Na čabianskom sálaši vo Veľkej marasti po slovensky

Békešskú Čabu, ktorá v minulosti niesla aj epitetón „Sion uhorských evanjelikov“, založili slovenskí evanjelici v roku 1718. Čaba do polovice 19. storočia prezývaná ako „najväčšia dedina Európy“, sa stala ku koncu 19. storočia mestom s najväčším počtom slovenského obyvateľstva na celom svete.

Je zaujímavé, že v tom čase druhým najväčším mestom so slovenským obyvateľstvom po Békešskej Čabe bola Budapešť, ďaleko po nich nasledovali mestá na Slovensku. O nárast slovenského obyvateľstva v Čabe sa o niekoľko rokov neskôr postarali aj Slováci katolíckeho vyznania. Ľudovít Haan vo svojom na tie časy vynikajúcom monografickom diele „Pametnosti Békeš-čabánske“ vydanom v Pešti roku 1866 píše: - Rímskokatolíci prišli do Čaby okolo roku 1750 z Nitry. A viac sa o prisťahovaní Slovákov tejto konfesie nezmieňuje. Keď uvádza, že prišli z Nitry, podľa v tom čase zaužívaného jazykového úzusu pravdepodobne myslí na to, že prišli z Nitrianskej stolice. Žiadny autor donedávna nespresnil, skadiaľ konkrétne pochádzali v Čabe usadení prví slovenskí katolíci. Pravdepodobne ich okolo roku 1750 ešte nebolo veľa. Rozhodujúci húf katolíkov, ktorý Ľ. Haan vôbec nespomína, prišiel po rekatolizácii z hontianskych obcí, grupujúcich sa okolo prepošstva v Bzovíku, kde neskôr majiteľmi panstva boli jezuitskí rehoľníci a ostrihomský kňazský seminár. Presídlenie na Čabu organizovali pred rozpustením Bzovíckej rehole práve oni. Podáva o tom najnovšie svedectvo dielo z pera Gábora Bieleka, písané po slovensky s názvom „Lexikón békeščabianskych rodín“ (1750 - 1895). Píše o tom ako o veľkom sťahovaní katolíkov na Čabu. Dielo vydala Čabianska organizácia Slovákov a Vydavateľstvo Ivana Kraska v Nadlaku. Autor tohto lexikónu v úvodnej časti uvádza, že prvé katolícke rodiny (Ančin, Bohuš, Bartik, Čiak, Gažo, Gašpar, Debnár, Kováč, Križan, Kružic, Paulík, Tóth a Vozár) z regiónu Bzovík sa objavili v rokoch 1760 a že počet týchto rodín vzrastá od roku 1772, pričom osídľovanie prebehlo organizovane. Skôr usadené rodiny z okolia Bzovíka povolávali ďalších svojich spoluveriacich krajanov. G. Bielek ďalej píše, že v druhej polovici 19. storočia začalo aj osídľovanie katolíkov zo Šarišskej stolice a že sa v tom období vytvorila v Čabe vrstva remeselníkov a inteligencie. O tom, či sa hlásili za Slovákov, neuvádza, ale popritom píše, že počet obyvateľov Čaby katolíckeho vierovyznania postupne prevýšil 10 % z celkového počtu obyvateľstva. Bielekov lexikón uvádza rodiny podľa priezvisk, ktoré až na rómske (Kolompár, Kálai, Baláž, Rácz) prišli prevažne z regiónu Bzovík, ale ani jedno z regiónu Nitry. Pri každej rodine uvádza priezvisko, prípadne prímeno a jeho pôvod, počet osôb narodených v sledovanom období 1750 - 1895 a z neho počet chlapov a dievčat, krstné mená a zvyky pri ich určovaní. Niekde aj priezviská matiek, inde manželiek, varianty priezviska, populácií, vzťahy medzi rodinami... Pri jednotlivých priezviskách uvádza aj zistený, alebo na základe terénneho bádania v jednotlivých obciach presný, prípadne predpokladaný pôvod z obcí: Bzovík, Dolný a Horný Badín, Kozí Vŕbovok, Senohrad, Jelšovík, Trpín, Lackov, Litava, Uňatín. Je potrebné poznamenať, že počas náboženského prenasledovania utiekli práve z týchto obcí postupne na Dolnú zem desiatky poddaných Slovákov evanjelického vierovyznania, a to aj do Békešskej Čaby. Mohlo sa stať, že po päťdesiatich rokoch teoreticky mohol byť napríklad evanjelik Bohuš, ktorý sa usadil v Čabe medzi prvými Slovákmi, vzdialenou, ale pritom pokrvnou rodinou s katolíkom Bohušom, ktorý prišiel do Čaby v čase príchodu väčšej skupiny Slovákov z Hontu. G. Bielek v knižke zostavil aj tabuľku najpočetnejších rodín, ktoré v skúmanom období sa rozmnožili a mali aspoň 100 členov. Z takto uvedených 44 rodín najvyšší počet dosiahla rodina s priezviskom Tóth, a to 1163 členov, na druhom mieste rodina s priezviskom Petrovský s 1049 členmi a na treťom mieste rodina s priezviskom Ančin so 777 členmi. Tabuľka krstných mien zase prezrádza, že najčastejšie krstné mužské meno je Ján a dostalo ho 1631 narodených, potom Pavol 1156 narodených a Juraj 959 narodených. U žien je na prvom mieste Mária (1782), na druhom Elena (1307) a na treťom Judita (821. Tretím najrozšírenejším katolíckym priezviskom Slovákov v Békešskej Čabe bolo od roku 1750 do roku 1895 Ančin.

Najstarší je Juraj Alberti

Tento rod aj dnes patrí v tomto meste medzi rozšírené, aj keď niektorí z rodu si v priebehu minulého storočia zmenili svoje pôvodné priezvisko. Jedného takéhoto sa mi podarilo navštíviť a porozprávať sa s ním v rodnej reči. Je ním 88-ročný Juraj Alberti (Ančin). Tento čiperný starček z Kétšoprone po smrti svojej manželky sa pred dvomi rokmi presťahoval zo samoty - sálaša „Katolícky šor“, kde bolo voľakedy 28 domov, k najstaršiemu synovi Jurajovi na sálaš v Naďréte, čiže Veľkej marasti. Aj on patrí do veľkého rodu Ančinovcov, ktorí prišli z Hontu a usadili sa oddelene od evanjelikov na kétšoproňskej pustatine. Jeho otec sa tam narodil roku 1883 a mal štyroch synov, z ktorých Juraj bol najmladší. - V Kétšoproni som sa oženil so susedou, dcérou Michala Vicena. Vychovali sme 10 detí, osem chlapcov a dve dievčatá. Žiaľ, jeden syn nám ako 55-ročný zomrel a tak musím povedať, že najväčšia bolesť je, keď rodič pochová svoje dieťa. Zo žijúcich detí dvaja synovia a dcéra pracujú v USA. Dnes mám už 19 vnukov a vnučiek a jednu pravnučku. Manželka, o 7 rokov mladšia, bola ako anjel, zomrela pred dvoma rokmi. Žili sme dovedna 58 rokov, - s ľútosťou zhodnotil rodinnú situáciu inak vtipný a zdravo vyzerajúci Slovák, dožívajúci sa na samote matuzalemského veku. Z ďalšieho rozprávania sa dozvedám, že rodičia Juraja Albertiho - Ančinovci mali „sálaš“ aj vo Veľkej marasti, teda tam, kde stojí dnes už moderná stavba jeho 55-ročného syna Juraja, zariadená na farmársky spôsob. Keď Jurajovi Albertimu zomreli rodičia, jemu poručili „sálaš“ a trom bratom zeme a keďže usadlosť bola veľká, Juraj svojim bratom ešte doplatil, lebo ako vraví, „pokoj je voľačo najlepšie, čo má poctivý človek mať“. Juraj Alberti samostatne gazdoval od roku 1936. Obrábal päť hektárov zeme, mal 4 dojnice, veľa hydiny, ošípané a dva páry koní, s ktorými furmančil. Pestoval pšenicu, jačmeň, ovos, kukuricu a ďatelinu. - Za dvadsaťosem rokov som nosil na bicykli nadojené mlieko na Čabu, a to „či pieklo, či tieklo“, od roku 1936 do roku 1968 s výnimkou 4 rokov, keď som bol vojakom. Od roku 1950 do roku 1980 som pracoval v roľníckom družstve „1. mája“, najviac vo funkcii skupinára rastlinnej výroby. Družstvo sa potom roku 1990 rozpadlo, - hovorí Juraj Alberti. Prišiel rad aj na otázku, kedy a prečo si zmenil pôvodné priezvisko? - Bolo to v roku 1942, keď som ako vojak v hodnosti strážmajstra slúžil na území terajšieho Rumunska a podľa nariadenia ministerstva obrany vojaci v takejto hodnosti slúžiaci na obsadenom území mali povinnosť pomaďarčiť si priezviská. - Osudom sa mi stalo, že počas druhej svetovej vojny ma len 40 km od Čaby 13. októbra 1944 zajali rumunskí vojaci, a to spolu s ďalšími Čabanmi, odovzdali Rusom a tí ma odvliekli do tábora na Sibír, kde som v Čeljabinsku 13 mesiacov hladoval a stadiaľ ma takmer nevládneho prepustili domov. Z 19 Čabanov sme sa vrátili len piati, - spomína na zložité a ťažké vojnové časy dnešný obyvateľ samoty vo Veľkej marasti. Jeho najbližším susedom je majiteľ obnoveného sálaša, Slovák Ján Čiernik, ktorý na ňom chová jazdecké kone a usporadúva parkúrové preteky. Ďalším susedom, ktorý žije sám, je Ján Gálik a tak majú títo susedia dobrú príležitosť pozhovárať sa čabianskou slovenčinou. Ján Čiernik na adresu Juraj Albertiho hovorí: - Tento vzácny človek, rozprávajúci pravým čabianskym nárečím, nielenže dokonale ovláda svoju materčinu, ale má aj dobrú pamäť, veľmi dobre pozná históriu, častokrát žasnem, čo vie a pozná tento staručký „sálašan“. Počas večerného posedenia s týmto vzácnym čabianskym Slovákom prišla reč aj na gastronómiu. Na otázku, čo najradšej jedával a čím si zahášal smäd, povedal: - Z jedla čabianska klobása, plnená paprika a mlieko. Keď je v maštali krava, je to hotová kuchyňa a v nej okrem mlieka aj maslo a smotana a k nim doma upečený chlieb. A nápoje - všetko čo tečie, - s úsmevom odpovedá tento vtipný človek. Dôchodca Juraj Alberti je v dobrej opatere rodiny syna Juraja, ktorý hospodári na „sálaši“ o výmere 2 ha, ďalších 40 ha má v prenájme. V jeho ošipárni denne kvičia desiatky ošípaných, ktoré vykrmuje na predaj. Aj ďalšie deti sú dobre zabezpečené. Napríklad syn Vojtech hospodári na otcovom gazdovstve, nachádzajúcom sa len kilometer od Jurajovho sálaša vo Veľkej marasti. Syn Pavol má dobré remeslo a pritom ako člen Klubu čabianskej klobásy sa angažuje aj pri príprave slovenských gastronomických špecialít. V júni na celoštátnej súťaži za rok 2006 vo varení baranieho perkeltu v Karcali získal prvé miesto.

Ján Jančovic