciplinovaných prísne pokarhal. Potom do provizórnej triednej knihy symbolicky zapísal „učebnú látku” - Beseda na voľnú tému zo ŽIVOTA posledných päťdesiatich rokov.

Koľko sa toho narozprávalo počas celých štyroch hodín (temer som zabudol pripomenúť, že ide o viacnásobne rozšírenú hodinu). Trieda pripomínala bzučiaci úľ, keď sa včelí roj vráti z kvetnatých lúk s preplnenými batôžkami - chcel som povedať bruškami. (Škola sa tentoraz skutočne ozývala životom.) Koľko spomínajúcich, toľko osudov, so slnečnými a občas aj tienistými stránkami. Avšak takmer každý hovoril v podstate s uspokojením pokiaľ ide o formovanie či už jeho rodinného života, alebo vlastných pracovných úspechov - nezabúdajúc vďačiť merinde z alma mater, ktorú mal vždy naporúdzi. Počas svojej životnej púte ako vzácnu zložku obsahu tohto batôžku pripomenuli viacerí odchovanci školy svoju materčinu, slovenský jazyk. Jeden z nich povedal, že si síce nezvolil zamestnanie, ktoré súvisí so slovenčinou, avšak v jeho živote sa vyskytli situácie, keď z ovládania tohto jazyka mal viac radosti ako z univerzitného diplomu. Iní s nostalgiou hovorili o tom, že - či už z vlastnej, alebo z viny iných - sme s týmto darom nezaobchádzali vždy dosť zodpovedne, najmä vo vzťahu k svojím potomkom, upreli sme im toto dedičstvo. Keby bolo možné začať znovu, v tomto ohľade určite by sme konali inak.

Až koncom "hodiny" na katedru opäť vystúpil Ján Chlebnický a v mene bývalých učiteľov konštatoval, že spomedzi pätnástich maturantov r. 1955 šiesti vyštudovali za učiteľa, dvaja za inžiniera, jeden za advokáta, šiesti sa stali administratívnymi pracovníkmi; je tu aj novinár a vedecký pracovník. Avšak všetci sa zhodujú v tom, že v ŽIVOTE obstáli statočne a ostali verní svojej škole. Potom nasledovalo slávnostné vyhlásenie výsledkov. Ján Chlebnický zdôraznil, že ak použijeme meradlo najprísnejšieho bývalého učiteľa, „životné dielo“ päťdesiatročných maturantov môže kvalifikovať ako „DOBRÉ“.

Spomínanie

Po „vyučovacej hodine“ sa bývalí žiaci ešte viac rozvraveli. Teraz sa však už nehovorilo o eminentoch, brilantných výkonoch, lež skôr o šibalstvách a lajdáctve. Po omrvinkách sme zbierali spoločné spomienky a aj tej najdrobnejšej sme sa tešili tak úprimne, ako to dokáže iba útle dieťa, keď sa dotkne vysneného pestrofarebného vtáčika z rozprávky. Veselým príbehom nebolo konca kraja. Pospomínali sme svojich učiteľov, hlavne triedneho Júliusa Reháka, ktorý bol nábožne hlboko založený a ktorého sme si vážili predovšetkým pre jeho klasické vzdelanie. Toľko a tak často citoval napríklad z Kölcseyho Paranesis, že sme občas mali dojem, že celé dielo vie spamäti. Ale mal zmysel aj pre humor. Často nás rozosmial svojimi duchaplnými poznámkami a nikdy sme sa nemohli vyhnúť tomu, aby sme sa nezamysleli nad vážnou časťou náplne jeho slov, či už sa to týkalo školskej práce, disciplíny, alebo mravov vôbec. Vari jeden z najvýstižnejších prípadov týkajúci sa jeho osoby, je epizóda, ktorú sme si oživili práve teraz po päťdesiatich rokoch vďaka jednému z účastníkov stretnutia. Povedal: „Pamätáte sa, keď ste - jemne povedané - nezvládli lekciu, proste pri odpovedi ste hovorili nezmysly, náš triedny vždy hundral čosi pod nos - po latinsky. Najprv sme si s týmto jeho postojom nevedeli čo počať, nevedeli sme, čo sa deje, iba nás to bavilo. Potom sme si zvykli na to, a keďže sme tomu nerozumeli, už sme si to ani nevšímali. Priznám sa, že keby ste sa nepamätali," pokračoval, „určitú dobu som kráčal po vašich šľapajach: lajdáčil som, vďaka čomu ma „majster“ často zval „na koberec" a mal som teda príležitosť započúvať sa do jeho „modlitby.“ Text som konečne registroval podľa jednotlivých slov (bohužiaľ, dnes sa na jeho latinskú obmenu už nepamätám). Nedalo mi to však pokoja. Vypátral som to v slovníku. Sám neviem, odkiaľ som nabral odvahu, možno som chcel iba vzdorovať, pri ďalšej podobnej situácii s naším učiteľom a nadväzujúc na jeho latinčinu som však zopakoval jeho slová po našom: „Ježiš Kristus, uchytiť sa“. Na dôraz som ešte bezočivo dodal „Amen“. Triedneho to očividne zarazilo a po chvíľke ma vyzval, aby som ho po hodine odprevadil. Bol som pripravený na to najhoršie. Namiesto karhania sa ma však opýtal, odkiaľ poznám ten latinský text. Prezradil som mu to. On zareagoval takto: „No vidíš, chlapče, vždy by si mal konať podobne, ak niečo nevieš." Od tejto chvíle sa náš vzťah v podstate zmenil; on s osobitnou pozornosťou sledoval môj prospech a ja som sa neodvážil nevyhovieť jeho požiadavkám... Spomienka na túto udalosť ma sprevádzala počas celého života.“

Osobitným programom nášho stretnutia bolo pozeranie fotografií. Snáď najsenzačnejšie a zároveň najprekvapujúcejšie objavy sme absolvovali počas skúmania fotografií učiteľov, ktorí nám najčastejšie prežívali v pamäti po dlhé desaťročia len ako seriózni, prísni, nároční, občas neprístupní profáci. A teraz s akou dobráckou tvárou, láskou v očiach sa nám prihovárajú z obrázkov! A nadovšetko takmer všetci sú šarmantní, dokonca aj mladí! Napokon sme si povedali: zmeny odvtedy akiste nastali iba v našom chápaní pojmov prísnosti, či nárokov našich učiteľov voči nám! A čo sa týka ich veku, hneď sme si uvedomili, že v čase našej maturity oni všetci, s výnimkou jedného, mali sotva päťdesiatku, občas ešte menej. A my sa teraz na nich pozeráme očami jubilantov po päťdesiatich rokoch!

Epilóg

Určite každé maturitné stretnutie má svoje neopakovateľné čaro. Kto sa však dožil toho päťdesiatročného, iste nám dá za pravdu, že v takomto prípade vystupuje do popredia citovosť, intenzita znovuprežívania zašlých študentských čias. Opísať jeho atmosféru slovami je snáď nemožné, skôr iba okolnosti môžu vyvolať túto náladu. Sotva sa mýlime, ak tvrdíme, že emocionálnu náplň stretnutia bývalých absolventov môže v rozhodujúcej miere ovplyvniť časový činiteľ. Päťdesiate výročie už môžeme vnímať ako časovú hraničnú čiaru, keď - možno ešte len podvedome - budúcnosť začíname skúmať s pochybnosťami - ozaj, koľko takýchto stretnutí nám ešte dopraje čas? Pocit spôsobený spoločným prežívaním zašlých bezstarostných študentských čias sa za takýchto okolností ničím nedá nahradiť. Z druhej strany okrúhlych päťdesiat rokov núti zamyslieť sa nad podstatou života ako javu - jeho neustálym pohybom, zmenou. A to tým viac, že tieto stretnutia sa konajú obyčajne už za neprítomnosti tých, ktorí nás formovali a vďaka ktorým toho času študentský kolektív držal pospolu. Ak sa započúvate úprimne do vlastnej duše, i keď ste sa už dávno vyrovnali s neprítomnosťou svojích učiteľov, vo chvíľach rozjímania pociťujete nad ich stratou vákuum, v skrytých kútikoch vášho vnútra duní prázdnota. Je síce pravda, že táto okolnosť predstavuje inú citovú dimenziu, no predsa - i keď snáď na prvé počutie to vyznieva čudne - je v tom tiež čosi povznášajúce. Snáď vedomie nevyhnutnosti, že život vrcholí v zániku; čas, nemilosrdný lúpežník, večne dobiedza, aby znovu a znovu uvoľnil priestor novému, v syntéze na vyššom stupni tomu, čo bolo, pričom súčasťou toho neustáleho kolobehu sme aj my sami.

Na konci stretnutia sa mi jeden bývalý spolužiak zdôveril: „Život ma dokmásal, aj zdravie ochabuje, občas som na dne. Bolo mi dnes s vami dobre, akoby ma boli vymenili, telesne i duševne mi je lepšie, o päťdesiat rokov sa cítim mladší...“ Tvár sa mu rozžiarila, oči zarosili...

Môj priateľ akiste vystihol pocit nás všetkých. Viacerí prišli na toto stretnutie - ako to vysvitlo dodatočne - najprv so skrytou domnienkou, že pravdepodobne bude naše posledné. Dohodli sme sa však, že sa budeme stretávať častejšie, najbližšie o rok. Veľa sme si ešte nedopovedali, i keď sme boli spolu až do neskorej noci.

Michal Hrivnák