Nedávno sme mali stredoškolskú stretávku. Dvadsať rokov uplynulo od maturity a desať od predchádzajúceho stretnutia.

Neponáhľali sme sa s ďalším, všetci sme mali svoje rozbehnuté projekty (kariéra, svadba, deti, možno aj v inom poradí), ktoré boli natoľko dôležité, že sme si nenašli čas na druhého, lebo „Ja“ bolo dôležitejšie. Práve tematike „Ja“-individualizmu, teda vlastnej sebarealizácii, idem venovať pár myšlienok.

Sebarealizácia je naplnenie a rozvoj schopností človeka, je to jedna z najvyšších sociálnych potrieb. Americký psychológ Maslow definoval päť základných potrieb, od najnižšej po najvyššiu, ktoré spolu tvoria takzvanú „pyramídu“ potrieb. Sú to fyziologické potreby, potreba bezpečia a istoty, potreba lásky, prijatia, spolupatričnosti, potreba uznania, úcty a posledná, najvyššia, potreba sebarealizácie.

Ľudské potreby nie sú nemenné, vyvíjajú sa a kultivujú, na rozdiel od pudov a inštinktov, ktoré chápeme ako biologicky dané vnútorné sily, ktoré sa nedajú ovplyvniť zvonku. Pre ľudskú bytosť je v celom jej živote charakteristické, že prakticky stále niečo vyžaduje. Paradoxom je, že mnohí o sebarealizáciu nestoja, sú motivovaní len nižšími fyziologickými potrebami, pokojom a pohodlím. Takých ľudí mám vo svojom okolí neúrekom. Sú to vysokokvalifikovaní, inteligentní a predsa sociálne prázdni ľudia, ktorí neustále hľadajú dôvod na to, prečo danú situáciu nevyužili, prečo nešli do divadla, múzea, kina, prečo necestujú a nečítajú. Mnohí z nich sú mojimi rovesníkmi. Predpokladala som, že podobne bude aj na maturitnom stretnutí, ale po necelej hodine spolubytia som mala pocit, že tejto skupine ľudí, našej triede, sa spoločne, ale, samozrejme, aj individuálne jej jednotlivcom, podarilo dostať sa na najvyšší stupeň pyramídy, až k sebarealizácii. Základ sme mali spoločný. Žeby nám naša škola dala predsa niečo navyše? Viem, že vtedy sme si to neuvedomovali. Možno by sme sa za to mali poďakovať!

Ivett Horváthová Körtvélyesi