Slovenské postrehy o slovenskom... ● „Ty jedna múdre človek“

Aj Ľudové noviny si všímajú, že na Slovensku vraj zúri vojna a to - jazyková... „Harcovným“ poľom je podľa mienky zúčastnených - prepytujem - slovenský nacionalizmus. V čom je problém? V písaní (a ja dodávam aj vo vyslovovaní) ženských mien, ale najmä priezvisk. Aspoň to všetci tvrdia. Ale je to skutočne tak?

O čo ide?

Slovenčina na rozdiel od mnohých iných jazykov (o maďarčine ani nehovoriac) dôsledne rozlišuje pri používaní jazyka nielen ženy od mužov, ale dokonca má osobitné tvary aj pre deti, pozná nielen mužský a ženský rod, ale aj rod stredný. Zjednodušene povedané je

ten: chlap, brat, dom, kôň, strom, potok,

tá: žena, sestra, chalupa, kobyla, rastlina, rieka,

ale aj

to: dieťa, mesto, žriebä, seno, jazero.

A týmto rodom zodpovedajú aj gramatické tvary. Napríklad hovoríme o nejakej osobe: je to múdry chlap, múdra žena, múdre dieťa. A tak je to aj so ženskými priezviskami. Žena Jana Kováča je pani Kováčová, ich mladá dcéra je slečna Kováčová a nie pani, či slečna Kováč (!). Trochu iná koncovka je v prípade priezviska odvodeného z prídavného mena napr.: Fero Zelený, jeho žena je pani Zelená.

V tejto súvislosti sa používa aj výraz - prechyľovanie. Čo to je vlastne za slovo? Podľa Slovníka slovenského jazyka rozoznávame:

prídavné meno: prechyľovací - čo znamená „prípona, ktorou sa tvoria ženské podstatné mená od mužských“,

a podstatné meno prechyľovanie - „odvodzovanie ženských podstatných mien od mužských“.

Teda prechyľovanie alebo slovenčine vlastný spôsob tvorby ženských priezvisk platí pre všetky priezviská v slovenčine. Aj keď sú cudzieho pôvodu. Moje priezvisko je „typicky“ slovenské - Schwarz, už moja stará mama bola vždy Schwarzová, moja mama, žena, dcéra sú tiež známe v tvare s koncovkou -ová. Nikdy to nerobilo ani jednej problémy.

Napriek tomu môžu všetky „neslovenské“ ženy požiadať slovenské úrady, aby ich priezviská boli v dokumentoch (rodný list, cestovný pas, občiansky preukaz, úmrtný list) uvedené z hľadiska slovenčiny v mužskom tvare, v tvare obvyklom pre ich rodnú reč.

Kde je teda problém?

Bohužiaľ asi naozaj v nacionalizme, aj keď určite nie v nacionalizme slovenskom. Problém je živený nacionalizmom maďarským a druhým jeho zdrojom je určitý kozmopolitizmus domáceho slovenského pôvodu. Jeho prejavom je neznášanlivosť voči používaniu slovenčiny. Aj v Ľudových novinách ste spomenuli, že „V takejto podobe ho používa napríklad poslankyňa za SMK Klára Sárkőzyová. Spisovne, teda aj v tlači, sa jej priezvisko píše s koncovkou -ová. „Problém s tým mala pani ministerka Tomanová, ktorá ma oslovuje po slovensky, čiže s koncovkou, hoci som ju slušne upozornila, že si to neželám,” povedala Sárkőzyová.“

A práve tu vidno ten nacionalizmus. Pani Sárkőzyová má právo, aby jej meno a priezvisko bolo v dokumentoch písané po maďarsky (a to sa stalo!), ale pani ministerka Tomanová má právo hovoriť svojou rodnou rečou! To nie je prejav nacionalizmu zo strany pani Tomanovej. Ohradenie sa pani Sárkőzyovej voči používaniu slovenčiny na verejnosti a to dokonca v krajine, kde sa slovenčina (ešte zatiaľ) pripúšťa - práve to je hrubým nacionalizmom. V tomto prípade by som to nazval neúctou voči štátu, v ktorom žijem (aj keď hneď počujem, že oni sa zo svojho rodného kraja nepohli ani krok, to všetko ten Trianon). Osobne si myslím, že za tým je snaha našich niektorých „slovenských“ Maďarov (alebo aby som neurazil - Maďarov žijúcich na Slovensku v jeho terajších hraniciach) nepripustiť ani náznak ústretovosti voči niečomu takému, čo by pripúšťalo právo niečoho „slovenského“ na existenciu. Ale to je na dlhšiu úvahu, o tom niekedy inokedy.

Ako som povedal, tento problém je živený aj iným prameňom. Akýmsi kozmopolitizmom v globálnom a globalizovanom rozmere. Je asi „in“ pre niektoré ženy hovoriť si v mužskom tvare. Už v LUNO sa spomína speváčka, ktorá si dala umelecké meno Kirschner, a tiež nie je veľmi nadšená, keď je -ová - a pritom je Slovenka. Viacerí v týchto súvislostiach tvrdia, že pridanie našej slovenskej koncovky vytvára dojem privlastňovania si ženy mužom.

Problémy sa „vyrábajú“ aj pri zahraničných ženských menách. Najmä novinári, redaktori sa nám snažia vnucovať pôvodné meno umelkyne, športovkyne či političky. Ale ak poviete vetu, v ktorej použijete „neslovakizované“ ženské priezvisko, môžete dospieť už v LUNO spomínaným perlám typu: „Graf porazila Navrátil”, z čoho nie je jasné, ktorá tenistka zápas vyhrala, a to dokonca, keďže sa na rod viažu aj iné gramatické tvary, správne by malo byť Graf porazil Navrátil, lebo podstatné meno v mužskom tvare si vyžaduje aj sloveso v mužskom tvare. A to sme len pri priezviskách, lebo skloňovanie krstných mien a u mužov aj priezvisk podľa našich niektorých novinárov či politikov už nie je prejav nacionalizmu, keďže ho veselo používajú (Boris Becker, ale aj Borisovi Beckerovi, od Borisa Beckera). Preto sa potom stretneme s použitím zvratu, že niekto „porazila Serenu Williams“. A aby sme sa vrátili k Maďarom na Slovensku - neprotestujú, že sa používa - „videl som Bélu Bugára“ - hoci v súlade s cieľmi vraj „jazykovej vojny“ by som mal povedať - videl som Béla Bugár.

Na záver: je to problém?

Ako sa raz vyjadril herec Milan Lasica, „nemám nič proti prechyľovaniu (tvoreniu ženských priezvisk koncovkou -ová), ale pri americkej herečke Gordie Hawn by som to nepoužíval... „ (pre čitateľov s menším zmyslom pre vtip - v slovenčine by to znelo - pani Hóvnová).

Končím povzdychom: „Ach, aká je nedokonalá tá slovenčina, kde je na prvý pohľad možné ženu rozoznať od chlapa aj v gramatike!!!“

Post scriptum

Na otázku - ako sa tvoria „pomenovania“ manželiek v jazyku maďarskom a či aj v maďarčine sa žena neprivlastňuje mužovi, si čitateľ Ľudových novín odpovie sám...

Post post scriptum

Názov tohto príspevku - „Ty jedna múdre človek“ je prehnaným vyjadrením (hyperbolou) toho, ako by sme sa vyjadrovali, keby sme nerešpektovali zákonitosti slovenčiny pri ženských priezviskách a pri „ženskosti“ v slovenčine vôbec.

Jozef Schwarz