Dom budúcnosti

Poslušne hlásim: Maďari už vidia budúcnosť. Aká je? Minimálne biela a plná monitorov, sem-tam s nejakým robotom, ktorý vám do všetkého „kecá“. V budapeštianskom Dome budúcnosti, som sa bol pozrieť na futuristickú výstavu.

Zatiaľ ide o stálu výstavu, no vo svete budúcnosti, najmä politickej, nič nie je trvalé. V srdci Budína, na úpätí Ružového pahorku, najznámejšej milionárskej štvrte bola kedysi normálna fabrika s obrovskými výrobnými halami. To je však dávnejšia minulosť. Nedávno, povedzme rovno - v predchádzajúcom parlamentnom cykle tu vybudovali takzvaný Milenijný park. Bol to celkovo sympatický projekt s výstavnými sieňami, avantgardnými scénami a bohatou zelenou plochou. Mimochodom: tu sa zišli prívrženci a vedenie Fideszu v onú májovú noc roku 2002, aby oslávili volebné víťazstvo. Na úsvite vysvitlo, že prehrali. A tým bol spečatený aj osud výstavy, ktorú inštalovali pod patronátom dovtedajšej vlády. Nazývala sa Tí, ktorí snívajú sny... Nuž, dosnívali, hoci ich nádeje sa teraz, pred ďalšími voľbami opäť oživujú. Toto „politické entrée“ bolo potrebné, pretože aj súčasná vláda si tu postavila svoj pamätník, ktorého budúcnosť, ak voľby dopadnú pre koalíciu zle, je prinajmenšom tiež otázna. Hoci ide o Dom budúcnosti! Opäť aký nadnesený až bombastický názov! Preboha, hádam nečíta tento robot moje myšlienky? Cítil som v jeho hlase trocha irónie! Sú tu, vo vstupnej hale hneď tri - sú to hostess-roboty. Keď ten môj vidí, že šibrinkujem s mikrofónom, spýta sa ma, pre ktorý rozhlas pracujem. Keď poviem, že pre slovenský, ako keby sa potešil. Takže pozdrav pre všetkých poslucháčov Slovenského rozhlasu prichádza z budúcnosti... Alebo spoza steny, odkiaľ chlapík ovláda robot, cez kameru vidí všetko navôkol a takto komunikuje s každým. Je to milé... Sú tu aj živé hostesky, celé v bielom, ako keby sme boli na vesmírnej stanici. Tento pocit upevňujú aj monitory s počítačmi, ktoré sú takmer na každom kroku na tejto veľkorysej 3 tisíc štvorcových metrov dvojpodlažnej ploche. Je tu stanica na Marse, na ktorej ma najviac zaujala a potešila váha, ktorá ukázala, koľko by som vážil na vzdialenom nebeskom telese. Nuž, necelých 42 kilogramov! Kto je šikovný, nech vyráta moju hmotnosť tu na Zemi... ja sa za ňu trocha hanbím. Nehanbím sa však vojsť do kóje, kde do najmenších podrobností prezentujú fungovanie srdca. Hľa, takto pulzuje moje, podfarbené ezoterickou hudbou. Cítite tú budúcnosť? Ja nie, hoci mám tušenie, že by som mal prestať fajčiť... A prečo by som si sadal k počítačom, keď sedím pred ním div nie celý deň vo svojej pracovni. Adrenalín by som si mohol zvýšiť v simulátore kabíny lietadla typu Boeing 737, no stojí predo mnou príliš dlhý rad, a ešte by som musel absolvovať aj výcvik. Ja už pilot nebudem! Moju skepsu len zvyšuje záplava textov na stenách - všetko je vysvetlené do najmenších podrobností, lenže čítať môžem tiež doma. „Súčasná vláda, na čele s ministerstvom informatiky a telekomunikácií sa rozhodla, že by chcela vytvoriť niečo, čo v tomto regióne a v Maďarsku ešte nejestvuje“ - hovorí programový riaditeľ Domu budúcnosti Szergej Szabó, ktorého optimizmus sa mi zdá trocha erárny. Nečudo, veď médiá vyrývajú, že za tri miliardy forintov mohli vybudovať aj niečo ľudskejšie, nie len takéto pretechnizované inštalácie. „Chceme sem vlákať predovšetkým rodiny a deti. Chceli by sme im poskytnúť veľmi príjemný víkendový program. Okrem toho sa zameriavame na školy, ktoré sem môžu organizovať exkurzie na špeciálne vyučovacie hodiny“. To už hovorí šéfka marketingu Domu budúcnosti, Brigitta Radnótiová, ktorá pevne verí, že toto múzeum?, túto výstavu?, tento sci-fi park? uvidia aj naše vnúčatá. Ale ešte raz sa pýtam: čo bude, keď v máji nastane výmena vlád? Na túto otázku tu nenájdete jednoznačnú odpoveď, iba tušíte, že táto budúcnosť asi končí. Nuž čo, príde iná...

(GMP)