Reč hudby a Anna Lentvorská ● „Zo školských lavíc do života II.“

Deti sú často prvýkrát v kontakte so spisovnou slovenčinou až v materskej alebo základnej škole. Budúcnosť slovenčiny na Dolnej zemi je v rukách učiteľov...

Z najlepších prác súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

„Zo školských lavíc do života II.“

Prológ

Prečo som si vybral k napísaniu tejto práce vedúcu katedry národnostných menšín a cudzích jazykov Pedagogickej fakulty Vysokej školy Samuela Tešedíka v Sarvaši Annu Lentvorskú? K tomu musím napísať niekoľko viet o sebe, aby čitatelia videli postupnosť v mojej práci bod po bode.

Naše spoločné dejiny sa začali v roku 2001. Vtedy som bol šiestakom v sarvašskej slovenskej základnej škole. Vo vyšších ročníkoch učila hudobnú výchovu profesorka Dr. Anna Lentvorská. O pani učiteľke som vedel snáď len toľko, že vedie školský spevokol. Dnes sa len smejem na tom, že na začiatku školského roku 2001/2002 som sa najviac obával hudobnej výchovy. Nielen vtedy, ale ani teraz nemám krásny, lepšie povedané, mám strašný hlas, okrem toho nikdy som nemal hudobný sluch. Podľa mňa preto je celkom prirodzené, že som bol nervózny, aký nový školský rok ma čaká pri novej učiteľke. Chvalabohu, teta Panni bola milá a čo je najdôležitejšie, trpezlivá. A nielen to. Naučil som sa od nej krásne slovenské piesne tunajších Slovákov, ktoré, pravdaže, neviem krásne zaspievať, ale som pyšný, že ich poznám, lebo sú dôkazom, že Slováci v Maďarsku majú bohatú kultúru.

Teraz som študent na Gymnáziu Petra Vajdu v Sarvaši, kde sa nevyučuje slovenčina, ale chodím na súkromné hodiny slovenčiny a vždy pozerám, aké slovenské súťaže sú. Keď som uvidel, že Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku opäť vypísal súťaž Zo školských lavíc do života, začal som rozmýšľať, o kom budem písať, kto chodil do slovenskej školy, mal zaujímavý život a bol v aktívnom kontakte so slovenčinou aj po skončení štúdia. Vedel som, že Anna Lentvorská chodila do sarvašskej slovenskej školy. Pamätám sa, že tablo jej triedy bolo vedľa mojej triedy. Bolo na ňom všetko iné. Žiaci a učitelia nosili iné šaty, mali inú frizúru ako ich nasledovníci. Učitelia, ktorí sú na table, už ani vtedy neučili v sarvašskej slovenskej škole, keď som tam ja bol prvákom. Z toho môžeme vycítiť, ako sa život zmenil a minulosť zostala bezmála len v spomienkach žiakov a starších učiteľov.

Nebolo mojím cieľom napísať vedeckú prácu. Moja práca je len jedna rozpomienka na minulé časy. Tým, že sa Dr. Anna Lentvorská podelila so mnou o spomienky na svoj život, si môžeme vytvoriť obraz o dobe, v ktorej žila. Z jej životopisu sa môžeme dozvedieť, aký bol každodenný život na sálaši, v žiackom domove či v spevokole sarvašskej slovenskej základnej školy, ako aj o súčasnosti na vysokej škole.

Keď Dr. Anna Lentvorská súhlasila, že môžem o nej písať, uvažoval som nad otázkami. Len vtedy som zistil, že neviem nič o tom, čo všetko robila po skončení slovenskej základnej školy, kým začala pracovať ako externá učiteľka hudby a dirigentka spevokolu v sarvašskej slovenskej základnej škole.

V Sarvaši v roku 2000 vydali knihu Kto je kto? (Ki kicsoda?, Szarvas 1990-2000). V knihe sú základné údaje o známych Sarvašanoch. O Anne Lentvorskej sa píše:

Anna Lentvorszki, PhD. (7. mája 1943 Nagyszénás), vysokoškolská docentka. Rodičia: Mihály L., Mária Burzonová. Školy: Základná škola v Nagyszénási v roku 1950; slovenská základná škola v roku 1957; Gymnázium Petra Vajdu v roku 1962; Vysoká škola pedagogická Gyulu Juhásza v Segedíne v roku 1968; ELTE, Budapešť v roku 1984. Vzdelanie: podvojné účtovníctvo, učiteľka ruského jazyka a hudobnej výchovy v základnej škole, stredoškolská profesorka ruského jazyka, univerzitná doktorka, titul dostala na ELTE v roku 1986. Vedeckú hodnosť Phd. získala v Päťkostolí (Pécs) na filozofickej fakulte univerzity JPTE. Profesijný postup: V roku 1962 je účtovníčkou v Sarvašskej sporiteľni. V roku 1963 pracuje v učtárni v Kardošskej výrobnej spoločnosti Porozumenie (Egyetértés). V roku 1964 je nekvalifikovaná učiteľka bez diplomu na sálašskej základnej škole Kita v Čabačude (Csabacsűd). Od roku 1964 do roku 1979 je učiteľka ruského jazyka a hudobnej výchovy v čabačudskej základnej škole. Od roku 1979 učí na Sarvašskej vysokej škole pedagogickej pre prípravu učiteliek materských škôl. Od roku 1985 je externá učiteľka hudby v slovenskej základnej škole. So spevokolom vysokej školy sa zúčastnila na zahraničných prehliadkach a so spevokolom sarvašskej slovenskej základnej školy v roku 1997 vystupovala v Poprade. Zbory sa pod jej vedením zúčastnili rozhlasových nahrávok. Publikácie: píše o úlohe hudby pri osvojovaní si jazyka. Napísala 11 štúdií na túto tému. V roku 1998 trikrát prednášala na regionálnych konferenciách. Znalosť jazykov: štátna skúška typu C najvyššieho stupňa z ruštiny, štátne skúšky stredného stupňa typu C z nemčiny a slovenčiny a rozumie po poľsky. Vyznamenania: Vynikajúca pionierska vedúca (1978); Za socialistickú kultúru (1985). Koníčky: turistika a záhradkárenie.

Keď som si prečítal tieto údaje, myslel som si, že už viem všetky dôležité informácie o Anne Lentvorskej. Údaje mi síce pomohli, ale až na konci práce som zistil, že je ešte veľa zaujímavých vecí, ktoré som o nej nevedel. Ale poďme pekne po poriadku.

Detstvo Anny Lentvorskej

Anna Lentvorská sa narodila v Nagyszénási. Nevie veľa o svojich predkoch. Po otcovi Michalovi Lentvorskom má slovenské korene, ale najprv sa naučila od matky Márie Burzonovej, ktorá je maďarského pôvodu, po maďarsky. Nielen jazyk, ale aj náboženstvo „dostala” od matky. Je katolíčka. Už v útlom detstve bola pre ňu dôležitá hudba. Od starej mamy počúvala uspávanky.

Rodina Lentvorskovcov žila s tromi deťmi na malom sálaši v Kisszénási. Najstaršia bola sestra Mária, bola o 15 rokov staršia ako Anna. Tento vekový rozdiel bol dobrou pomocou pre matku, lebo Mária už bola natoľko veľká, že dávala pozor na malú sestru. Keď sa narodil Árpád, Panni mala 9 rokov a jej sestra už mala vlastnú rodinu.

K sálašu patrila aj úrodná pôda. Rodičia Anny Lentvorskej žili tak, ako ostatní poľnohospodári v tej dobe - boli takmer sebestační. Mali kone, chovali hovädzí dobytok, svine a hydinu. Približne dvakrát do roka bola zabíjačka. Robievali klobásy, hurky, slaninu, šunku a plnenú kapustu. Pestovali pšenicu, kukuricu, ovocie, zeleninu, cukrovú repu, tabak, papriku, ktorú pomleli a používali ako koreninu do jedla, samozrejme, aj do klobás. Pestovanie tabaku nebola ľahká práca. Tabak najprv lámali, potom navliekali na niť a dali sušiť. Cukor bol vždy v komore sálaša vo vreciach.

Pestovanie papriky bolo dôležitou kapitolou v živote tety Panni. Rodina Lentvorskovcov robila z papriky koreninu. Najviac paprík predávali sušených do jedného závodu. Najprv otecko urobil parenisko z hnoja, kde rástli sadenice. Keď vyrástli, presadili ich. Koncom leta a v septembri zbierali úrodu. Potom ju sušili navlečenú na nite na vonkajšej strane steny stajne. Vysušenú papriku predávali, alebo ju spolu so semenami zomleli a paprika bola hotová. Za pomoc pri pestovaní papriky dostala teta Panni svoje prvé husle. Hrať sa učila v sarvašskej hudobnej škole. Budovu základnej umeleckej školy už zbúrali, preto dnes nemôžeme vidieť miesto, kde mala prvé vystúpenie.

Snáď na každom sálaši pestovali slivky. Varili z nich lekvár a pálili slivovicu. Varenie lekváru bola aj u nich neľahká práca. Najprv popreberali a umyli slivky, potom ich vykôstkovali. Lekvár varili na dvore v kotle za neustáleho miešania. Vtedy bol hotový, keď zhustol. Potom ho ešte teplý malými naberačkami dali do „črepni“ (špeciálnej keramickej nádoby).

Bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že Anna Lentvorská sa naučila abecedu a čísla ešte v sálašskej škole. Do školy chodila každý deň dva kilometre tam a dva späť. Nebola to ľahká úloha pre malé dievča. Raz, keď bola druháčka, si zlomila ruku. Táto zlomenina mala vplyv na celý jej život. Rodičia začali rozmýšľať o tom, že Annu dajú do inej školy. Rozhodli sa pre sarvašskú slovenskú základnú školu. Lenže mali jeden veľký problém: nevedela po slovensky a mala urobiť prijímaciu skúšku. Vtedy ju začal otec učiť slovenčinu. Naučila sa najzákladnejšie slovenské vety: Mačička leží. Mamička varí… Do školy ju prijali. Strávila tam 5 rokov ako žiačka a kolegistka, neskôr 19 rokov ako učiteľka hudobnej výchovy a vedúca školského spevokolu. Môžeme povedať, že zlomenina mala pozitívne vedľajšie účinky.

Žiačka slovenskej základnej školy a internátu

Anna Lentvorská sa dobre učila. Opýtal som sa jej, či bolo ťažké učiť sa slovenský jazyk. Odpovedala mi: „Pre mňa to bola ťažká úloha, lebo keď som začala chodiť do slovenskej školy, vedela som málo po slovensky.” Ale dôkazom toho, že bola šikovná a veľmi usilovná, je, že na konci tretej triedy dostala za odmenu výlet do najznámejšieho pionierskeho tábora v Csillebérci. Za jej čias škola vyzerala úplne inak ako dnes. Vtedy v Sarvaši ešte nebola slovenská materská škola a vyučovanie prebiehalo v Kossuthovej ulici, kde bola pred poštátnením katolícka základná škola, preto volali budovu katolícka škola. V súčasnosti v jednej z týchto budov sídli Evanjelická základná škola Júliusa Benku. Internát slovenskej základnej školy bol na ulici Szabadság, kde pred rekonštrukciou školy pôsobila materská škola. V jej archíve sa našla veľmi zaujímavá fotografia z čias, keď sa ešte oslavoval Prvý máj. Na fotke je povinný prvomájový sprievod na hlavnej ulici v Sarvaši, kde žiaci slovenskej školy nesú heslá v slovenskom jazyku: NECH ŽIJE PRVÝ MÁJ!

Ak sa pozrieme na to, ako sa zmenilo vyučovanie v sarvašskej slovenskej základnej škole, môžeme vidieť veľké premeny. Napríklad keď do nej chodila Anna Lentvorská, všetko sa učili po slovensky.

Teta Panni rada bývala v internáte. Zaspomínala si „V internáte nebolo veľa spální a boli celkom iné ako dnešné. V jednej miestnosti spalo dvadsať žiakov na poschodových posteliach. Vládla tam dobrá nálada. V izbách kúrili kachľami na uhlie, niekedy bol v izbe aj dym. Večer sme behali po chodbách tak, ako to robia aj dnešné deti. Po večeri sme vždy mali nejaký krúžok, napr. spevokol či tanečný krúžok. Robili sme rozhlasový program sami pre seba, spievali sme. Veľmi dobre tam bolo. V internáte bola s nami najčastejšie ošetrovateľka. Najlepšie si pamätám na manželku pána učiteľa Juhásza. Veľmi nás mala rada a my ju tiež. Jedným slovom, nemôžeme porovnať každodenný život starého internátu s dnešným. Bolo to oveľa puritánskejšie a jednoduchšie, ale aj celý život bol taký.”

V živote žiackeho domova bol dôležitý aj šport. Deti aj učitelia často hrávali volejbal. Volejbal je aj teraz veľký koníček tety Panni. Teta Panni už vtedy mala rada hudbu. Chodila do spevokolu a po večeri mávali skúšky. Zbor často vystupoval. Spievali na školských slávnostiach a chodili na súťaže a festivaly. Tak to bolo pred 50 rokmi a môžem potvrdiť, že je to tak aj v súčasnosti. Vedúca spevokolu bola Marta Kováčová. V repertoári mali slovenské a maďarské ľudové piesne.

Po skončení základnej školy

Po skončení slovenskej základnej školy Anna Lentvorská odišla študovať do Gymnázia Petra Vajdu, kde sa už neučila po slovensky. Maturovala v roku 1962. Po maturitnej skúške bola účtovníčkou, najprv v Sarvaši, potom v Kardoši.

A. Lentvorská začala pracovať ako nekvalifikovaná učiteľka na základnej škole na samote Kita. V jednej skupine sa učili žiaci od prvej do štvrtej triedy a v druhej skupine žiaci od piatej do ôsmej triedy. Anna Lentvorská učila prvú skupinu a jej manžel druhú. Počas vyučovania mal niekto riadnu hodinu, iní pracovali samostatne na konkrétnej úlohe. Okrem toho teta Panni a jej manžel často pomáhali rodičom detí pri riešení ich každodenných problémov. Rodičia jej manžela volali pán rektor a najčastejšie s nimi rozprávali po slovensky. Do školy chodili nielen žiaci, ale po večeroch aj rodičia. Rozprávali sa tam, spievali, hrali karty. Tento krásny zvyk existoval dovtedy, kým nezaviedli elektrický prúd. Potom rodičia len preto navštevovali školu, aby tam mohli pozerať televízny program.

V roku 1964 začala pracovať v Čabačude ako učiteľka ruského jazyka a hudby (v roku 1968 získala vysokoškolský diplom z týchto odborov). Učila tam do roku 1979. V tých časoch pracovala tak ako všetky učiteľky. Trikrát bola triedna učiteľka, nedávno mala stretnutie so svojimi žiakmi po dvadsiatich piatich rokoch. Teta Panni učila aj v kondorošskej základnej umeleckej škole.

Učiteľka vysokej školy

Rok 1979 je dôležitou kapitolou v živote Anny Lentvorskej, vtedy začala pracovať v sarvašskej vysokej škole. Najprv učila ruský jazyk a hudbu. V rokoch 1987 až 1997 bola vedúcou katedry hudobnej výchovy. Jeden rok pracovala ako umelecká vedúca Ústavu umenia vysokej školy. Nemôžeme byť preto prekvapení, že jej najobľúbenejšia téma je úloha hudby pri osvojovaní si jazyka. Písala o tejto téme mnoho štúdií. Niektoré vyšli v zborníkoch. Sarvašská vysoká škola v roku 2000 vydala Zborník národnostných štúdií a v roku 2005 knihu Roma tanulmányok. Okrem písania publikácií teta Panni lektorovala aj slovenské učebnice hudobnej výchovy, z ktorých učia v Maďarsku v slovenských základných školách a na gymnáziách. Od roku 2000 pracuje na katedre národnostných menšín a cudzích jazykov, od roku 2001 je jej vedúcou. Okrem učenia a publikovania má aj iné úlohy. V novinách často môžeme čítať o bolonských premenách, ktoré sa, samozrejme, týkajú aj Vysokej školy Samuela Tešedíka v Sarvaši. Vedúca katedry a učitelia mali za úlohu napísať pedagogické programy pre jednotlivé učebné predmety, aby škola získala akreditáciu.

Opýtal som sa tety Panni, čo je jej najväčší sen. Z odpovede som zistil, že nie je typom človeka, ktorý by len sníval. „Žijem na zemi. Svoje plány a túžby dokážem uskutočniť, určite však treba aj tých, ktorí snívajú.“

Znovu v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Po skončení slovenskej základnej školy nepoužívala slovenský jazyk a po 30 rokoch je prirodzené, že už zabudla niektoré dávne slovenské piesne. Veľkou výzvou a cťou bolo pre ňu, keď ju Ján Folytán (1931-2001), bývalý riaditeľ slovenskej základnej školy, poprosil, aby bola externou učiteľkou hudobnej výchovy a dirigentkou spevokolu. V roku 1985 si oživila v pamäti spomienky na slovenské piesne, hudbu a doplnila ich. Ako uviedla, od riaditeľov sarvašskej slovenskej základnej školy, od Jána Folytána a Zuzany Medveďovej, dostala veľa podpory pri národnostných výskumoch. Ako dirigentka mala so spevokolom veľa predstavení. Zbor slovenskej školy sa každý rok zúčastnil na súťaži Slovenské spievanky a veršovačky, s častými úspechmi. Spevokol spieval nielen na školských podujatiach, ale aj v meste. Spieval aj pri položení základného kameňa Slovenskej základnej školy v Sarvaši, ktorého sa zúčastnil aj bývalý maďarský premiér Viktor Orbán, ako aj predstavitelia Medzinárodnej luteránskej ligy z Kanady. Zaspievali celý bohatý repertoár zboru, pretože v daždivom počasí sa začiatok posunul o viac ako hodinu. Teta Panni bola dirigentkou speváckeho zboru aj vtedy, keď v roku 2004 prezidenti Slovenskej republiky a Maďarskej republiky spoločne navštívili obnovenú základnú školu, materskú školu a žiacky domov. Na toto predstavenie je najpyšnejšia. Dnes už teta Panni nepracuje v slovenskej základnej škole. Moja trieda bola posledná, s ktorou pripravovala piesne na rozlúčku na konci školského roka 2004.

Ovocie usilovnej práce

Keď som začal písať túto prácu, nevedel som, ako ju dokončím. Môj problém „sa vyriešil” v Budapešti na Úrade prezidenta MR. Teta Panni dostala Rad zlatého kríža MR. Toto vyznamenanie dostávajú tí, ktorí dlhodobo a úspešne pracujú v školstve, robia výskumy, ale ešte ani to nie je všetko. Najprv generálny riaditeľ inštitúcie napíše odporúčanie na Úrad prezidenta MR. Tam sa rozhodne, kto z navrhnutých vyznamenanie dostane. Slávnostné odovzdávanie vyznamenaní bolo v Národopisnom múzeu. Dr. Anna Lentvorská prevzala vyznamenanie od ministra školstva Bálinta Magyara.

Vyznamenanie si zaslúžila. Počas štyridsiatich rokov veľa pracovala. V súčasnosti je vedúcou Katedry národnostných menšín a cudzích jazykov TSF PFK v Sarvaši, učí jazyk, hudbu, a národopis Slovákov v Maďarsku budúce učiteľky slovenských materských a základných škôl. Táto práca je veľmi zodpovedná, pretože súčasné deti sú často prvýkrát v kontakte so spisovnou slovenčinou až v materskej alebo základnej škole.

Budúcnosť slovenčiny na Dolnej zemi je v rukách učiteľov. Súčasných aj budúcich učiteľov slovenčiny.

Juraj Rágyanszki

Použitá literatúra

·                     Ozveny času - 50 rokov sarvašskej slovenskej školy a žiackeho domova; Sarvaš 1999

·                     Ki kicsoda? Szarvas 1990-2000; redaktor Dr. Ferenc Kutas; Sarvaš 2000

LuNo-Archív:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=2923

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3190

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3769

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=1824