Udalosti maďarskej jesene roku 1956 sa už dávno stali encyklopedickým heslom. Čo však o vtedajších udalostiach vedeli ich súčasníci na Slovensku? Čo sa tu dialo, aké opatrenia prijímali štátne orgány a čo si o tom všetkom mala myslieť verejnosť?

Zdroj čiastočných odpovedí nám poskytnú stránky dobovej dennej tlače a tajných spisov štátnych orgánov. V stručnom kalendáriu pripomeňme, že v utorok 23. októbra 1956 bola v Budapešti demonštrácia, ktorej účastníci vyjadrili podporu liberalizačným zmenám odohrávajúcim sa v Poľsku a podobné žiadali aj v Maďarsku. Demonštrácia vyústila do likvidácie symbolov komunistickej moci v meste, odzbrojovania príslušníkov polície a pokusov o obsadenie budovy rozhlasu. Vedenie maďarských komunistov vymenovalo nového predsedu vlády Imre Nagya. V stredu vyšli z kasární do ulíc Budapešti sovietske jednotky a z Moskvy prileteli na rokovania dvaja z významných predstaviteľov vtedajšieho vedenia sovietskej komunistickej strany a štátu Anastas Mikojan a Michail Suslov. 28. októbra sa úspešne skončilo vyjednávanie o všeobecnom zastavení streľby. O dva dni neskôr Sovieti uverejnili deklaráciu, v ktorej sľúbili rozvíjať vzájomné vzťahy socialistických štátov na základe rovnoprávnosti, bez zasahovania do vnútorných záležitostí. Vzápätí však masívne posilnili svoje jednotky v Maďarsku. Imre Nagy deklaroval neutralitu štátu a požiadal o pomoc OSN. Sovieti 4. novembra zaútočili na Budapešť a povstanie, ktoré miestami prerastalo do občianskej vojny, krvavo potlačili. Dnešné štatistiky hovoria o približne 600 padlých príslušníkoch Sovietskej armády. Na maďarskej strane uvádzali 4000 padlých, 300 ľudí následne popravili, 22 000 odsúdili a státisíce občanov emigrovalo. Moci sa ujal premiér robotnícko-roľníckej vlády János Kádár. Nepriateľom sa darí Pre denník Pravda, vtedy tlačový orgán Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) neboli ešte 25. októbra 1956 správy z Maďarska hodné titulnej stránky. Tá sa niesla v znamení príprav podujatí k Mesiacu československo-sovietskeho priateľstva. Na druhej strane však oznámila Pravda „vážne udalosti v Maďarsku”, „nepokoje inšpirované kontrarevolučnými živlami, ktoré sa pokúsili o zvrat ľudovo-demokratického zriadenia” a že „nepriateľské živly oklamali mnoho dobromyseľných pracujúcich”. Nasledujúci deň úvodníkom Neotrasiteľná je jednota nášho ľudu varovala Pravda domáce obyvateľstvo. Hoci v správach z Maďarska nikde nenájdeme odhady počtu povstalcov, vážnosť situácie naznačovalo, že na žiadosť maďarskej vlády „pomoc poskytli sovietske jednotky”, ktoré boli dislokované v Maďarsku na základe Varšavskej zmluvy. O deň neskôr sa už spomínal Nagyov „špinavý pokus zneužitia OSN” na zaručenie neutrality. Informácie z Maďarska hovorili, že „cesta socialistickej výstavby je tam vážne ohrozená, že nepriateľom socializmu sa v mnohých smeroch darí ich dielo”. Prečo neutiekli k nám? Československá propaganda začala pripravovať vo verejnej mienke pôdu pre vytváranie dojmu oprávnenosti zásahu cudzích vojsk: „Osud socializmu, v tej-ktorej krajine spočíva predovšetkým v tom, že každá komunistická strana pociťuje plnú zodpovednosť nielen za osudy vlastného národa a krajiny, ale i zodpovednosť za celé hnutie”. V nedeľu 4. novembra už Imre Nagy definitívne nie je súdruhom, lež oportunistom. Stará sa totiž o „novú zradu na robotníckej triede, na veci socializmu”. Potom prichádza zlom. Mimoriadne vydanie Pravdy vychádza na prvej strane s obrovským titulkom: Maďarský ľud zvíťazil nad kontrarevolúciou. Čitatelia sa dozvedeli, že János Kádár je predsedom novej vlády, budovanej už od 1. novembra, pretože v tej starej verní komunisti „nemali žiadne možnosti, aby zakročili”. Vo vydaní z pondelka 5. novembra bolo už všetko jasné: Maďarsko sa spamätalo. Tri dni sa navracal poriadok a 8. novembra sa nastoľovala požiadavka „rozhodne skoncovať so skupinou I. Nagya”. O deň neskôr československá vláda oznámila zriadenie Fondu solidarity v prospech pracujúcich Maďarskej ľudovej republiky. Údaje o počtoch utečencov sa rozchádzali. Najprv ich označovali za utekajúcich pred terorom. Keďže sa nevracali, preznačkovali ich na fašistov. Po propagandistických kampaniach „listov z táborov” zo Západu, kde „desaťtisíce zvedených Maďarov nemajú prácu”, vyhlásili v Maďarsku amnestiu pre navrátilcov, pre tých, ktorí utiekli pred „bielym terorom” do Rakúska. Nevyslovenou otázkou ostalo, prečo pred kontrarevolucionármi neutekali k nám. Oslobodzovací boj Interné informácie orgánov vtedajšej štátnej moci na Slovensku sa od verejnej prezentácie podstatne odlišovali. Už 24. októbra bol na príkaz ministra vnútra „okamžite zahájený prieskum verejného mienenia obyvateľstva, zameraný k udalostiam v Poľsku a Maďarsku”. Odozva Krajskej správy Ministerstva vnútra (KS MV) Košice na túto akciu potvrdzuje, že vysokoškolskí študenti, ktorí boli ako basketbalové družstvo v Budapešti „vyprávajú, že do pokojnej demonštrácie začali strieľať tanky. Ďalej tvrdia, že všetok maďarský ľud sa stotožňuje s povstalcami, lebo Rusi tam robili útlak a ide o maďarský oslobodzovací boj. Vcelku neveria, že ide o kontrarevolúciu a nastolenie kapitalizmu”. Časť územia Slovenska bola v dosahu maďarského povstaleckého rozhlasového vysielania. Prepis jednej z večerných relácií rádia Miškolc uvádza v skomolenom jazyku - to sa bude často opakovať - citáciu výzvy: „Bratia Slováci... nepomluvajte u Vás nás za fašistov a podporujte nás v našom spravodlivom boji”. Podľa dokumentov zo začiatku novembra z československého územia posielali do Maďarska prosovietske noviny a na PO VB (Pohraničnom oddelení Verejnej bezpečnosti) v Milhošti bol pre maďarských súdruhov pripravený nedostatkový čistý novinový papier zo Slavošoviec. Košické okresné oddelenie MV vyfasovalo mimoriadny prídel 5000 forintov „pre služobnú potrebu”. Po straníckej linke sa šírilo upozornenie z ÚV KSS, že „na územie Slovenska môžu byť zhadzovaní ako parašutisti agenti imperialistických rozviedok”, pokračujúce apelom na bdelosť a ostražitosť. Na 3. a 4. novembra ohlásili „normálne vojenské cvičenie niektorých záložníkov”, ktoré „nemalo byť považované za mobilizáciu”. Z Prešova hlásili 31. októbra miestny výskyt poplašnej správy v tomto znení: „V súčasnej dobe dôjde k tretej svetovej vojne, nakoľko takto predpovedá Sibila. Rozširovanie takejto správy má podľa zistenia sčasti vplyv na zvýšený nákup tovaru dennej spotreby, ako múky, cukru a pod”. Iné spôsoby života V deň sovietskeho útoku na Budapešť, 4. novembra o 7. h minister vnútra Rudolf Barák s okamžitou platnosťou vyhlásil stopercentnú „pohotovosť pre všetkých príslušníkov ministerstva vnútra, vojská MV ako aj pre všetky útvary”. Správy o verejných náladách naďalej referovali o výrokoch protištátnych živlov. Doktor nemocnice v Humennom tvrdil, že sa to v Maďarsku dalo očakávať „nakoľko tam boli nemožné pomery a konečne Európania nemôžu dlho žiť podľa sovietskeho spôsobu, lebo v Sovietskom zväze ani po 40 rokoch ľudia ešte nemaju riadne odevy. To čo je dobré sovietskemu ľudu, ktorý bol vytiahnutý z najväčšej zaostalosti a negramotnosti, nemôže byť dobré kultúrnym Európanom, ktorí už boli zvyklí žiť inakším spôsobom života. Keby u nás naozaj boli tajné a slobodné voľby, zaručene by aj niektorí komunisti nevolili tento režim”. Jeho kolegyňa bola presvedčená, že „ruské tanky masakrovali maďarských ľudí a za tých pár dní pobili 50 000 občanov”. Obyvateľ Veľkého Šariša pred občanmi hovoril, že „ešte nič nie je stratené, lebo Amerika to tak nenechá, u nás je mobilizácia, ale bojovať nebude nikto, a ja ako bývalý dôstojník budem vedieť po narukovaní kam sa mám pridať, respektíve kam utiecť”. Iní považovali za taktickú chybu, že Maďari nevyčkali, kým Rusi úplne odídu, ďalší obviňovali Nikolaja Bulganina (vtedajší predseda sovietskej vlády) z vedenia útočnej vojny priečiacej sa leninskej poučke o vojne obrannej. Pyrrhos alebo piroh Dvaja dedinskí učitelia z Prešovského okresu pred udavačom schvaľovali odstraňovanie socialistických symbolov. Nákup potravinových zásob sa na niektorých miestach zvýšil o 100-150 percent. Na odbyt išla najmä múka, masť, soľ, zápalky, cukor. Podľa správy informátora z Košíc, ktorý si popri ťažkostiach s pravopisom splietol Pyrrhosa s pirohom, sa „riaditeľ byskupskeho uradu vyjadril, že výťazstvo nad kontrarevolúciou v Maďarsku je pirohovým výťazstvom, že nie je na stálo. Medzi pomocou sovietskej armády a udalosťami v Egypte vidí on podľa jeho rečí súvislosť a síce, že za všetkým stojí svetová moc židovského kapitalizmu, ktorý má vplyv jednak na USA a jednak na SSSR”. Pretrvávajúce napätie na hraniciach sa prejavovalo v ochabovaní disciplíny. Dňa 6. novembra sa 10 súdruhov príslušníkov bezpečnostných orgánov vybralo z budovy umiestnenia svojej údernej skupiny upravovať jedáleň, odkiaľ časť z nich pokračovala do krčmy, kde poručík, podporučík a mladší seržant „požili väčšie množstvo liehovín, takže sa urobili neschopnými okamžitého nástupu služby”. Mladší seržant odvelený na hranicu z Karlových Varov neskôr na ubytovni vykrikoval, že sa „na službu na hranici vy..., a že tu za 1170 Kčs slúžiť nebude, že sa radšej nechá zatvoriť”. Zrejme sa mu to podarilo, lebo v správe o priestupku mu operatívne navrhli 10-dňové väzenie. Nadriadení však neboli nadšení ani z príliš aktívnych strážcov hraníc. Zistilo sa totiž, že „na niektorých PO VB a taktiež i niektorí príslušníci ČSĽA (Československej ľudovej armády), keď vidia, že k čsl. hranici prichádzajú maďarskí občania, týchto volajú na naše územie a potom zadržujú. Toto je zásadne nesprávne a neprípustné”. Smernica zdôrazňuje najmä fakt, že deti a ženy, ktoré prichádzajú nakúpiť potraviny, treba vrátiť okamžite domov a nie je vhodné ich zadržiavať a odosielať k výsluchom. Droždie za informácie Hoci sa vyskytli zmienky o existencii internačného zberného tábora, pobyt v ňom sa zrejme netýkal významného počtu osôb. Podozriví kontrarevolucionári boli preventívne uväznení, ohrozených maďarských príslušníkov bezpečnostných orgánov, ktorí sa „uchýlili pod ochranu čs. úradov po vzniku kontrarevolučného puču”, odovzdávali „k dispozícii sovietskym orgánom do Miškolca”. Po zrušení pohotovosti prišiel čas bilancií a účtovania. Podľa správy KS MV Košice v období od 23. októbra do 28. novembra 1956 prešlo z Maďarska do Košického kraja 470 občanov. Z nich 449 poslali späť. Do väzby vzali 21, z toho do Maďarska odovzdali 3. Vo väzbe zostalo 11 za kontrarevolučnú činnosť, 7 bez podozrenia z trestného činu len za ilegálny prechod do ČSR. Zamestnancom MV zaplatili kilogramy droždia, soli, cukru a tiež desiatky cigariet, ktorými počas kolapsu zásobovania v Maďarsku vyplácali svojich maďarských informátorov. Mimoriadne aktivity na československo-maďarských hraniciach po 20. novembri postupne utíchali. Pri hodnotení udalostí týchto dní sa minister Karol Bacílek v Pravde 16. decembra pochvalne zmienil o vysokej morálke orgánov bezpečnosti, pohraničnej stráže i armády, ktorí „často i za ťažkých poveternostných podmienok preukazovali vysoký stupeň disciplinovanosti”. Ocenil i „nespočetné ponuky československých občanov pomôcť našim ozbrojeným zložkám, Ľudovým milíciám, prípadne sa priamo zúčastniť boja proti maďarskej kontrarevolúcii”.

Marína Zavacká (Pr-)

Autorka je pracovníčka Historického ústavu SAV