Človek je nedočkavý tvor. Nevieme sa dočkať leta, ale keď príde, tak už čakáme, kedy bude trochu chladnejšie. Nevieme sa dočkať prvého snehu, aby sme po jeho príchode a po chvíli potešenia nadávali na mláky a špinu. Nevieme sa dočkať Vianoc, aby sme sa hneď prvý deň voľna nepovadili s rodinnými príslušníkmi. Vo mne je nedočkavosť spojená s trpkými skúsenosťami, ale som človek pokúšajúci sa optimisticky pozerať na svet, preto si nedočkavosť nepripúšťam.

Napadlo mi to minulý týždeň, keď som svojim oznámila, že v nedeľu ideme do Kestúca, navštíviť ich kamarátov zo škôlky. Dvojičky chodili spolu s mojím starším synom štyri roky a mladším dva, preto aj ich priateľstvo je hlboké. Takže, keď som synom oznámila nedeľňajší program, začali kuť plány, čo všetko budú spolu robiť. Ako sa Oliver bude hrať s Panikou, a ako si Samko vyskúša autá a rôzne hračky Mikšu. Nedočkavo sa ma pýtali v stredu ráno, či už ideme a ja som ich musela utíšiť s tým, že do konca týždňa je ešte ďaleko. Každý večer zaspávali s tým, že sú o jeden deň bližšie k stretnutiu a každé ráno sa ma pýtali, či už je nedeľa. Boli proste nedočkaví. Je to však prirodzené, čakali na niečo dobré. Ale nie o to mi išlo, ale o tú nedeľu. Totiž v nedeľu, keď sme sa konečne dostali do Kestúca a mohli sa začať hrať, splnili sa im všetky túžby: hrali sa, rozprávali sa a vyskúšali si všetky možné hračky, ktoré len našli. Naplnila sa ich nedočkavosť, lebo vedeli, čo chcú.

Nemohli by sme to takto robiť aj my, dospelí?

Eva Fábiánová