Štefan Hudák ● Moje učiteľské začiatky

Vojnová povíchrica, ktorá sa prehnala mojím rodným krajom (juhovýchodné Maďarsko) práve pred 60 rokmi, zanechala vo mne smutné spomienky. Okrem hrôz a krviprelievania priniesla však pre tamojších Slovákov i vytúženú národnú slobodu.

Jej prvé záblesky sa prejavili, keď na sklonku roku 1944 po dlhých rokoch šovinistickej krutovlády sa v školách môjho rodného kraja opäť rozozvučala naša ľubozvučná slovenčina, a to takmer vo všetkých slovenských osadách. V Pitvaroši to bolo 10. novembra 1944. Ako jeden z prvých slovenských učiteľov, pravda, vtedy ešte len výpomocných, v Štátnej ľudovej škole v Pitvaroši si na tieto časy takto spomínam:

Do nástupu Horthyho režimu sa v cirkevnej škole v mojej rodnej dedinke Pitvaroš vyučovala väčšina predmetov po slovensky. Dovolím si tvrdiť, že oprávnene, pretože v roku 1910, kedy tu žilo 3019 obyvateľov, sa až 93 % z nich hlásilo za Slovákov. Po nástupe Horthyho začali však slovenčinu zo školských lavíc postupne vytláčať.

Ja som už chodil do štátnej maďarskej školy. Učili nás učitelia, ktorí po slovensky nevedeli, alebo nechceli vedieť. V škole, počas prestávok na chodbách a školskom dvore, nám pod prísnym trestom zakazovali rozprávať sa medzi sebou po slovensky.

V roku 1944 padol nenávidený polofašistický režim a národnostiam v Maďarsku sa začalo blýskať na lepšie časy.

Len čo sa prehnala nad nami vojnová povíchrica a ako-tak sa urovnali pomery, na všeobecnú žiadosť rodičov sa u nás obnovilo vyučovanie v slovenčine.

Keďže bývalí učitelia pred príchodom frontu opustili obec, obecná rada rozhodla, že prechodne budú vyučovať miestni študenti, ktorí i tak mali slabú nádej v krátkom čase pokračovať vo svojom štúdiu. Medzi nimi som sa ocitol i ja.

S vyučovaním sme začali 20. novembra 1944. Do školy bolo zapísaných 304 žiakov. Mnohí z nich však pre nedostatok teplého oblečenia do školy nenastúpili.

Učiteľský zbor sa skladal zo šiestich členov. Dočasným vedením školy obecná rada poverila evanjelického farára Ondreja Bulíka. Spočiatku sme vyučovali iba v troch triedach. Ďalšie učebne mala obsadené miestna sovietska posádka. Vyučovali sme teda striedavo. Neskoršie pribudla i VII. trieda. Vtedy sme už mali k dispozícii i ďalšiu učebňu.

Školský rok sme začínali za mimoriadne ťažkých podmienok. Na vykurovanie tried nebolo dostatok kuriva, žiaci nemali potrebné zošity a iné písacie potreby, chýbali nám tlačivá na triednickú dokumentáciu (aj tlačivá na vysvedčenia sme si vlastnoručne spracúvali), nemali sme učebné osnovy, a čo bolo najhoršie, žiakom i učiteľom chýbali slovenské učebnice. Okrem toho sme vyučovali takmer bezplatne. Iba na konci školského roku nám predstavenstvo obce odovzdalo ako odmenu po niekoľko metrákov pšenice z obecnej sýpky.

Nemalé ťažkosti nám robila i nedostatočná znalosť spisovného jazyka. Veď kde sme sa ho aj mohli naučiť?! V tomto smere nám ochotne pomohla manželka pána farára. Ako rodáčka z Báčskeho Petrovca, absolventka tamojšieho slovenského gymnázia, ovládala slovenčinu dokonale.

Nezanedbávali sme pritom ani maďarčinu. Každý z nás ju pomerne dobre ovládal a preto ju sám učil vo svojej triede. Bol to jazyk, bez ktorého by sa náš človek v tých končinách ťažko zaobišiel.

Slovenské učebnice, aj keď nie pre každého žiaka, sa nám neskôr podarilo zaobstarať z neďalekého Nadlaku. Tam sa vyučovalo po slovensky i medzi dvoma svetovými vojnami. Išli sme tam na trojo saniach a vrátili sme sa s hojným nákladom.

2. januára 1945 bola v obci založená miestna odbočka Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku, do ktorej sa v krátkom čase prihlásilo vyše 200 obyvateľov. Jej predsedom sa stal Ondrej Bulík. Odbočka vyvíjala bohatú kultúrnu národnobuditeľskú činnosť, do ktorej sa výrazne zapájala i naša škola.

O tom, ako ťažko sa u nás v kultúrnej oblasti pracovalo, svedčí nasledujúci príklad:

V zimných mesiacoch som nacvičoval so svojimi piatakmi divadelnú hru Soľ nad zlato. Pre nedostatok iných vhodných priestorov sme nacvičovali po večeroch v našom dome. A keďže elektrického prúdu vtedy ešte v našej obci nebolo a petrolej bol veľmi drahý a tiež ho často nebolo, svietili sme si iba knôtikmi v hrnčekoch, nastoknutými do bravčovej masti. S divadelnou hrou sme potom vystupovali nielen v Pitvaroši, ale i v susedných slovenských obciach. Rekvizity, ktoré sme si sami zhotovili, nám prevážal môj otec na káre s kravským záprahom (kone a voz nám zobrali vojaci ešte počas vojny) a my sme šliapali za ním peši v blate a snehu. Hrali sme s neobyčajným nadšením. Boli to prvé detské slovenské divadelné predstavenia v našej obci.

1. marca 1945 dočasného riaditeľa školy Ondreja Bulíka vystriedal vo funkcii diplomovaný učiteľ Adam Žilinský z Megyesegyházy s kvalifikáciou pre jazyk maďarský a slovenský. Vymenoval ho makovský škôldozorca a určil mu mesačný plat o výške 210 pengő a služobný byt.

Školský rok sme ukončili 10. júna 1945.

Podobne otvorili slovenské školy v týchto pohnutých časoch i v okolitých slovenských obciach: v Čanáde, Ambróze, Slovenskom Komlóši, Novom Nadlaku (tam iba jedno oddelenie) a vo Veľkom Bánhedeši. Všade, podobne ako aj u nás, vyučovali takmer výlučne iba nekvalifikovaní učitelia.

O našom pôsobení sa v priebehu roka dozvedeli i na povereníctve školstva v Bratislave. Nezostali im utajené ani ťažkosti, s akými sme od samého začiatku zápasili. V snahe poskytnúť nám metodickú odbornú pomoc pozvali si nás v auguste 1945 prostredníctvom Antifašistického frontu Slovanov na trojtýždňový vlastivedný kurz do Bratislavy. Bolo nás spolu 14, prevažne študenti z už spomenutých slovenských dolnozemských dedín.

Väčšina z nás bola na Slovensku prvýkrát. Organizátori kurzu sa o nás príkladne starali. Zabezpečovali nám prednášateľov najmä z radov učiteľov. Mali sme tiež zaujímavé besedy so spisovateľmi a novinármi. Uvedený kurz bol pre nás významným životným medzníkom. Pôvodne nás mal iba dôkladnejšie pripraviť pre ďalšie pôsobenie na slovenských menšinových školách v Maďarsku. Nám sa však učiteľské povolanie tak zapáčilo, že sme sa rozhodli zvoliť si ho na celý život. A na to sme potrebovali získať potrebnú kvalifikáciu. V Maďarsku sme takúto možnosť vtedy ešte nemali. A tak sme sa rozhodli získať pedagogické vzdelanie v Československu. Väčšina sa nás prihlásila na Učiteľský ústav v Turčianskych Tepliciach, kde sme i zmaturovali.

Na Dolnú zem sme sa však už nevrátili, pretože medzitým sa naši rodičia presťahovali do Československa. Mojím prvým učiteľským pôsobiskom na Slovensku bola Stredná škola v Brezovej pod Bradlom. Vystriedal som odvtedy niekoľko škôl. Vyučoval som najmä dejepis a slovenčinu. Slovenčinu, pre ktorú som musel vo svojej mladosti prehltnúť nejednu horkú slzu. Možno mi je aj preto až dodnes taká sladká...

Na svoju prvú školu v Pitvaroši však nikdy nezabudnem. Tu som sa prvýkrát ponoril hlbšie do duše dieťaťa a zamiloval som sa do učiteľského povolania. Tu som sa naučil prekonávať i tie najväčšie prekážky v záujme šľachetnej veci.

Tak ako na môj rodný Pitvaroš budem až do smrti s láskou spomínať i na pitvarošskú školu.