Národnostné zmeny v Sudiciach

Každého, kto príde do Sudíc, upozorní tabuľka s dvojjazyčným názvom obce, že sa nachádza v národnostnej lokalite. Zložitý proces vytvárania tohto statusu siaha do histórie.

Do pätnásťročnej vojny (1591-1606) v Sudiciach  (Szügy) žilo výlučne maďarské obyvateľstvo, a to ako nevoľníci, tak aj šľachta, ako na to poukazujú názvy obce a zoznamy do začiatku sedemnásteho storočia. Nič na tom nezmenili ani také pohromy, ako boli príchod Tatárov, husitské povstanie či turecká nadvláda. Napriek tomu, že dedina bola koncom šestnásteho storočia spustošená, jej kontinuita s predošlou históriou sa nepretrhla. Je pravdou a historickým faktom, že miestne nevoľnícke obyvateľstvo buď vyhynulo, alebo sa odsťahovalo, ale šľachta sa utiahla v severných stoliciach Uhorska. Čo sa týka konkrétnych geografických sídel, časť zemanov odišla do obcí Cerovo a Drienovo, ktoré sa nachádzali v Hontianskej stolici. Je pravdepodobné, že počas tohto približne stopäťdesiatročného pobytu slovenské obyvateľstvo, ktoré tieto časti Uhorska obývalo, značne ovplyvnilo predstaviteľov šľachty. Následkom týchto procesov sa zemania stali dvojjazyčnými.

Taktiež neodškriepiteľným faktom je, že obyvateľstvo, ktoré koncom sedemnásteho a začiatkom osemnásteho storočia osídlilo nielen Sudice, ale aj mnoho okolitých obcí (napr.: Banka, Veňarec, Čestva, Patvarc, Bakó), bolo slovenskej národnosti. Táto situácia a dlhodobá prítomnosť maďarskej strednej šľachty zaistila dvojjazyčnosť dediny na dlhú dobu, ktorá pretrváva až do súčasnosti.

Dôvody sťahovania sa a príchod Slovákov

Migrácia slovenského obyvateľstva na južnejšie územia Uhorska bola viacero desaťročí (takmer dve storočia) trvajúcim zložitým procesom, ktorý zapríčinilo viacero faktorov. Základnou príčinou bola skutočnosť, že prevažná časť krajiny, ktorá sa oslobodila spod tureckého jarma, bola vyľudnená a trpela nedostatkom pracovnej sily. O zmenu tohto stavu sa pričinili aj obyvatelia preľudnených oblastí krajiny, Slováci.

Osídľovacia migrácia mala rovnako vedome organizovaný, ale i živelný charakter. Táto skutočnosť sa odzrkadľuje aj v migrácii Slovákov. Oblasť, do ktorej sa sťahovali, nebola pre nich celkom neznáma. Najmä od druhej polovice 17. storočia sem pravidelne chodili na žatevné práce a na mlatbu. Najprv len do oblasti niekdajšej hranice tureckého panstva na maďarsko-slovenskej jazykovej hranici (takto sa dostali aj do Sudíc), potom čoraz južnejšie, takmer na celé územie Veľkej uhorskej nížiny.

Migráciu zapríčinili v prvom rade hospodárske, spoločenské, svetonázorové činitele, k nim sa pripojili aj prirodzené javy ako je vôľa podnikania, ktorá bola charakteristická najmä pre mládež.

Podľa svedectva súdobých prameňov malé a neúrodné polia slovenských dedín na hornatom území neboli schopné uživiť rozrastajúce sa obyvateľstvo a ani vyrúbaním lesov nemohli zväčšiť rozlohu úrodnej pôdy. Ich biedu stupňovali v tom období aj prírodné katastrofy a pustošivé epidemické choroby, ako napríklad mor koncom 17. storočia. Okrem toho je potrebné spomenúť aj iné faktory, ktoré značnou mierou ovplyvnili migráciu Slovákov na južnejšie územia, teda aj do Sudíc. Prvým a hádam najdôležitejším bol náboženský útlak. Prakticky celá oblasť Uhorska, teda aj severná časť, bola pod vplyvom učenia Martina Luthera, Jána Kalvína a ďalších predstaviteľov reformácie. Pod ich vplyvom značná časť obyvateľstva zmenila svoju náboženskú orientáciu a pripojila sa k evanjelickej, reformovanej alebo inej protestantskej cirkvi. Pápežom, panovníckou mocou a časťou šľachty preferovaným náboženským smerom však bol aj po reformácii rímsky katolicizmus a panovník sa všemožne snažil o utláčanie nových náboženských smerov.

Ďalším z dôvodov sťahovania sa Slovákov na juh bola daňová zaťaženosť. Dane šľachty a panovníka boli často také vysoké, že obyvateľstvo ich jednoducho nedokázalo platiť a žilo v čoraz väčšej biede. Veľakrát sa stalo, že niektorý šľachtic dal svoj pozemok do prenájmu a okrem daní majiteľovi museli nevoľníci platiť aj dane novému nájomníkovi. Okrem toho museli platiť výstavbu kostolov a kaštieľov.

Obyvateľov severného Uhorska „povzbudzovalo“ na sťahovanie aj časté vyčíňanie vojska. Vojaci sa im veľakrát vlámali do príbytkov a kradli im zásoby, odložené na zimu, alebo s nimi surovo zaobchádzali.

Jediným riešením spomenutých problémov pre Slovákov, obývajúcich severné Uhorsko, bolo sťahovanie sa. Južné územia im ponúkali prakticky všetko, čo mohli v tom období potrebovať. Dlhé roky zanedbaná úrodná pôda vyľudnených osád bola mimoriadne kvalitná, bola k dispozícii vo veľkom množstve a zdala sa byť istým prameňom blahobytu. Podobne to bolo aj s oblasťou Sudíc. Dedina sa nachádza v malej kotlinke, kde bolo dostatočné množstvo úrodnej pôdy na pestovanie rôznych obilnín a chov zvierat. Bolo isté, že táto oblasť dokáže uživiť mnoho rodín.

Zemepáni vyľudnených oblastí potrebovali prilákať nevoľníkov v relatívne krátkom čase, keďže oni im zaručovali obživu a majetok, a tak sa nezdráhali ponúknuť im značné zľavy. Mnohí dokázali pochopiť silu náboženskej viery a ponúkli novým prisťahovalcom náboženskú slobodu. Tým im prakticky zaručili, že za svoje náboženstvo nebudú trestne stíhaní čo sa týka vierovyznania a môžu žiť bez obáv. Okrem toho nevoľníci mohli rátať s tým, že u nových zemepánov bude daňová zaťaženosť oveľa menšia a môžu „voľnejšie dýchať“. Neraz sa stalo, že prisťahovalcov čakali hotové dediny s postavenými domami a hotovým náradím, takže si nemuseli stavať príbytky a zaobstarávať pracovné nástroje, čo inak bolo často potrebné v spustošených oblastiach Uhorska.

Prvú vlnu sťahovania sa Slovákov do južných oblastí Uhorska možno rozdeliť na tri etapy. V prvej, ktorá trvala od roku 1690 do roku 1711, prichádzali najmä poddaní zo stolíc, ktoré hraničili s územím, odkiaľ vyhnali Turkov (Tekov, Nitra, Novohrad, Hont, Abov). Toto pásmo pokladali sťahujúci sa zo severnejších stolíc (Trenčianska, Oravská, Liptovská, Zvolenská, Spišská) za takpovediac odrazový mostík pre ďalšie sťahovanie. V tomto období sa Slováci usadzovali na západe v oblasti severného Zadunajska, v strede a východe krajiny, v neobývaných osadách južnej časti stolíc, ktoré sa rozkladali na jazykových hraniciach. Takýmto spôsobom vzniklo v Novohradskej stolici viacero dedín s obyvateľstvom slovenskej národnosti, medzi nimi aj Sudice.

Podľa zachovaných písomností viacero do obce prisťahovaných slovenských rodín pochádza zo Zvolenskej a Liptovskej stolice. Poukazujú na to tunajšie priezviská, zaznamenané v rokoch 1715 až 1828. Napríklad: Očovan, Očovankin - Očová, Zvolenská stolica, Lipták - Liptovská stolica. Popritom väčšina priezvísk a skutočné príbuzenské vzťahy poukazujú na to, že sudickí Slováci pochádzajú z Hontianskej stolice a len menšia časť z okolia Zvolena a Liptova. Dôkazom toho sú mená: Bagoňa - Hontianska stolica, Litavský - Litava, Hontianska stolica, Pribelský - Pribel, Hontianska stolica.

Zmeny v používaní materinského jazyka

a v národnostnej identite obyvateľov obce

Prvýkrát sa o zmenu používania slovenského jazyka v Sudiciach pokúsil Národný ústav (Nemzeti Intézet), založený roku 1831. Podľa jeho výskumu v dedine používala maďarský jazyk „len“ tretina obyvateľstva, ostatná časť komunikovala medzi sebou prevažne po slovensky. Hlavným cieľom maďarizačných úsilí bola škola, preto v roku 1832 medzi žiakmi (bolo ich 45) rozdelili maďarské učebnice. Ústavu pomáhali v tejto práci aj miestne zemianske rodiny (napr.: Trajtlerovci, Paczolayovci, Prónayovci). Deti sa začali učiť čítať a písať po maďarsky a v tomto jazyku ich vyučovali aj dejepis a zemepis. Okrem toho farár aj učiteľ ovládali maďarčinu.

Sudice patrili medzi prvé Slovákmi osídlené dediny, v ktorých sa podarilo trvalo zaviesť používanie maďarského jazyka. Tento fakt značne  ovplyvňovala aj blízkosť Balašských Ďarmôt ako stoličného sídla. O tridsať rokov neskôr, roku 1863, sa následkom spoločenských zmien a národného oduševnenia Sudice zapísali do štátneho zoznamu obcí ako dedina s jazykmi: 1. slovenským, 2. maďarským. Na pomalosť tohto procesu a na silné prežívanie materinského jazyka poukazuje aj výstavba škôlky za štátne peniaze v roku 1912. Práve začiatok dvadsiateho storočia je dátumom, keď sa hodnotenie obce v štátnom zozname obcí zmení. Predošlú slovensko-maďarskú charakterizáciu nahradí maďarsko-slovenská. Oficiálne sa tento proces skončil roku 1920, o šesť rokov neskôr dedina figuruje v štátnom zozname ako maďarská obec.

Teda približne o sto rokov po zásahu Národného ústavu do života obce sa podstatne zmenila jazyková a národnostná situácia. K tomuto významne prispela aj Trianonská zmluva z roka 1920, ktorá sa zaslúžila o oslabenie vzťahov Sudíc so severnými (slovenskými) oblasťami vtedy už bývalého Uhorska. Jedna štúdia pochádzajúca z obdobia medzi dvomi svetovými vojnami Sudice ani nespomína medzi slovenskými obcami (zaraďuje sem len obce Terany a Mohora).

Zmenu používania jazyka bolo možné sledovať aj v používaní liturgického jazyka. Jazykom bohoslužieb bola v roku 1848 slovenčina, len štyrikrát do roka sa v obci konali bohoslužby v maďarskom jazyku. O sto rokov neskôr farár Mihály Fábri vykonával doobeda slovenské, poobede maďarské bohoslužby. Fakticky situácia sa za toto obdobie „vyrovnala“.

Začiatkom dvadsiateho storočia maďarizácia Sudíc pokračovala. K tomuto procesu dopomohli aj veľké spoločenské zmeny a povojnová migrácia. Výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom  roku 1946 sa Sudíc príliš nedotkla, na Slovensko sa presťahovalo len šesť ľudí, kým z Mohory to bolo dvadsaťtri a z oveľa menších Potvoriec až tridsaťpäť. Tento fakt možno chápať ako dôkaz slabnúcej slovenskej  identity Sudičanov.

Nemožno však povedať, že ide o ukončený proces. Poukazujú na to protirečenia, ktoré sa vyskytujú vo viacerých dobových správach. Napríklad v jednom notárskom spise sa píše, že obec sa stala maďarskou a o rok nato hlásenie o dedine spomína popri päťsto maďarských obyvateľoch šesťstoosemdesiat slovenských. Roku 1960 žilo v Sudiciach 1 263 obyvateľov maďarskej národnosti a len 14 slovenskej. Je však faktom, že slovenský jazyk na akej-takej úrovni ovládalo až 253 osôb.

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa vyskytlo viacero možností na inštitučné pestovanie slovenského jazyka a ich tradícii. Vynikajúcimi príležitosťami bola súťaž „Vyletel vták“ a župné národnostné dni. Lenže v tomto období vznikla veľmi zaujímavá situácia. V obci, kde sa kedysi používal výlučne slovenský jazyk, sa v tom čase slovenská národnosť dostala do úzadia.

Teda možnosť pestovania slovenských národnostných tradícií bola v sedemdesiatych rokoch daná, lenže sudickí Slováci o ne prejavovali len nepatrný záujem. Používanie, presnejšie nepoužívanie slovenského jazyka poukázalo na dva problémy, ktoré sa nevyskytovali len v Sudiciach, ale aj v okolitých obciach. Prvým bolo, že Sudičania miešali do slovenčiny veľa maďarských výrazov. Druhý problém možno odvodiť z prvého: slovenské literárne diela, ktoré sa nachádzali v obecnej knižnici a mali slúžiť pestovaniu slovenského jazyka, nevyužívali v plnom rozsahu, pretože väčšina obyvateľov im nerozumela.

V tomto období rozbehol Dom kultúry v Sudiciach veľkolepú akciu; pozbierali tu a zapísali miestne ľudové piesne a zvyky, čo dalo podnet k založeniu tzv. pávieho krúžku - ľudového speváckeho zboru, ktorý vznikol pod vplyvom rozmachu folklórneho hnutia v Maďarsku. Dom kultúry sa od šesťdesiatych rokov nazýval Dom kultúry maďarsko-slovenského priateľstva (Magyar-szlovák Barátság). Po tejto zmene tu zorganizovali viacero národnostných podujatí, ktoré boli v Sudiciach veľmi populárne. Od začiatku osemdesiatych rokov obyvatelia prejavovali veľký záujem o slovenské národnostné dni. V rámci nich poriadali premietania filmov, výstavy, stretnutia so spisovateľmi a vystúpenia folklórnych skupín. V upevňovaní slovenskej národnostnej identity v Sudiciach v čoraz väčšej miere pomáhal Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku.

Ferdinand Egyed