Určite je nesprávne zovšeobecňovať, tobôž vyvodzovať zo správania sa futbalových chuligánov ďalekosiahle závery pre národ, ku ktorému títo, akože priaznivci, patria.

Fanatici, primitívni jedinci či skupiny sú, bohužiaľ, všade. Predsa sa dakedy nakopia okolnosti, ktoré do istej miery pripúšťajú hovoriť o Srboch a Chorvátoch, Maďaroch a Rumunoch (prípadne Maďaroch a Slovákoch) ako takých. Bukureštský hostinský, keď mu rozvášnená skupina radikálnych fanúšikov z Maďarska rozbila zariadenie, sotva si povedal, že ej, to boli beťári... Skôr začal nadávať na Maďarov, a keď stihol ísť na štadión, spolu s ďalšími tisícami rumunských fanúšikov vyrevoval: „Maďari späť do Ázie“... Takto povzbudzoval svojich, ktorí boli dosť nabudení, lebo kopli do maďarskej brány tri góly. Nedeprimovalo ich vyrevovanie maďarského trojtisícového tábora: „Rumuni - chlpaté päty“... Maďarský debakel potom podnietil rozladených, rozvášnených a najmä opitých radikálov, aby rozbíjali vlak, ktorý ich viezol domov. Ešte predtým pár delikventov odviezli v delíriu do nemocnice v Bukurešti. V Budapešti toto fiasko spôsobilo tiež divoké reakcie, ale už ani nie na úrovni luzy. Jeden z hlavných ideológov vládnej strany Fidesz, politológ Tamás Fricz, napísal zúfalé riadky: „Ako to, že keď sa v krajine začalo v posledných troch rokoch všetko rozvíjať, a pomaly je znovu nastolená sebadôvera a sebavedomie ľudí a národa, najobľúbenejší šport - futbal - sa váľa v sebaklame a v kádárovskej špinavej ohavnosti... tento rumunsko-maďarský zápas mal historický a politický význam. Kde je národné povedomie, zanietenosť?“

Takéto a podobné úvahy som čítal už v Budapešti, kam som sa vrátil z Chorvátska, kde som sledoval dianie na chorvátsko-srbskom futbalovom a inom „fronte“. V televíznom prenose z Belehradu nebolo počuť chorvátsku hymnu, lebo 30 tisíc srbských fanúšikov freneticky pískalo. Neskôr aj zapálili chorvátsku zástavu a pre istotu natiahli obrovský transparent s nápisom VU-KO-VAR, pravdaže v cyrilike. Chceli tak vrátiť pokoru z Vukovaru z predchádzajúceho týždňa, keď tamojší rozvášnený dav vojnových veteránov násilím odstránil z úradných budov dvojjazyčné, chorvátsko-srbské nápisy. Málokto je schopný pochopiť, že vukovarskí Chorváti ani po dvadsiatich dvoch rokoch nie sú pripravení zabudnúť na zverstvá, ktoré tam spáchali srbskí agresori. Cyrilika ich jednoducho irituje, dráždi, pobáda k násilným činom.

Ešte 50 rokov musí uplynúť, aby to tak nebolo - to si už myslím ja, hoci na futbalových štadiónoch a okolo nich budú rozbíjať zariadenie pohostinstiev hosťujúci fanatici azda na veky vekov. Ozaj, kým maďarskí „drukeri“ sa správali brutálne v Bukurešti, chorvátski fanúšikovia v Belehrade nie. Prečo? Do Belehradu chorvátski priaznivci futbalu ísť nemohli. Posledné roky to tak býva. Je to dobré riešenie? Ja by som povedal, že lepšie...