Na sarvašských samotách žijú Slováci tradičným spôsobom

- Ja žijem ako moji starí rodičia a rodičia. Na „sálaši“ si dopestovali a dochovali všetko a v meste raz za čas kupovali iba soľ a korenie. Iné nepotrebovali kupovať a tak do mesta chodili len keď to bolo nutné.

Terajšie dolnozemské mesto Sarvaš v Békešskej župe založili Slováci v roku 1722. Podľa súpisu z roku 1797 bývalo v Sarvaši 1 449 hláv rodín (viac ako 7 000 ľudí), takmer všetci Slováci, ktorí obývali 1 221 domov. Z celkového počtu hláv rodín bolo 644 poddaných roľníkov, 544 želiarov a 251 podželiarov. Zmanipulovaná štatistika tu zapísala o sto rokov neskôr, roku 1900 už iba 69 % Slovákov, čo znamená, že z celkového vtedajšieho počtu 25 773 obyvateľov sa ešte za Slovákov hlásilo 17 771 ľudí. Pri sčítaní ľudu v roku 1930 sa prihlásilo k slovenskej národnosti 7 247 ľudí a nakoniec roku 2001 z celkového počtu Sarvašanov 18 497 už iba 466 a tých, ktorí používajú slovenský jazyk v rodinnom a priateľskom styku, 935 obyvateľov.

Keď už mali sarvašskí Slováci v 18. storočí postavené v meste riadne domy, potom si príbytky s hospodárskymi stavbami začali budovať priamo v chotári na pridelenej pôde, ktorá bola vzdialená aj na desiatky kilometrov od ich stáleho príbytku. Na samote v šírom poli stavali jeden príbytok za druhým a tak tu vznikali celé ulice, ktoré tu nazývajú „sálaše“. Kým zo začiatku takéto príbytky a hospodárske budovy slúžili len sezónne, neskôr tu tieto usadlosti stavali na trvalé bývanie a hospodárenie. Z niektorých takých samôt neskôr vznikli aj samostatné dediny, ako napríklad roku 1870 Kondoroš a po roku 1945 Irminčok a Kardoš. Vedci chápu vznik týchto usadlostí tak, že ich zapríčinila možnosť voľného gazdovania a roľníčenia. Dokazuje to skutočnosť, že na týchto dolnozemských „taňách“ neboli len zvieratá, ale v ich okolí sa nachádzali aj obrábané polia. Agrárny reformátor Uhorska Samuel Tešedík o tom píše: „Sedliaci zistili, že je výhodné stavať si hospodárske obydlia v blízkosti role, preto si aj pri dome postavili maštale a sýpky, kde si pozvážali úrodu“. V 18. storočí sa „sálaše“ stali už normálnymi usadlosťami. Počet domov na nich neustále vzrastal, čo možno postupne pozorovať na starších mapách týchto oblastí. Vznikla tu aj škola, obchod, krčma, mlyn a remeselnícke dielne. V rokoch 1851-1857 vzniklo v sarvašskom chotári až 11 salašských škôl. Prvé spoľahlivé údaje o rozšírení radových salašov v chotári Sarvašu sa nachádzajú na mape z roku 1873, kde v tom čase v extraviláne mesta Sarvašu bolo okolo päťsto salašov a na okraji honov v radovom usporiadaní celkom tristo budov. Počet týchto samôt sústavne rástol a rovnako aj počet roľníkov na stále obývaných salašoch, ktorí v meste nevlastnili žiadny majetok. V rokoch 1920-1930 takýchto majiteľov usadlostí bolo v Sarvaši dve tretiny. Podľa sčítania ľudí žilo roku 1910 12 1130 obyvateľov Sarvaša na salašoch, a to predstavovalo takmer polovicu v meste žijúceho obyvateľstva. Ešte nedávno tu bol najtypickejší Bakuľov šor, pomenovaný podľa majiteľa menom Bakuľa, ktorého rod pochádzal z novohradského Málinca. Táto rodina tu žila päť generácií. Naposledy tu býval Ondrej Bakuľa so svojou manželkou Alžbetou, rodenou Čankovskou. Ich dom bol postavený roku 1925, hneď vedľa pôvodne postaveného domu z roku 1834. Má typickú formu: izbu, kuchyňu, komôrku a v strede ohnisko s komínovým otvorom. Vo vnútri zachované písmo hovorí, že dom bol postavený Jurajom Bakuľom. Okrem tohto domu stojí tu ešte okolo 60 takýchto usadlostí. I keď sa veľa salašníkov presťahovalo do mesta, život Bakuľovcov bol donedávna výlučne spätý so salašom. Bakuľovci a ich susedia si tu zachovali staré zvyky, izby zariadené po staroversky, vlastnili piecky, kde piekli vlastný chlieb a chovali veľa domácich zvierat. V mnohých salašoch dookola ešte vidieť ich spôsob života a slovenský roľnícky pôvod.

Z Novohradu, presnejšie z Pôtra prišla do Sarvaša v čase feudalizmu aj rodina Ďurišovcov. Jeden ich potomok, dnes už 78-ročný Ján Ďuriš pokračuje v tradícii svojich predkov. Tak ako jeho starí rodičia, aj on, hoci má v meste činžiakový byt, sa vrátil k roľníčeniu. Vyrastal nielen v meste, ale aj na samote Čabačúd, kde mala ich rodina „sálaš“ a tak už v mladosti sa zapájal do práce okolo gazdovstva. Ale keď prišlo ku kolektivizácii a rodičia boli nútení vstúpiť do družstva, stačilo, aby v takomto nedobrovoľnom zoskupení pracovali iba rodičia a jeho vyslali do sveta. Ján Ďuriš si po vojenčine našiel zamestnanie v kečkemétskej konzervárni. V tejto fabrike pracoval až do odchodu do dôchodku, tam sa aj oženil, a keď tesne pred rokom 1989 a následne začala reštitúcia majetku a pôdy, vtedy si hneď dôchodca Ján Ďuriš vybral z družstva celú výmeru pôdy, dovedna 10 hektárov. Dnes je veľmi spokojný, lebo túto výmeru, ktorú mal na dvoch miestach a 4 parcelách, a to väčšiu časť v Čabačúde a menšiu v Sarvaši, mu vymerali v jednom kuse, a to priamo za jeho salašskou usadlosťou v Čabačúde, ktorá leží 8 km od Sarvaša, hneď pri hlavnej ceste smerom na Békešskú Čabu. - Pestujem pšenicu, jačmeň, kukuricu a menšiu časť mám vysiatu ďatelinou, a to kvôli tomu, že na dvore a v maštaliach chovám ošípané, ovce a hydinu. Vlani som skúšal pestovať aj slnečnicu, ale pre veľa dažďa v minulom roku sa nevydarila. Celú výmeru pôdy si nechávam vysiať, ošetriť a pozberať pomocou technických služieb z neďalekej súkromnej spoločnosti. Dokonca mi celú úrodu odvezú na predaj do nákupnej spoločnosti, kde mi hneď za odobratú úrodu zaplatia. Zatiaľ som nemal s vyplácaním problémy, - pochvaľuje si Ján Ďuriš, ktorý na samote žije a pracuje s manželkou. Ich denná starostlivosť spočíva v chove zvierat. Pri mojej návšteve mali v chlievoch 10 ošípaných, v ovčíne 5 oviec plemena merino a vyše 50 sliepok. Z tejto živočíšnej produkcie využívajú len malú časť pre svoju spotrebu, väčšinu chovaných zvierat a rovnako aj vajcia predávajú. Aj Ďurišov „sálaš“ je typickou dolnozemskou usadlosťou. Po obytnom dome postavenom v typickom štýle nasleduje hospodársky priestor, kde stoja chlievy, maštaľ, ovčín, sušiareň na kukuricu s miestnym názvom „hambár“ a rumpálová studňa. V hospodárskej časti kvôli chládku nechýbajú stromy, orech a agát, ktoré v čase veľkých horúčav robia chládok a tak chránia najmä zvieratá. Okolo domu, a to rovnako pred domom a po jeho boku, je ovocný sad, v ktorom majú Ďurišovci 84 ovocných stromov, kde majú zastúpenie broskyne, slivky, hrušky, čerešne a ringloty. Je zaujímavé, že tu v okolí Sarvaša, ale aj okolo Békešskej Čaby slivky nie sú napadnuté šárkou, a to ani „bystrická slivka“, ako ju tu od nepamäti stále volajú. Tak ako iného ovocia, aj sliviek sa tu urodí dosť. Aj z toho dôvodu každú jeseň v Sarvaši organizujú slávnosť varenia slivkového lekváru, na ktorej sa zúčastňujú aj Ďurišovci. Samozrejme, že časť plochy na čabačúdskom salaši majú vyčlenenú na zeleninu a nechýba ani vinič, najmä odroda „Čabianska perla“. Ján Ďuriš sa na starorodičovskom „sálaši“ zdržiava celý rok, manželka a syn, ktorý študuje biológiu na segedínskej univerzite, sa v zime zdržiavajú aj v sarvašskom byte. - Ja žijem ako moji starí rodičia a rodičia. Na „sálaši“ si dopestovali a dochovali všetko a v meste raz za čas kupovali iba soľ a korenie. Iné nepotrebovali kupovať a tak do mesta chodili len keď to bolo nutné. Ešte aj mydlo, čiže po našom „sapúm“ si varili sami. Ja ho používam dodnes, aj keď nevonia tak ako z obchodu, ale je ekologickejší a na pranie podľa mňa lepší ako priemyselné saponáty,- opisuje tradičný spôsob života Slovákov na samote Ján Ďuriš, ktorý dobre ovláda svoju materčinu, číta slovenské knihy, navštevuje v Sarvaši slovenské bohoslužby, ktoré slúži farárka Alžbeta Nobiková. Zúčastňuje sa aj na akciách, ktoré organizuje slovenská samospráva. Viackrát bol na Slovensku a navštívil aj obec Pôtor, skadiaľ prišli na Dolnú zem jeho predkovia. Teší sa, keď sa môže do sýtosti porozprávať v rodnej reči so Slovákmi zo starej vlasti.

Ján Jančovic