Slovensko-maďarské vzťahy ● Osobné kontakty sú dôležité

Keď máme nájsť nejaký symbol k téme slovensko-maďarských vzťahov, prirodzene sa núka Dunaj - rieka, ktorá spája, dakedy aj oddeľuje… No a potom mosty...

...konkrétne najnovší, medzi Štúrovom a Ostrihomom. Ostrihomčania hovorievajú zo žartu, že by radšej bývali v Štúrove: mali by takto pred sebou krásnu Baziliku na kopci. No pomaly už štyri roky sa môžu kochať v tejto panoráme, kedy sa im zachce, stačí len prejsť po moste Márie Valérie. Robia tak nielen Ostrihomčania, ale aj turisti a obyvatelia širokého okolia: veď už netreba čakať na kompu! Medzi mladými z priľahlých dedín na maďarskej strane je v móde chodiť do Štúrova. Hoci aj natankovať a z takto ušetrených peňazí sa dobre najesť v niektorej reštaurácii, či naložiť batožinový priestor auta lacnejším pivom…

Dovoľte mi krátku „odbočku“ do môjho detstva. Moja rodná slovenská dedina, Mlynky, je schovaná medzi pilíšskymi kopcami, ktoré sa tiahnu za Ostrihomom. Otecko bol veľký hubár a dubáky, kuriatka či václavky nosieval v sobotu na ostrihomský trh. Dakedy zobral aj mňa a nikdy sme nevynechali prechádzku pri Dunaji, kde na mňa kýpte niekdajšieho mosta Márie Valérie pôsobili hrôzostrašne. Aj neskôr, keď už ako mládenec som sa chodil kúpať s kamarátmi do Dunaja pod Bazilikou, kamenno-železná konštrukcia siahajúca z oboch strán do rieky len pár metrov, vyvolávala v nás čudné pocity, hoci sme mali väčšie starosti so silným prúdom, aby nás neuniesol niekde po Vyšehrad… Ale aj od našich z dediny som často počúval historky, ako chodili pešo, povedzme až do Šurian po cukor, ale najmä na „parkanský“ jarmok na Šimona a Júdu. Chodili aj potom, čo most už nejestvoval, ale nie zakaždým…

Nečudo, že národ na oboch stranách Dunaja jasal, keď po päťdesiatich šiestich rokoch most zrekonštruovali. Pravdaže, jasali aj politici, medzi nimi najmä premiéri oboch krajín, ktorí v tom čase prežívali harmonické priateľské vzťahy. Dokonca sa pričinili o to, aby sa v medzinárodných vzťahoch ujal pojem „koncertná diplomacia“. Zmysleli si totiž, že pôjdu v Pešti na koncert a potom povečerajú spolu s manželkami… Táto idylka však netrvala príliš dlho.

Po Dunaji, kde v podobe vodného diela máme stále vážny „rest“, nepretieklo veľa vody a vzťahy boli v ruinách, ako predtým štúrovsko-ostrihomský most. Maďarský krajanský zákon vyplavil na povrch také balvany, ktoré znemožnili ďalšiu spoločnú plavbu… Veď aj zákon sa ocitol potom v medzinárodných vodách na plytčine: maďarskí lodníci boli prinajmenšom nevšímaví. Aj tí, ktorí prebrali kormidlo po voľbách roku 2002: nešikovne lavírovali a nedokázali zlikvidovať podozrievavosť a nedôveru na druhej strane Dunaja. Nedávno zasa vytiahli Benešove dekréty, pričom sa mi nechce veriť, že netušili, aká je táto téma „kontraproduktívna“.

Boli časy, keď stretnutia premiérov boli doslova senzáciou - spomeňme si na obdobie rokov 1994-98: utajené miesta, rokovania zahalené hmlou a keď náhodou vyšlo najavo, že sa chystajú zísť, rýchle to zrušili, aby sme my - novinári nemali pravdu… Aj teraz by to bola veľká udalosť, najmä preto, lebo sa predsedovia vlád príliš často nevídajú: hádam na nejakých medzinárodných fórach, ale aj na tých je raz jeden, raz druhý neprítomný. Naposledy sa stretli šéfovia vlád Vyšehradskej štvorky pred mesiacom v Budapešti, kde sa všetci pekne vyfotografovali, povečerali a rozišli sa. Vo dvojici si naši premiéri nesadli do kúta či salóniku, len ich štáby sa navzájom „oťukávali“, že čo by sa dalo urobiť, kedy by bolo možné zorganizovať summit a či by to mohlo byť v Košiciach? Miškovci? Pri spustení projektu diaľnice, spájajúcej tieto dve priemyselné mestá?

Chcem tým len naznačiť, že osobné kontakty sú dôležité. A keď sú chladné alebo nijaké, ľahšie sa dostanú k slovu radikálne sily, ako to bolo napríklad pri nedávnej „potýčke“ polo, alebo celkom fašistoidných skupín v Komárne. Mierové popíjanie piva v štúrovskom pohostinstve pri moste alebo na druhej strane spoločné štikútanie od štipľavého „halászlé“ je však oveľa krajšia perspektíva. Pardon: to je už skutočnosť…

Gregor Martin Papucsek (SRo)