Úplne všetko na tomto svete malo, má, alebo bude mať svoj koniec. (Taká palica ich má dokonca tri - na dvoch koncoch po jednom a ešte jeden, keď ju hodíte do ohňa.) Koniec je tou najprirodzenejšou súčasťou života, napriek tomu sa nás dokáže zakaždým dotknúť - a vôbec to nevadí, veď treba sa občas zastaviť, rekapitulovať, zobrať si ponaučenie a potom sa vybrať ďalej.

Kto pozná autora týchto riadkov, nebude prekvapený, že v týchto dňoch intenzívnejšie prežíva koniec kariéry ikony slovenského hokeja, dlhoročného kapitána slovenskej reprezentácie, držiteľa zlatej, dvoch strieborných a jednej bronzovej medaily z majstrovstiev sveta i Stanleyho pohára Miroslava Šatana, ktorý po poslednom zápase 78. majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji 20. mája zavesil korčule na klinec. Keď som ako malý fagan začal sledovať hokej, bol to práve Miro Šatan, ktorý sa ako tínedžer stal najlepším strelcom hokejového turnaja na zimných olympijských hrách v Lillehammeri (1994). Odvtedy až do konca tohto mája bol (nielen) pre mňa slovenský hokej spojený práve s menom Šatan, ktoré bolo pri všetkých väčších úspechoch slovenskej reprezentácie. Ubehlo 20 rokov, skončila sa jedna skvelá éra, a fanúšikovia si musia začať zvykať na reprezentáciu bez Šatana.

Skončil sa máj. Uskutočnil sa jubilejný kongres asociácie FUEN na pohraničí Dánska a Nemecka, Čabänia si pripomenuli 350. výročie narodenia znovuosídľovateľa békešskej župy Jána Juraja Harruckerna a ukončili reprezentatívnu výstavu Mihálya Munkácsyho, Bíňania si pripomenuli 300. výročie znovuzaloženia svojej obce, naši žiaci sa zúčastnili na celoštátnej študijnej súťaži, na cyklistickej túre a zavítali do Moldavy nad Bodvou, veriaci z Čomádu navštívili bohoslužbu v Lutherovom dvore v Budapešti a Bratislava tu prezentovala svoje letné programy. Život ide ďalej, naši Slováci sa aktivizujú, takže budete mať čo čítať (a my písať) aj v júni.

Zlatko Papuček