Z čabačudskej samoty repatrioval do Tekovských Lužian

Juraj Rosík je hrdý na to, že vo vlasti svojich predkov vychoval dve deti, ktorí sú učiteľmi a v národnom duchu vychovávajú nové generácie Slovákov. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo sa rozhodol v mladosti presťahovať sa na Slovensko.

Tento rok je 60. výročím hromadného návratu Slovákov zo zahraničia do starej vlasti. Najviac Slovákov prišlo na Slovensko na základe medzištátnej dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. V rokoch 1946 - 1948 na základe tejto dohody a mimo nej sa z Maďarska presídlilo vyše sedemdesiat tisíc Slovákov. Najviac repatriantov prišlo v roku 1947, keď dohoda nadobudla účinnosť. Z celkového počtu presídlených Slovákov bola väčšina roľníkov (44 500), ktorí osídlili uvoľnené miesta v dedinách južného Slovenska. Jedným z nich bol aj onedlho 88-ročný poľnohospodár Juraj Rosík.

Rodák z Čabačudu pri Sarvaši, ktorý sa v roku 1947 s ďalšími 20 rodinami presťahoval do vtedy samostatnej obce Hulvinky, dnes miestnej časti obce Tekovské Lužany, si v týchto dňoch zaspomínal na túto udalosť:

- Moji rodičia, bývajúci na jednom z čabačudských sálašov, tak ako aj všetci tam bývajúci Slováci, boli roľníkmi a obhospodarovali 16 hektárov pôdy. Po skončení elementárnej školy som aj ja zostal pracovať na gazdovstve. Na samote som býval plných 21 rokov. V decembri roku 1940 som narukoval na dvojročnú povinnú vojenskú službu, ktorú nám predĺžili o ďalší rok. Po jej absolvovaní som sa v roku 1943 vrátil k rodičom na gazdovstvo, no neuplynulo ani 9 mesiacov a povolali ma na front. Keď však už Rusi boli pred Budapešťou, náš oddiel odsunuli na územie Nemecka, kde nás zajala spojenecká armáda. Z Nemecka nás presunuli do jedného pracovného zajateckého tábora v Belgicku a odovzdali miestnym orgánom, ktoré nás zaradili na prácu do baní. Ja som však bol zvyknutý na roľnícku prácu a práca v podzemí na mňa pôsobila stiesňujúco, tak som sa snažil so spolubojovníkom utiecť a dostať sa do Paríža a odtiaľ domov k rodičom. Na úteku nás zastavila francúzska pohraničná stráž a odovzdala nás Belgičanom. Do baní sme však už nemuseli ísť, lebo manželka protestantského farára nám sprostredkovala prácu v železiarskej fabrike. V roku 1947 som sa z Belgicka vrátil do Čabačudu a už v máji toho istého roku som sa oženil s Máriou Račkovou z Békešskej Čaby. Keďže ma zajali západní spojenci a nie sovietska armáda, pre túto „zradu“ ma napríklad počas volieb v roku 1947 zbavili volebného práva, - zdôraznil Juraj Rosík, teraz obyvateľ Levíc.

Do Maďarska sa vrátil práve v roku, keď prebiehali prípravy presídlenia jeho sestry a svokrovcov na Slovensko. Spolu s manželkou sa dohodli, že sa presídlia aj oni. Kým svokrovci Juraja Rosíka sa presťahovali do Komárna, oni spoločne s ďalšími čabačudskými a sarvašskými rodinami prišli v septembri roku 1947 do Hulviniek. Cestovali v nákladných vagónoch zo Sarvaša až po železničnú stanicu Tekovský Hrádok a stadiaľ ich vojenské autá odviezli do Hulviniek.

- Bolo to v čase, keď ešte nie všetky maďarské rodiny z Hulviniek boli určené na odsťahovanie do Maďarska. Stalo sa potom, že do nám prideleného domu pridali ďalšie dve rodiny a tak sme do Vianoc bývali v jednom dome až tri rodiny. Až po odchode maďarských rodín sa mohli s nami bývajúce dve rodiny nasťahovať do uvoľnených domov. Boli to väčšinou staré, vyše storočné domy, napríklad na hrade nám prideleného domu bol vykresaný rok jeho výstavby 1841. Bolo to ťažké povojnové obdobie sprevádzané rôznymi ťažkosťami na obidvoch stranách. Ľudia si museli hneď od začiatku vzájomne pomáhať. Ku každému pridelenému domu patril aj pozemok. Keď sme prišli, práve začínal nový roľnícky rok. Bolo treba pripraviť pôdu pod sejbu a zasiať ozimnú pšenicu. Môj švagor mal kone a ja som si zase priviezol z rodičovského domu dostatok osív. Rok 1947 bol veľmi suchý a vlaha prišla až neskoro v jeseni. Takto sme orali a siali až na Mikuláša. Ručne vysiate osivo sme na plytko zaorali a čakali sme, aká z toho bude úroda. Na prekvapenie v roku 1948 sme zožali takú úrodu ako potom málokedy. Na prežitie boli rozhodujúce prvé dva roky a tak sme si vzájomne pomáhali ďalej. Ja som si priviezol okrem osiva aj dostatok kukurice a švagor prasce, tak sme ich spoločne vykŕmili. V priebehu troch rokov sme sa tak zmohli, že sme mohli investovať do kúpy náradia, strojov a dokonca sme si kúpili aj pár koňov. A keď sme mali ďalej napredovať a zveľaďovať svoje gazdovstvo, v roku 1951 sme všetok nadobudnutý živý a mŕtvy inventár museli odovzdať do novozaloženého družstva, - konštatoval Juraj Rosík.

To, čo za krátku dobu pobytu rodina Juraja Rosíka v Hulvinkách nadobudla, to neprišlo ľahko a samo od seba. Bolo to výsledkom práce, ktorá často trvala od skorého rána do neskorého večera. Využívali pri nej roľnícky fortieľ, ktorý si priniesli od rodičov a svojou húževnatosťou takto preukázali životaschopnosť aj v novom prostredí, do ktorého sa presídlili. To bol aj dôvod, prečo hneď na začiatku družstevného hospodárenia tohto uznávaného súkromného roľníka, ktorý dosahoval dobré výsledky, zvolili za účtovníka družstva, kde zotrval do roku 1959. Jeho ekonomické schopnosti využili nakrátko aj na poľnohospodárskom odbore Okresného národného výboru v Želiezovciach. Keď v roku 1960 toto sídlo okresu zrušili, Juraj Rosík pokračoval v tejto práci v Leviciach. Kvôli práci sa presťahoval do Levíc. Je len samozrejmé, že si doplnil dovtedajšie všeobecné o odborné ekonomické vzdelanie. Ekonomikou poľnohospodárstva sa potom zaoberal až do roku 1967. Jeho schopnosti a vedomosti boli ocenené tým, že sa na jeden rok stal riaditeľom Podniku racionalizácie riadenia a výpočtovej techniky v poľnohospodárstve v Leviciach, ale keď v roku 1969 prebiehali stranícke previerky, vylúčili ho z komunistickej strany, čím následne prišiel aj o funkciu. A keďže ľudí s ekonomickým vzdelaním a vedomosťami bol stále nedostatok, podarilo sa mu zamestnať sa na okresnom stavebnom družstve ako ekonóm, kde nebol natoľko na očiach straníckeho vedenia. Kým ho neobjavilo, aj tam zotrval. Od roku 1976 až do odchodu do dôchodku v roku 1980 pracoval ako vedúci ekonomiky práce na Jednotnom roľníckom družstve v Santovke. Potom ešte striedavo do roku 2000 na polovičný úväzok viedol účtovníctvo firmám a súkromným podnikateľom. Jeho záľubou ešte počas pobytu v Hulvinkách bolo maľovanie obrazov. Medzičasom si osvojil aj fotografovanie a na objednávky Bytového družstva v Leviciach a niektorých susedných družstiev robil fotodokumentáciu ich významných činností a podujatí. Maľovaniu sa venuje doteraz. Zameriava sa na olejomaľby krajiniek, zátiší, ale aj na grafiku, portréty. Tento dôchodca už vytvoril desiatky obrazov s rôznymi motívmi, z ktorých veľa vystavoval. V roku 2006 sa predstavil obrazmi a fotografiami na výstave v Dome Matice slovenskej v Leviciach. Juraj Rosík patrí aj medzi aktívnych členov Matice slovenskej a v jednom čase bol dokonca aj predsedom Miestneho odboru MS v Leviciach. Je tiež členom Spolku Slovákov z Maďarska pri Dome MS v Galante. Je spokojný a hrdý na to, že vo vlasti svojich predkov vychoval dve deti - syna a dcéru, ktorí sú učiteľmi a títo ďalej v národnom duchu vychovávajú nové generácie Slovákov. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo sa rozhodol v mladosti presťahovať sa na Slovensko.

Ján Jančovic