Karol Wlachovský ● Literatúra na periférii

alebo Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku?

Slovák v Maďarsku si môže povedať (ak vie) po slovensky: Sedím si na konári a je mi dobre. Pokým mu ten konár niekto nepodpíli. Tak či onak slovenská literatúra v Maďarsku zostane asi na periférii. Takže čo? Žalospev, žalm, rekviem?

Rozvinutý, zdvojený titulok skôr obrazne ako vecne sugeruje stav slovenskej literatúry v Maďarsku, ktorý neponúka príležitosť na prejav spokojnosti alebo radosti. Napokon v poslednom pol druha desaťročí po spoločenských zmenách v tomto regióne je to častá téma úvahových žánrov slovenských autorov spred i spoza hraníc Maďarska (M. Hrivnák, O. Kníchal, G. Papuček, P. Andruška, M. Harpáň, V. Hronec, O. Štefanko). V nich sa dočítame, že slovenská literatúra v Maďarsku vlastne pozvoľna odumiera (naposledy G. Papuček, Ľudové noviny, 19. 1. 2006). Rozvádzanie a argumentácie príčin, podmienok a okolností sú poväčšine a vcelku akceptovateľné, pravdaže, okrem jedinej výnimky. A tou je objekt, či správnejšie, subjekt literatúry, ktorý zostáva v rovine nepoškvrnenej obete. Premisa je vlastne daná. Pouvažujme nad ňou. Netreba veľa okolkovať a distingvovane sa motkať okolo aktuálnej témy ako horúcej kaše, ale skôr vecne konštatovať: slovenská literatúra v Maďarsku (postupne) zaniká, lebo (pozvoľna) nevzniká. Avšak každá lakonicky formulovaná pravda je tak trošku falošná. Aj v tomto prípade skutočnosť je taká, že nejaká slovenská literatúra v Maďarsku predsa len vzniká, ale veľmi malátne, takmer nebadane, poväčšine bez reflektovanej čitateľskej spätnej väzby. A to zasa nie je nič nové. Počas peštianskeho pobytu (1851-1862) sa už aj Ján Palárik sťažoval, že tunajší Slováci nečítajú, a preto pre nich začal písať hry. (Tie sa zasa zväčša hrali mimo Pešti.) Jeho príklad by dnes asi neviedol k cieľu. Zásadný problém tzv. menšinovej slovenskej literatúry v Maďarsku však nie je v tom, že sa nečíta, alebo, buďme tolerantní, málo číta. (Pamätný je vtipný výrok I. Fuhla, že ak vôbec nejaké literárne dielo tunajšieho autora vyjde, tak sa nekupuje, ale rozdáva!) Popri všeobecnom menšinovom postavení literatúry v súčasnej spoločnosti, ako je to nepopierateľne aj na Slovensku, príčina slabej životaschopnosti slovenskej enklávnej literatúry v Maďarsku je najskôr v nej samej. Otázka teda znie, prečo pomyselnú (iná nateraz nie je) bibliografiu (knižne aj časopisecky publikovaných) nových prác slovenských autorov v Maďarsku čoraz častejšie zapĺňajú „prázdne listy“? Príčin je istotne viac. Jednou z nich bude fakt, že tematicko-motivická rovina slovenskej literatúry v Maďarsku sa postupne vyprázdnila, či presnejšie zúžila a úmerne k tomu stratila schopnosť oslovovať. Ba ďalej: nepresadzuje sa náležito nielen v menšinovom literárnom kontexte, ale ani v ostatných širších literárnych súvislostiach a kontextoch. Možno povedať, že ju pohlcuje vlastný etnocentristický charakter, a toto nezaujíma už ani príslušníkov slovenskej etnickej enklávy v Maďarsku, na ktorých vplýva kultúrny relativizmus, keďže žijú „v objatí“ väčšinového národa a jeho kultúry.

Z hľadiska našej úvahy je veľmi pozoruhodný jeden z posledných literárnych sviatkov slovenskej literatúry v Maďarsku, keďže slávnostných chvíľ nad novým dielom (veršovaným alebo prozaickým textom) je málo, ba čoraz menej. Nemožno predsa jasať nad nezrelými novými básňami, ktoré primárne zápasia so spisovnou normou slovenského literárneho jazyka. Ale za takýto záblesk „na lepšie časy“ možno pokladať podnet Michal Hrivnáka, keď nedávno (1. a 8. decembra minulého roku) v Ľudových novinách uverejnil svoju najnovšiu prózu s príznačným názvom Na periférii. Nový text znamená posun v tematicko-motivickej rovine a najmä zmenu paradigmy v prozaickej tvorbe M. Hrivnáka. Navyše možno hovoriť o zhodných súvislostiach s istým typom maďarskej prózy, čo je bezpochyby viac ako pozoruhodné v próze slovenských autorov v Maďarsku, lebo predtým sa takýmto kontaktom a konfrontáciám bezmála dôsledne vyhýbali. V prípade novej prózy M. Hrivnáka však možno hovoriť iba o typologických súvislostiach, lebo pretext preňho jestvoval iba latentne, a nie konkrétne. Inými slovami: nemal ho v ruke, nečítal ho, dospel k nemu autochtónne. Človek na periférii budapeštianskej spoločnosti v próze Ákosa Kertésza (nar. 1932), inak generačného rovesníka M. Hrivnáka (nar.1936), napríklad v rovnomennej poviedke Kašparek (inak slovenského pôvodu), na periférii veľkomesta našiel svoju malú istotu, ktorá mu zaručovala nenápadný a nezávislý, ale čestný a statočný život. Neznámy bezdomovec M. Hrivnáka sa zo životnej istoty dostal na perifériu (takisto veľkej budapeštianskej spoločnosti) pod prístrešok konečnej zastávky autobusu niekde v Budíne. Vo svete súkromného vlastníctva jeho jedinou istotou (aspoň na noc) je neistý spoločný majetok (prístrešok autobusovej zastávky). Poskytuje mu nápadný a závislý, ba ponížený aj pokorný život. Bezdomovec ako vydedenec spoločnosti sám nie je schopný zmeniť údel svojho osudu: „(...) nemyslel nikdy na návrat, nemôže prísť k sebe, nenachádza cestu k sebe, k tomu, čím býval. Chýba pomocná ruka.“ (M. Hrivnák) Naopak, „pomocné ruky“ spoločnosti mu pod prístreškom odpília ešte aj železnú lávku. Vezmú mu posledné útočisko, kde prespával, a tak mu nezostáva nič iné, iba holá zem. Takej zeme je vôkol neho dosť, ale nevie ho ochrániť, skôr ho pohltí. Bezdomovec sa doslova stratí, a to nielen autorovi textu. Na rozdiel od neho A. Kertészov človek na periférii dožíva ľudským životom. Byť teda na periférii vtedy a teraz vôbec nie je to isté. M. Hrivnák naplnil tému novým obsahom, novými motívmi. Ale asi nebudeme ďaleko od pravdy, ak vec postavíme opačne: nový obsah a nové motívy vnukli nášmu autorovi (v jeho tvorbe a v slovenskej literatúre v Maďarsku) novú tému. Slúži mu ku cti, že ju vedel rozvinúť. Navyše tak, že nová próza vstupuje do viacerých kontextových súvislostí. Nielen menšinovej slovenskej literatúry v Maďarsku, ale aj dolnozemskej slovenskej literatúry a slovenskej literatúry vôbec (Ľ. Jurík a jeho cyklus Na poľnej ulici) a maďarskej literatúry zvlášť (povedzme A. Kertész). Na veci nič nemení fakt, že A. Kertész svoje periférne figúry uviedol na literárnu scénu pred tromi desaťročiami (obdobne aj Ľ. Jurík na Slovensku). Nič na tom nemení ani okolnosť, že nový text M. Hrivnáka kompozične nie je homogénny, keďže z objektu jeho rozprávania sa zrazu stáva subjekt narácie a potom zasa naopak. Hodno však podčiarknuť, že disponuje aspektom, ktorým vždy neoplýva slovenská literatúra v Maďarsku. Je to kontextovosť, či presnejšie povedané, schopnosť implikovať kontextové súvislosti. A je tu aj ďalšia zjavná vlastnosť: až nápadne potlačený znak etnocetrizmu. Pri konkretizácii príbehu nikomu nezíde na um uvažovať o národnosti „nášho“ bezdomovca. To je tentoraz naozaj nepodstatné, napokon aj v texte vystupuje bez mena. Podstatné je jeho sociálne zaradenie či vyradenie, nezačlenenie. Počas vnútorného času prózy patrí periférii a na perifériu. Napriek tomu je to slovenská próza.

Stručný komentár k novej próze M. Hrivnáka oprávňuje vysloviť domnienku, že autor ju napísal z vnútornej potreby vyrovnať sa s predtým neznámym, a tak ani nevnímaným, nepoznaným a nespoznaným, spoločenským javom v tomto stredoeurópskom regióne, akým je bezdomovectvo. Autor pri koncipovaní prozaického tvaru zjavne nemal na zreteli nijaké etnické ani kontextové súvislosti. Pred očami mal samotný jav a jeho etickú, humánnu rovinu. Napriek tomu najmä kontextové literárne súvislosti sú evidentné. Markantné sú predovšetkým po vertikálnej vývinovej osi, hoci fázový (časový) posun (omeškanie) je viac ako očividný. Nová prozaická práca má však šancu vstupovať do literárneho kontextu aj po horizontále. V tomto prípade je zaradenie M. Hrivnákovej prózy už problematickejšie, a to z viacerých dôvodov. V korpuse súčasnej slovenskej literatúry sa horizontála ukazuje menej jasne dohľadná než jej vertikála v historickom priereze. Možno vychádzať z jej všeobecných znakov a tendencií, a tie zasa hovoria v neprospech M. Hrivnákovho textu. Jeho próza vlastne zotrváva na naratívnom realistickom, opisnom princípe na rozdiel od širokej škály postmoderných postupov v krátkej próze tvorenej na Slovensku alebo trebárs vo Vojvodine, a tým sa z tohto súčasného literárneho pohybu vyčleňuje. Próza Na periférii teda čiastočne zostáva doslova na periférii súčasného slovenského prozatérskeho úsilia, keďže sa celkom nevymkla z uzavretej škrupule menšinovej literatúry. Hoci vonkajšie znaky tomu nemusia nasvedčovať, predsa jej uniká dôležitý vývinový kontext súčasnej slovenskej literatúry. Zdôvodniť to možno vnútornou štruktúrou menšinovej literatúry a postavením menšinového autora. Avšak niet najmenšieho dôvodu pre malovernosť, ako to výstižne napísal V. Hronec: “Niet totiž nič ponižujúceho nad pocit, že si spisovateľom malého národa (alebo, nedajbože, jeho enklávy), že si neprestajne odkázaný na priepastnú malosť pomerov, na konzervativizmus zadubeného prostredia, o ktorom (ako takom) jedine aj môžeš presvedčiť.“ (In: Pokušenie svätého žánru, 2004, s. 16) Otvorené oči, humanita a prostá ľudskosť, teda inak nič nové a objavné, podnietili M. Hrivnáka vystúpiť po literárnych schodíkoch vyššie nad škrupinu menšinovej literatúry a do širších literárnych súvislostí. Takáto literatúra potom nemá právo zaniknúť. To je závažná konklúzia pre ďalšie úvahy nad slovenskou literatúrou v Maďarsku.

Literatúra ako neoddeliteľná zložka menšinovej (národnostnej) kultúry, ktorá vzniká v etnicky rozdelených, prípadne prekrývaných podmienkach, by sa nemala brániť znakom synkretizmu, a to napriek tomu, že jazyk menšinovej literatúry tvorí spravidla pevnú bariéru. V synkretickom literárnom prejave (podobne ako v etnografii) sa zjavujú literárne prvky materského (slovenského) etnika, ďalšou zložkou sú prvky vytvorené príslušníkmi slovenskej menšiny za daných okolností (v našom prípade pre literatúru inojazyčnú ako maďarskú nie veľmi priaznivých) a napokon literárne momenty obklopujúcej inoetnickej (maďarskej) väčšiny. Tieto medziliterárne vzťahy porovnávacia teória literatúry rozlišuje ešte precíznejšie. M. Harpáň (aplikovane podľa D. Ďurišina) v súvislosti s novodobou národnostnou (menšinovou, krajanskou, enklávnou, dolnozemskou = synonymne používané prívlastky) slovenskou literatúrou v štátoch na území bývalého Uhorska uvádza päť kontextov, ktoré určujú identitu tejto literárnej aktivity: 1. kontext vlastného vývinového procesu menšinovej slovenskej literatúry, 2. štátotvorný princíp čiže kontext s literatúrou väčšinového (maďarského) národa, 3. kontext s východiskovou materskou slovenskou literatúrou, 4. kontext s ostatnými sesterskými (nielen slovanskými) literatúrami a napokon 5. sú to vzťahy s inonárodnými medziliterárnymi procesmi (aktuálny celoeurópsky, resp. celosvetový literárny vývin a vývojové tendencie postmoderny).

Je toho teda viac ako dosť, čo ovplyvňuje vznik, vývin a stav každej menšinovej literatúry. V našom prípade k tomu navyše pristupujú aj špecifické vnútorné problémy menšinovej slovenskej literatúry v Maďarsku. Známe sú poväčšine z pera samotných tvorcov (I. Fuhl, M. Hrivnák, O. Kníchal, A. Kormoš, G. Papuček), preto sa o nich zmienime iba letmo a stručne. Slovenská literatúra v Maďarsku je naozaj málopočetná, a predsa vnútorne nesúdržná, až nesvorná, čo pramení z osobných vzťahov poniektorých tvorcov. To by sa pri dobrej vôli dalo pozmeniť. Výlučne od vôle autorov však nezávisí nedostatočne (ba najskôr vôbec) nerozvinutá inštitučná základňa, a to napriek bezmála štyridsaťročnej vývinovej kontinuite. Len si pripomeňme: nateraz je spisovateľská (umelecká) organizácia v úplnej pasivite a čo by bolo ešte dôležitejšie, v Maďarsku okrem pravidelne zaplňovanej (zavše až preplňovanej) literárnej strany v týždenníku Ľudové noviny publikačné možnosti sú vlastne nulové, pričom slovenské kalendáre a periodiká slovenských organizácií a samospráv (Békešská Čaba, Budapešť, Slovenský Komlóš) nemôžu tvoriť (ani netvoria) nijaký náhradný publikačný priestor. O pravidelnom vydávaní slovenských publikácií možno iba snívať, nehovoriac o obavách, či by bolo vôbec čo vydávať. Akoby aj tu (pravda, v istom pomere) platilo, čo platí na Slovensku: Národné divadlo je „národné“, ale „národná“ literatúra je už od macochy, hoci sa píše napospol v národnom jazyku.

Nie je to o nič optimistickejšie ani minimálne s ďalšími dvoma literárnymi kontextami. Je smutné konštatovať, akoby slovenskej literatúre v Maďarsku vyhovovali (netvrdím, že vyhovujú) „spustené“ hranice. Samoľúbo sa uzavierala do seba a na malých dvoroch kikiríkali veľké kohúty. Slovenskí autori (ktovie prečo) sa málo konfrontovali s materskou slovenskou literatúrou a ešte menej (ba skôr vôbec nie) s väčšinovou maďarskou literatúrou. V ich radoch nevyrástol naslovovzatý generačný kritik. Zavše do nich (vždy skôr dobromyseľne) dobiedzali literárni súpútnici z Banátu (O. Štefanko), Vojvodiny (M. Harpáň) a Slovenska (najčastejšie P. Andruška, predtým aj V. Kondrót a Ľ. Feldek). Hoci slovenskí autori (poeti) vydali viac dvojjazyčných slovensko-maďarských publikácií, nenadviazali užšie kontakty s maďarskou spisovateľskou obcou. Z osobnej skúsenosti viem, že v 70. rokoch minulého storočia počas pôsobenia žičlivého tajomníka Zväzu maďarských spisovateľov Zoltána Fábiána nevyužili možnosť vytvoriť slovenskú pobočku. Nadnes by sa zaiste mohla transformovať. Pravda, iná je otázka, či by tam dnes boli aj peniaze. Predaj slovenských kníh, slovenského tlačeného slova a slovenských zvukových nosičov po zrušení obchodu Slovenského inštitútu je (a zostáva) nevyriešený. Pravda, zasa je iná otázka, či v Maďarsku vôbec má kto kupovať slovenské knihy. Pri poslednom pokuse o obnovu predaja v Slovenskom inštitúte sa za rok predalo spolu 5 (slovom: päť) kníh slovenskej beletrie. (Vieme aj povedať, kto si ich kúpil.) S istými rozpakmi možno povedať, že maďarská literatúra je pre slovenského spisovateľa v Maďarsku najskôr zdrojom prekladateľskej aktivity (O. Kníchal, A. Kormoš, G. Papuček) a už menej (alebo nijakým) podnetným prameňom inšpirácie a interakcie. Netreba chodiť ďaleko: pisateľ týchto riadkov upozornil M. Hrivnáka na súvislosti jeho textu s prózou A. Kertésza.

Nie celkom samozrejmé bolo včleňovanie osobitne menšinovej (krajanskej) literatúry do jednotného celku slovenskej literatúry. Korpus tejto literatúry tvorí viac zložiek. Mimoriadne erudovaný literárny vedec Peter Zajac (Slovenská literatúra, 1993, r. 40, č. 4) správne uviedol: „Zápas o pluralitu slovenskej literatúry sa odohrával jednak v rámci verejne publikovanej literatúry, jednak za jej hranicami v priečinkovej literatúre, disente a exile.“ M. Harpáň ho však vecne doplnil a poznamenal, že neopodstatnene zabudol na literatúru slovenských menšín. (In: Texty a kontexty, Bratislava, 2004, s. 13) Ide o slovenskú literatúru na Dolnej zemi v nástupníckych štátoch bývalého Uhorska (Maďarsko, Rumunsko, bývalá. Juhoslávia, teraz Vojvodina v Srbsku). Z pohľadu na vyššie citovanú vertikálnu aj horizontálnu segmentáciu slovenskej literatúry zaiste vyplýva zdĺhavá príprava súhrnných dejín slovenskej literatúry. V nie jednom ohľade to však asi nemôže byť (alebo nebude) nič iné, ako naratívna autorská fikcia, keďže jednotlivé zložky slovenskej literatúry vznikali aj pôsobili izolovane a oddelene.

Z menšinových slovenských literatúr najlepšie literárnohistorické východisko má vojvodinská slovenská literatúra. Bola (a je) personálne aj inštitučne sebestačná. Má svojich tvorcov, kritikov, literárnych historikov. Za posledných desať rokov sa však výrazne zmenila aj nevšímavosť k slovenskej literatúre v Maďarsku ako časti slovenskej literatúry na Dolnej zemi. Je to markantné najmä od chvíle, keď sa niektorí vojvodinskí literáti presídlili na Slovensko (M. Demák, M. Babiak). Tvorbe slovenských autorov v Maďarsku sa sústavne venuje P. Andruška (naposledy v monografii Krajanská literatúra a kultúra, Nitra, 2003). Evidujú ju V. Marčokove a kol. Dejiny slovenskej literatúry III (Bratislava, 2004), v ktorých príslušnú kapitolu spracoval práve M. Babiak. Nechýba v gymnaziálnych učebniciach literatúry (napr. V. Obert a kol., Bratislava, 1997) ani iných školských príručkách (Literárny sprievodca nielen pre maturantov, Ars Litera, Košice, 2003). To všetko akiste prispeje k tomu, že o slovenskej literatúre v Maďarsku sa budú šíriť referencie, ale ešte neznamená, že sa bude aj čítať a že sa z periférie posunie do centra pozornosti (aspoň vlastnej menšinovej) spoločnosti. Okolnosti nútia byť skôr pesimistom (reálnym) ako optimistom (romantickým rojkom). Asi nezvratne platia slová O. Štefanka: „A v tých etnických spoločenstvách, kde vzdelanostná úroveň v materinskom jazyku zanechala nezmazateľné a jasné stopy, vznikli i vlastné elity. Spomedzi ktorých najmä spisovatelia, ako najpovolanejší používatelia určujúceho znamenia národností - materinského jazyka, skoro vždy hrajú prvé husle.“ (In: Dolnozemský Slovák, r. 8, č. 1/2003). Nuž, žiaľ, slovenskí spisovatelia v Maďarsku (nielen vlastnou vinou) nehrajú ani druhé husle. Ak vo Vojvodine literatúra do istej miery určuje znamenia a znaky slovenskej národnostnej menšiny, na Dolnej zemi v Maďarsku je to do značnej miery predovšetkým gastronómia (od letného festivalu melónov až po fašiangový festival šišiek) a ďalšie etnografické prvky národnostného života. (Čo by sa stalo, keby raz namiesto jedného takého festivalu vyšla slovenská knižka?) Slovenskému spisovateľovi teda naozaj zostáva málo a môže spisovať žalospevy. O tom má jednoznačnú mienku zasa O. Štefanko z Nadlaku: „Lebo keď bude písať kvílivé, umelecky nezvládnuté žalospevy o odumieraní materčiny, šablónovité buditeľské hymny, suchopárne národno-roľnícke mravoučné romány alebo poviedky, nič tým vlastne nedokáže. Azda len to, že spisovateľom nie je.“(Tamže: Dolnozemský Slovák)

V poslednom poldruha desaťročí slovenská národnostná menšina v Maďarsku veľmi pokročila v sebapoznaní. Je to napokon iba sprostredkovaná úloha literatúry, ale veci sa zmocnili vedecky orientované práce z dielne Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Tieto štúdie nútia uvažovať reálne, skôr pesimisticky ako optimisticky. Mária Homišinová svoje prvé výskumné dielo o stave slovenskej etnickej identity (2003) uvádza mottom anonymného respondenta: „Je jasné, že Slovač v Maďarsku zoslabla, vnútorne sa rozkladá, postupne stráca jazyk, aj identitu má dosť slabú. Jej zachovanie však závisí od nej samej. Myslím, že ešte nie je všetko stratené.“ Isteže, nie je všetko stratené. Ale omylom je domnievať sa, že slovenská národnostná menšina v Maďarsku má svoj osud a svoju záchranu vo vlastných rukách. Závisí predovšetkým a výlučne od vôle väčšinového národa. A ten v praktickom živote menšiny vôbec neberie na vedomie. (Len by sa to susedný národ za hranicami Maďarska pokúsil dať najavo, hneď by bolo počuť čiusi interpeláciu v Štrasburgu alebo v Bruseli!) Ani veľmi nemusí, lebo tie s ním komunikujú zasa len výlučne po maďarsky a prispôsobujú sa. Výnimkou nie sú ani Slováci v Maďarsku. Naposledy v predvolebných vzruchoch a rozruchoch sme všetci mohli (opakovane) počuť sprava: „V Maďarsku je dôležitý Maďar...“ Ale ani zľava nebolo počuť, že aj predstaviteľ menšiny je človek a občan Maďarska s volebným právom.

Optimizmom nemôže človeka nadúvať ani pozoruhodne vybudovaná sieť slovenských samospráv a (azda nielen na papieri) slovenských školských, kultúrnych a osvetových inštitúcií a zariadení, ani posilnenie Celoštátnej slovenskej samosprávy ako druhostupňového maďarského štátneho úradu pri ďalšom rozdeľovaní ústrednej finančnej dotácie na organizácie a inštitúcie, ktoré má pod gesciou. Na jednej strane, potešiteľne, s financiami sa presúva aj zodpovednosť, ale na druhej strane, už menej potešiteľne, zároveň sa niekto zbavuje zodpovednosti a pritom za každých okolností bude mať čisté ruky, či sa niečo stane alebo nie, ako to už poznáme z nových aj najnovších dejín tohto regiónu. A menšinový Slovák v Maďarsku si môže povedať (ak vie) po slovensky: Sedím si na konári a je mi dobre. Pokým mu ten konár niekto nepodpíli... Pravda, tak či onak slovenská literatúra v Maďarsku zostane asi na periférii.

Takže čo? Žalospev, žalm, rekviem? Môže byť za tým, čo bolo. A čo je a bude? Tak s tým radšej ešte začas počkajme.

Karol Wlachovský