Aspoň si to myslím teraz. Začal sa školský rok, čomu sa, samozrejme, teším. O problém menej, o deti sa starajú pedagógovia, minimálne do štvrtej poobede.

Na druhej strane je to horor, lebo ako to povedala Eva, za dva a pol mesiaca sme zabudli na dennú rutinu s deťmi, nehovoriac o rodičovských združeniach v škôlke, v škole, na hudobnej, na tréningu a môžem donekonečna pokračovať vo vymenúvaní povinností. Teda naozaj je ťažké koordinovať prácu a rodinu začiatkom septembra. V takej atmosfére je človek menej odolný voči negatívnym impulzom okolia a to, čo obyčajne pokladá za samozrejmú súčasť života, ako napríklad smrť, mu naraz vyrazí poistku.

Koncom júla som písala o Šóškúte, o živote v obci i o najstaršej obyvateľke, 104-ročnej Márii Marczinkovičovej. Prišla na každý kapustníkový festival oblečená do krásneho šóškútskeho kroja. Tancovala a spievala do večera, keď oslavovala sté narodeniny. Naposledy, keď sme sa stretli na festivale, kde som ju pozdravila pri príležitosti 104. narodenín, sa ma spýtala: „Prečo ja?“ Nedozviem sa už, čo mala na mysli, lebo nás opustila naveky.

„Novú“ škôlku u nás postavili a otvorili, keď som nastúpila do malej triedy. Tri roky bola našou vychovávateľkou teta Ilonka. Ona ma naučila po slovensky sa pozdraviť, poďakovať, rátať do desať, piesne a riekanky. Keď rodičia mali poobedňajšiu zmenu, mala ma odviesť domov babka, ale ona poprosila svoju neter, tetu Ilonku, vychovávateľku, aby ma zobrala domov na bicykli. Pre tetku Kádi, moju babku, to spravila a vodila ma domov zo škôlky deň čo deň. Jej môžem ďakovať, že ma zapísali do slovenskej školy v Budapešti. Ďakujem aj za posledné pohladenie na nedeľnej omši.

Ivett Horváthová Körtvélyesi