Stará pieseň o Níreďháze veľmi jasne hovorí o tom, na akých základoch bolo vybudované toto hrdé mesto: „Z viery a z piesku“. Na málo úrodnom piesku, z pracovitosti, viery v Boha a spoločnej vôle bola založená a zachovaná životaschopná usadlosť, ktorá sa po prvýkrát ako mesto spomína v roku 1209. Jej meno pripomína oblasť brezových hájov - Níršég, ktorá už pred nájazdmi Tatárov bola cirkevným miestom. Vlastnili ju historické rodiny - Báthoryovci, Lórántffyovci, Lónyaiovci a Bethlenovci. Naozajstné obdobie veľkých zmien a rozvoja však zaznamenala až v polovici 18. storočia, keď ju osídlili slovenské evanjelické rodiny.

Pozval ich gróf Ferenc Károly, spoluzakladateľ novej Níreďházy. Kúpil zničené mesto a jeho okolie, ktoré spustošili Turci a vojsko Františka Rákócziho II. počas protihabsburského povstania, aby ho znovu oživil v rámci druhej kolonizačnej vlny. V tom čase v ňom žilo iba 90 katolíckych rodín, píše sa v historických dokumentoch. Keď sa mu nepodarilo znovuosídľovať mesto katolíkmi, tak ako mu to prikazovalo nariadenie Sabolčskej stolice, získal povolenie aj pre poddaných iného vierovyznania.

Ako vznikli Tirpáci v Maďarsku

Vybral sa do Békešskej stolice, kde sa mu pomocou slovenského organizátora Jána Petrikoviča, čižmárskeho majstra zo Sarvaša, podarilo v roku 1753-1754 získať prvých 83 slovenských rodín zo Sarvaša, 43 rodín z Poľného Berinčoka, 34 zo Slovenského Komlóša, 29 z Békešskej Čaby a 13 rodín z Endrédu. Spolu 207 rodín, ktorých zoznam sa zachoval do týchto dní.

Po roku narátali v meste už 476 slovenských rodín, ktoré obsadili voľné pozemky na 12 uliciach. Živili sa najmä poľnohospodárstvom. Prvá slovenská ulica - Sarvašská - si svoj názov udržala aj v súčasnosti.

Spoluzakladateľ mesta Ján Petrikovič neskôr organizoval aj príchod slovenských rodín z Gemera a Šariša, ktoré postupne osídľovali aj okolie mesta na samotách - majeroch (bokroch) so salašníckym spôsobom života, napríklad vo Veľkom Čerkesi (Nagycserkesz) a v Mandabokore. Takto vznikla v meste a jeho okolí zvláštna etnická skupina Slovákov, ktorá je svojim uzavretým spôsobom života a zmiešaným nárečím všeobecne známa ako Tirpáci. Aj ich zásluhou získalo mesto v roku 1786 titul poľnohospodárskeho mesta a s tým spojené výhody. V nasledujúcich desaťročiach sa za cenu vysokých úverov vykúpili spod zemepánskej právnej správy a stali sa slobodnými občanmi.

Hanbili sa, že nevedeli po maďarsky

So Slovákmi prišli do Níreďházy aj Nemci (z okolia Košíc), Maďari i gréckokatolícki Rusíni zo Zakarpatska a východného Slovenska. „Ich bývalá Rusňacka ulica sa dnes volá Kossuthova,“ povedal mi predseda Slovenskej menšinovej samosprávy v Níreďháze Ján Bánsky, ktorého som vypátral, aby som našiel nejaké živé slovenské stopy v tomto meste. Okrem Slovákov žijú v meste aj Rómovia, najpočetnejšia menšina, Ukrajinci, Rumuni a Rusíni. Ku gréckokatolíckej viere sa hlási 19 000 občanov mesta, bohoslužby sú však iba v maďarskom jazyku.

„Slováci i Rusíni sa tu usadili troma spôsobmi. Tí, ktorí prišli z Békešskej župy, dostali pozemky zadarmo. Tie rodiny, ktoré nemali deti, pozývali na svoje majere paholkov a remeselníkov zo Slovenska i Rusňacka (Zakarpatska). Nájom museli odpracovať a už tu zostali. Ďalší prišli ako putujúci lesní robotníci po I. svetovej vojne a medzi vojnami,“ vysvetľuje mi pán Bánsky, ktorý sa narodil v roku 1934, a pokračuje: „Môj otec chodil v roku 1905 v meste do prvej triedy slovenskej ľudovej školy. Mnohí Slováci, keď sem prišli, nevedeli po maďarsky. Hanbili sa za to. Aby sa tento jazyk naučili, chodili orať zem maďarským rodinám alebo pracovať na ich statky ako paholkovia. Ja som si zachoval aj otcovský jazyk. Gazdovali sme na pozemkoch, ktoré mali 10 hektárov. Keď som mal dva roky, zomrela mi mama. Po troch rokoch otec doviedol macochu, ktorá tiež hovorila iba po slovensky. Keď som chodil v rokoch 1946-1950 do meštianskej školy v meste, učili sme sa po slovensky, v triede nás bolo päťdesiatšesť. Slovenčinu som študoval aj na Vysokej škole v Segedíne,“ pokračuje Ján Bánsky. Až do odchodu do dôchodku pracoval ako učiteľ slovenčiny, maďarčiny a ruštiny. Dnes vedie hudobno-spevácky súbor, hrá na hrnčekovej trúbe a citare.

  

Slováci si postavili najväčší kostol

S prvými slovenskými osadníkmi prišiel do Níreďházy aj békeščabiansky evanjelický farár Martin Vandlík, ktorý pochádzal z Tomášoviec pri Lučenci. Od samého začiatku čelil odmietavému postoju katolíkov, ktorí nechceli tolerovať jeho vieru, ani slovenských evanjelikov. Situáciu zmenil až tolerančný patent panovníka Jozefa II., ktorým zrovnoprávnil všetky kresťanské náboženstvá. Vďaka nemu mohli Slováci v roku 1784 začať stavať svoj veľký evanjelický kostol (1784-1786) na Lutherovom námestí, ktorý je najstaršou a najhodnotnejšou umeleckou pamiatkou mesta. Postavili ho podľa návrhov talianskeho architekta Giuseppeho Aprilisa v neskoro barokovom slohu. Kameň na jeho výstavbu vozili Slováci až z Tokaja (od mesta vzdialený 30 km), na vozoch, do ktorých zapriahli voly. Bolo to v čase, keď miestni katolíci neverili, že postavia väčší kostol, ako mali oni. Po evanjelickom kostole v Békešskej Čabe je to druhý najväčší kostol v Maďarsku s kapacitou do 4 000 ľudí. Nad jeho hlavným vchodom je od roku 1928 zvonkohra, ktorú tvorí 12 zvonov.

Svojho kňaza nemajú od roku 1945

„Slovenské bohoslužby boli zrušené v roku 1952. Aj keby boli obnovené, pochybujem, že by na ne chodili Slováci. Nehovoria už po slovensky. Slovenského duchovného otca sme tu nemali od roku 1945. Slovenskí veriaci ešte niekoľko rokov spievali po slovensky aspoň piesne z Tranoscia. Dnes sú bohoslužby iba v maďarčine,“ začal mi vysvetľovať László Adami, evanjelický farár, ktorý ešte rozumie po slovensky, ale v tomto jazyku dokáže povedať iba niekoľko slov. Jeho starí rodičia ešte hovorili po slovensky.

„Keď k nám prišli na návštevu presídlení Slováci z Levíc, modlili sme sa po slovensky Otče náš. Požehnanie som dával dvojjazyčne. Tunajší Slováci sa už nevedeli pridať.“

Slovenskú minulosť v kostole dnes pripomína iba citát z biblie nad oltárom, ktorý objavili pri poslednej jeho rekonštrukcii v roku 2005. Je napísaný v kralickej češtine: „Krystus skrze svou vlastni krev všed jednou do svatyňe, věčné vykoupení nalezl“. (K Židom v 9. kapit. 12)

V súčasnosti sa k evanjelikom hlási 12 500 veriacich, čo predstavuje viac než 10 percent z celkovej populácie Níreďházy. Väčšina obyvateľstva sú katolíci. Po II. svetovej vojne a pred nešťastným presídlením, či výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, ich bolo o 5 000 viac. Vtedy mala Níreďháza 40 000 obyvateľov a Slováci v nej ešte stále tvorili významnú menšinu. Hlásilo sa k nim až 17 000 ľudí. Ďalší žili na sálašoch v okruhu 20 až 40 km okolo mesta.

Presídlenie poškodilo Slovákov v Maďarsku

„V poslednom sčítaní obyvateľov sa k slovenskej národnosti prihlásilo iba 136 ľudí. Našu samosprávu volilo 70 Slovákov. V päťčlennom zbore hovoríme po slovensky iba traja. A pritom tu žije aspoň 20 000 ľudí, ktorí rozumejú po slovensky, ale nechcú hovoriť, hanbia sa,“ zaskočil ma Ján Bánsky. - A kam sa títo Slováci stratili? - pýtam sa s poznámkou, že aj primátorka mesta Judita Csabaiová mi odporúčala, aby sme nezabudli zviditeľniť aj slovenskú históriu a tradíciu Tirpákov.

„Nuž, je to dôsledok poklesu slovenskej populácie. Po Trianone si museli pomaďarčiť mená tí Slováci (a nielen oni), ktorí pracovali v štátnych službách a na železnici,“ hovorí farár László Adami. „Níreďháza sa rýchlejšie maďarizovala aj predtým, keď sa stala župným mestom a prežívala silnú vlnu maďarských prisťahovalcov. Svoju negatívnu úlohu zohralo aj presídlenie Slovákov do Československa, keď z mesta odišlo v rokoch 1947-1948 viac ako 3 000 Slovákov. Usadili sa v Leviciach, Kalnej, Hornej Seči, Dolnej Seči. Dodnes sa stretávajú so svojimi rodákmi. Odišli najmä tí, ktorí mali slovenské povedomie a výrazne ovplyvňovali slovenský život v meste. Slováci stratili svoju strednú vrstvu. Tí, ktorí zostali, síce ešte istý čas hovorili po slovensky, ale nemali už svojich lídrov. Výmena obyvateľstva takto nepomohla vyriešiť maďarskú otázku v Československu, ale maďarizáciu Slovákov v Maďarsku.“

Ján Bánsky dodáva: „Keď som mal 12 rokov, prežil som presídlenie Slovákov do Československa. Pamätám si tie heslá: Príďte do raja na Slovensko, to je vaše rodisko, musíte sa presťahovať. Odchádzali aj takí, ktorí po slovensky nevedeli, pretože im na Slovensku sľubovali a rozdávali domy, kaštiele, vily. Tu žili prevažne na sálašoch, v malých domoch, niektorí v chatrčiach. Aj farár Ondrej Markuš (otec Štefana Markuša, bývalého slovenského veľvyslanca v Maďarsku, a Jozefa Markuša, súčasného predsedu Matice slovenskej, obidvaja sa narodili v Níreďháze) dostal 36-izbový kaštieľ v Leviciach.“

 

Slovenčina sa doteraz vyučovala iba hodinu denne

Po týchto slovách mi pripadalo zbytočné, aby som sa opýtal na dopady školského zákona z roku 1962, ktorý na istý čas takmer zlikvidoval národnostné školstvo v Maďarsku. Urobil som hrubú čiaru a radšej som sa ich opýtal na perspektívu udržania a revitalizácie slovenského jazyka a školstva v meste. Dozvedel som sa, že do konca júna 2007 sa slovenčina vyučovala iba na sálaši v Mandabokore, v materskej škole (19 detí) a v malotriedke v Základnej škole Mihálya Váciho pre 1. - 4.ročník (17 detí). Mimo mesta iba v dedine Veľký Čerkes, ktorá vznikla z 18 slovenských sálašov.

„Slovenčinu som vyučovala len jednu hodinu denne v jednotlivých ročníkoch. Okrem toho aj ľudové tance a národnú výchovu. Neviem ešte, kde budem učiť od nového školského roka, pretože malotriedku pre nízky počet žiakov zrušili a deti presunuli do mesta do evanjelickej školy,“ hovorí pani Mira Stračinová, hosťujúca učiteľka zo Zvolena, ktorá prišla do Níreďházy v septembri 2006. Kedysi učila aj na slovenskom gymnáziu v rumunskom Bodonosi (Budoi). „Hoci slovenský jazyk v bežnej komunikácii obyvateľstva používajú už len starší ľudia, slovenské ľudové tradície poznajú aj mladšie generácie. Tento fakt bude i v budúcnosti ovplyvňovať charakter a spôsob výučby jazyka,“ zdôrazňuje.

Čakajú na deti

Tradície a slovenskú pieseň sa doteraz snažili medzi slovenským obyvateľstvom šíriť Páví krúžok Slovenskej menšinovej samosprávy v Níreďháze a detský folklórny súbor Nezábudka, ktorý pracoval pri Základnej škole Mihálya Váciho. Slovenskí žiaci, ktorí chodili do jej malotriedky, sú teraz žiakmi evanjelickej školy v Níreďháze.

Pani Stračinová predpokladá, že do tejto školy by mohlo chodiť 46 slovenských detí z Mandabokoru a Veľkého Čerkesa. Ďalších 10 až 12 detí by mohlo chodiť do slovenskej triedy, ktorá sa má vytvoriť na štátnej škole v meste. Dnes ešte nevie, kde a či bude ešte učiť slovenský jazyk. Čaká na rozhodnutie mesta i evanjelickej školy.

Podľa Jána Banského však slovenskí rodičia už nemajú záujem, aby sa ich deti učili po slovensky. „Uprednostňujú angličtinu a nemčinu. Nemajú záujem ani na tom, aby sa slovenčina aktívne učila v materskej škole. Navyše, pracujú v meste a tak vodia deti do maďarských škôl.“

- Tak ako sa potom dá zachrániť slovenčina, ak o jej udržanie nemajú záujem slovenskí rodičia? - pýtam sa ho. Na túto otázku mi už nevedel odpovedať, iba mlčky sklonil hlavu.

Krátke mlčanie prerušil farár László Adami: „Evanjelická škola v meste čaká na tie deti, ktoré sa chcú učiť po slovensky.“

Róbert Matejovič