Susedia sa nesúdia, iba sa sporia...

Našou víziou je bezpečné a ničím nenarušené susedstvo, vediac, že história sa nedá odčiniť a na dôsledky skrivodlivosti nemožno pritom ani zabudnúť. Kresťanstvo pre riešenie zlej minulosti ponúka cestu sebareflexie, po ktorej aj „kauzy historických krívd“ možno uzavrieť. Pre krajiny so svätoštefanskou a cyrilo-metodskou tradíciou táto cesta zostáva zatiaľ nevyskúšanou.

Slováci a Maďari sú pospájaní mnohoročnou históriou. Poznáme sa už viac ako 1000 rokov. Územie dnešného Slovenska bolo súčasťou Uhorského kráľovstva, habsburskej monarchie i dualistickej monarchie. Spoločné dejiny, spoloční králi, šľachta, spoloční nepriatelia a rovnaký údel národností vo vnútri Rakúsko-uhorskej monarchie. Táto kontinuita bola prerušená rozpadom monarchie po 1. svetovej vojne. Vznikom prvej Československej republiky sa medzi Slovákmi a Maďarmi nakreslila hranica, ktorú odobrili víťazi. Porazeným vnútili novú konštrukciu Európy jednak víťazi 1. svetovej vojny ale aj menšinové národy, ktoré už nechceli žiť v multietnickom štáte. Povojnové usporiadanie hraníc sa neuskutočnilo na základe konsenzu všetkých zainteresovaných. Nevyrovnali sa s ním najmä naši južní susedia. V Trianone sa 4. júna 1920 stalo niečo, čo väčšina Maďarov dodnes prežíva ako historickú nespravodlivosť a krivdu. Ostatné národy Karpatskej kotliny Trianon zase pokladali za zavŕšenie ich emancipačnej túžby po samostatnom štáte. Od tejto doby je vyše 600 km dlhá hranica medzi Slovákmi a Maďarmi zdrojom nedorozumení, averzií aj emócií. Trauma Trianonu oživuje minulosť. Minulosť, o ktorej jedni tvrdia že bola zlá a iní zase, že bola dobrá. Dvojité ponímanie našich spoločných dejín nie je zjednotené a táto optika narúša jasné videnie. Túžbu po väčšej historickej spravodlivosti našich južných susedov väčšina Slovákov vníma ako ilúziu o neuskutočniteľnom cestovaní v čase dozadu. Na Slovensku si kladieme otázku, či je Hnutie za 64 žúp iba nostalgiou, alebo aj reálnym pokusom o pochod vzad. A tento nevyjasnený fakt jatrí nedoliečené rany, ktoré si možno ani neželáme doliečiť. Ako by sme sa tešili, že nás niečo omína. Napriek spoločnej tisícročnej histórii a mnohoročnému spolunažívaniu pretrvávajú medzi nami komplexy z toho druhého. Zápasy medzi turulom (mytologickým symbolom Maďarstva) a slovanskými vierozvestami Sv. Cyrilom a Metodom, zdá sa, nemajú konca-kraja a vymýšľame si sofistikované pokračovania. Navzájom si vyčítame minulosť. Obaja prichádzame s novými argumentmi aj dôkazmi, ktoré si, žiaľ, vzájomne nikdy neuznáme. Jedných trápia rany utŕžené pred Trianonom a druhých zase tie, ktoré dostali po Trianone. Ktoré bolia viac? A kto ich zváži? Volanie po zadosťučinení je rovnako silné na oboch brehoch Dunaja. Riešenie pre odbúranie problémov historických krívd však hľadáme na zlom mieste. Dnes po prvýkrát sa osmeľujeme a hovoríme o historickom vyrovnaní. Otázkou je, či sme už dozreli pre odpustenie. Medzi našimi národmi pritom neexistujú otázky, ktoré treba otvárať. Skôr pretrvávajú problémy, ktoré treba uzatvoriť. Trianon, Benešove dekréty, realita prisúdenia kolektívnej viny, neštandardné prístupy k riešeniam menšinových problémov, odsuny obyvateľstva, strata občianskych práv, odnárodnenie a k tomu všetkému ešte aj nedorozumenia okolo produkcie Tokajského vína - a napokon boľavý problém výstavby vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Toto všetko je časť problémov, ktoré Slovensko zdedilo po rozdelení Česko-Slovenskej federácie. Málokto si dnes už uvedomuje, že problémy usporiadania slovensko-maďarských vzťahov sú zaťažené právnym systémom dnes už neexistujúceho štátu - bývalej Československej republiky. Takže dôsledky Trianonu, Viedenskej arbitráže a najmä dôsledky Benešových dekrétov nemožno riešiť bez kooperácie našich západných susedov. Prv, ako možno riešiť slovensko-maďarské vzťahy, treba zasadnúť za rokovací stôl s bratmi Čechmi a vyjasniť si slovensko-české postoje k uvedeným historickým skutočnostiam. Slováci citlivo vnímajú starostlivosť Maďarov o dobrebytie ich rodákov za hranicami „anyaországu“, teda tých, ktorí sa bez vlastného pričinenia ocitli za hranicami materského štátu. Je výnimočná a príkladná, dokonca zakotvená v Ústave Maďarskej republiky. A táto príkladnosť nás, Slovákov, viac irituje ako pozitívne motivuje. V ostatnom čase, keď sme už súčasťou Európskej únie a NATO, očakávania na rozseknutie neuralgických vzťahových bodov sa nádejne zreálnili. Dnes, pozdĺž dlhej spoločnej hranice už sotva nájdeme čo i len metrový úsek, na ktorom by nefungovala zmysluplná regionálna, či cezhraničná spolupráca. Je príznačné, že problémy dobrého susedstva, ktoré zatiaľ nedokázali nastoliť politici, ani duchovné pohyby (kresťanské či intelektuálno-kultúrne) začali t. č. riešiť ekonomické väzby a rast životnej úrovne - blahobyt. Nádejou pre liečenie našich vzťahov je Európa prosperujúcich regiónov - čo je pre starú kresťanskú strednú Európu skôr bolestným poznaním. Nad skutočnosťou, že nie kresťanské hodnoty, ale prosperita zmierňuje obavy straty národnej identity, či zánik menšinovej kultúry, sa musíme zamyslieť tak v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Našou víziou je bezpečné a ničím nenarušené susedstvo, vediac, že história sa nedá odčiniť a na dôsledky skrivodlivosti nemožno pritom ani zabudnúť. Kresťanstvo pre riešenie zlej minulosti ponúka cestu sebareflexie, po ktorej aj „kauzy historických krívd“ možno uzavrieť. Pre krajiny so svätoštefanskou a cyrilo-metodskou tradíciou táto cesta zostáva zatiaľ nevyskúšanou. Zdôrazňovať takto pochopenú spoločnú históriu je však nielen úlohou kresťanov, ale predovšetkým politikov. Pre našu súčasnosť sa stáva naliehavou výzvou.

Štefan Markuš,

bývalý veľvyslanec SR v Budapešti

(písané pre Ľudové noviny)