Rudolf Chmel: Maďarská opereta má nádych drámy

Kedysi platilo, že ak sa vysloví meno Chmel, hneď sa začne hovoriť o Maďaroch. Rudolf Chmel bol dlho jediným Slovákom, ktorý sa vedecky zaoberal slovensko-maďarskými literárnymi a v širšom zmysle aj kultúrnymi vzťahmi.

Neskôr sa stal posledným česko-slovenským veľvyslancom v Maďarsku a zažil tam dramatické obdobie. V maďarskej otázke sa, skrátka, vyzná. Ako, napokon, aj v slovenskej.

- Začnime otázkou dňa - Maďarskou gardou. Treba ju brať vážne?

- Na jednej strane to všetko má akoby charakter maďarskej veľkooperety, má jej dizajn, jej kulisy, na druhej strane evokuje najtemnejšie stránky maďarských dejín. Napokon, aj Slovenská pospolitosť veľmi rýchlo vyvolala asociácie na Hlinkovu gardu. Spomienky, stereotypy a schémy zdedené z minulosti fungujú v podvedomí ľudí tu aj tam. V Maďarsku sa nepochybne možno stretnúť aj s militantnými prejavmi nacionálneho extrémizmu a šovinizmu. Má to historické príčiny, nespracovaná trauma trianonskej dohody stále straší v hlavách niektorých ľudí. Skôr pravicových ako ľavicových či nebodaj liberálnych, ale, čo je smutnejšie, aj mladých.

- Čiže opereta?

- Keď hovorím opereta, musím zároveň poznamenať, že kedykoľvek sa môže zmeniť na drámu či dokonca tragédiu. Preto výjavy s Maďarskou gardou vyvolávajú také protichodné pocity. Chvíľami aj zimomriavky. Na jednej strane sa jej zhromaždeniam môžete vysmievať, na druhej ich beriete úplne vážne. Napokon, extrémizmus v Maďarsku dostal nedávno, pri inej príležitosti, taký rozmer, že aj tamojšia vláda sa vyľakala.

- Spomenuli ste Slovenskú pospolitosť. Tú naše úrady ako politickú stranu zakázali. Prečo nejde takto zatočiť s Maďarskou gardou?

- Problém môže byť aj vo veľmi uvoľnenej maďarskej legislatíve. Spomeňte si, aj kauzu Slovenskej pospolitosti riešili naše úrady pomaly a povolili ju bez problémov. Neboli sme až takí rázni, ako sa teraz vyťahujeme. A tiež sme sa ostýchali pripomínať historické reminiscencie, ktoré pospolitosť vyvolávala.

- Oživovaním historických tráum si maďarská politika zvykne riešiť súčasné problémy. Platí to aj v tomto prípade?

- Maďarská spoločnosť a politika sú dlhodobo veľmi polarizované. A už za vlády Józsefa Antalla začiatkom 90. rokov otvorila dvere pre návrat historického nacionalizmu a historických resentimentov.

- Hovorili jej vláda historikov.

- Bola to dokonca celá politická garnitúra historikov. Mohli ste v nej narátať vari desať historikov vrátane premiéra a predsedu parlamentu. Tam bol historizmus priam zakódovaný do politickej činnosti. A nie náhodou na prvom zhromaždení gardistov v auguste tohto roku rozdával diplomy historik - exminister obrany z vlády Antalla. A jeho štátnym tajomníkom bol tiež nie náhodou historik - klasický revizionista trianonskej témy. Čiže už vtedy bolo narobené a zarobené na budúce,,vyrovnávania” a,,ospravedlňovania”.

- S vládou Antalla máte osobnú skúsenosť ako veľvyslanec vtedy ešte Česko-Slovenska v Budapešti.

- Niektorí predstavitelia tejto vládnej garnitúry sa na Slovákov pozerali akoby trochu zvrchu. Darmo som bol predstaviteľom vtedy 15-miliónového štátu a oni mali len 10 miliónov. Vedeli, že som Slovák, reprezentant menej pánskeho národa, a to u niektorých pravicových, nie liberálnych politikov zavážilo. Nehovoriac už o tom, že maďarská politika mala za Antalla isté veľmocenské nároky v stredoeurópskom priestore. A sám Antall sa cítil byť predsedom vlády s priam kancelárskymi právomocami, čo dával pocítiť aj prezidentovi Gönczovi.

- Pred pätnástimi rokmi ste zažili vari najväčšie ochladenie vzájomných vzťahov, predstavitelia maďarskej vlády neprišli ani na recepciu, ktorú ste usporiadali k nášmu štátnemu sviatku. Ako si na to spomínate?

- Krátko predtým, 24. októbra 1992, naša strana prehradila Dunaj, schyľovalo sa k spusteniu gabčíkovského vodného diela, a to napriek nesúhlasu maďarskej vlády. Jej členovia našu recepciu ignorovali a pre zahraničných titulárov zorganizovali v tom čase exkurziu do Dunakiliti. Väčšina z nich sa však solidarizovala so svojím kolegom.

- Ak nebolo na programe Gabčíkovo, bol tam krajanský zákon alebo iná záležitosť, súvisiaca s maďarskou menšinou. Prečo Budapešť prejavuje až takú starostlivosť o zahraničných Maďarov?

- Tá je priamo zakotvená v ústave aj v zahraničnopolitickej koncepcii. Je nadštandardná, aj intervencia do politického života menšín v nástupníckych krajinách, ako to oni hovoria, je nezvyčajná na dnešné európske pomery. V maďarskej politike panuje v tomto ohľade akýsi konsenzus, aj keď s rozdielnym praktickým dôrazom. Iné je, ak sa pritlačí na pílu a niektorí pravicoví politici začnú vytvárať víziu jednotného politického národa bez ohľadu na štátne hranice. Ak sú pri moci socialisti a liberáli kladú na starostlivosť o maďarské menšiny len taký dôraz, aby v zápase s nacionalistickou pravicou nestrácali body. Súdržnosť s menšinami je však naozaj hlboko vo vedomí maďarskej spoločnosti.

- Ako je to možné, veď od Trianonu uplynie onedlho už 90 rokov.

- Áno, napriek tomu sa vnútornú integritu tohto celku, maďarstva, ako oni hovoria, darí udržiavať.

- Dá sa povedať, že vďaka súdržnosti materského národa s menšinami sa ich zatiaľ nikde nepodarilo odmaďarčiť? Na rozdiel od slovenskej menšiny, ktorá sa už fakticky pomaďarčila?

- Slovákov v Maďarsku sa v podstate podarilo zmaďarizovať, a to na niekoľko etáp. Posledný klinec do rakvy prišiel paradoxne v 60. rokoch, v čase, keď sa fakticky zrušilo slovenské školstvo v Maďarsku.

- Teraz to Maďarom vrátime pripomenutím černovskej tragédie, krutej maďarizácie a podobných udalostí spred sto rokov. Čo vy na to?

- Po roku 1992 sme sa pokúšali dobiehať dejiny.,,Zakladateľom „ štátu nenapadlo nič múdrejšie, ako samostatnosť Slovenska identifikovať na nejakom protimaďarskom postoji. To je však málo aj na zahraničnopolitickú koncepciu, tobôž na identitu štátu a národa. Má to však svoje hlboké korene. Už Vladimír Mináč kedysi v polovici 60. rokov napísal, že sme sa celé dejiny len odrážali od Maďarov a výsledkom je vraj až mytologická nenávisť voči Maďarom. Pripomínam, že Mináč to sformuloval v časoch proletárskeho internacionalizmu. Aj keď som s ním už vtedy trocha polemizoval, v niečom mal naozaj pravdu. Presviedčajú má o tom niektorí politici a ich fanklub.

- Ako vnímajú Maďari v Maďarsku naše pokusy o historické vyrovnanie či zmierenie?

- Určite to neprežívajú tak dramaticky ako my. Lebo maďarsko-slovenské vzťahy nepovažujú za niečo výnimočné. Pre nich sú to jedny z mnohých vzťahov s okolitým svetom. Tuhšie a vypätejšie mali s Rumunskom, ktoré má oveľa väčšiu maďarskú menšinu, aj so Srbskom, ako s nami. My sme sa, navyše, v predchádzajúcich desaťročiach chceli emancipovať na českom pozadí. S Maďarmi sme to mali vybavené dávno, aj vďaka Čechom, v roku 1918. Dnes je frekventované meno Andreja Hlinku. Nuž on svojho času povedal, že manželstvo s Maďarmi sa,,nepoviedlo”. Nie všetky manželstvá sa napokon vydaria.

- Vzápätí sme skončili v manželstve s Čechmi.

- S nimi však to rozvádzanie išlo ľahko, okrem niektorých scén pomanželských, s Bojnickým oltárom a podobne. Všetko sa však rýchlo urovnalo a dnes je to vzťah priam milenecky, čo je po rozvode výnimočné.

- Prečo sa teda po toľkých desaťročiach od,,rozvodu” s Maďarmi potrebujeme od nich stále odrážať?

- Dobiehame národné obrodenie. A fungujú tu politické stereotypy a predsudky. Keď sme už pri Hlinkovi, jeho ľudová strana nepatrila medzi tie, ktoré sa otvárali voči iným národom alebo konfesiám, nevynikala veľkou toleranciou. Postavila svoj program na výlučnosti, izolovanosti. Potom už nemáte ďaleko k extrémom a, naopak, máte ďaleko k spolupráci a dialógu. Žijeme však v spoločnej Európe, ktorá má vo svojich základoch spoluprácu a porozumenie.

- Podľa súčasných vládnych strán a KDH patrí Hlinka na piedestál.

- Robiť z historických figúr, ktoré svoj politický koncept nepostavili na širšej spolupráci, identifikačné postavy celého národa, je falošná cesta. Vedie k vytváraniu ďalších historických mýtov. Navyše, nútiť zákonom ľudí, koho si majú vážiť a uctiť, silne pripomína prístup totalitných režimov.

- A čo Lex Masaryk?

- Ani to nebolo normálne, navyše to bolo ešte za Masarykovho života. A choré bolo uzákoňovať zásluhy Beneša, ako to Česi urobili len pred zopár rokmi. Mali si najprv prečítať, čo o ňom napísal ich skvelý filozof Jan Patočka. Choré je však aj to, že mnohí Slováci nevedia prísť na meno Benešovi, ale Benešove dekréty, často bez ich poznania, vyznávajú ako aktuálne poučenie pre súčasnosť.

- Celý parlament hlasoval za ich nedotknuteľnosť.

- Akoby naozaj chcel niekto tie dekréty zmeniť. Netreba ich meniť, vyhasli samy s určitým úsekom dejín. Pričom najdiskutovanejšie a najkontroverznejšie z nich konzultoval Beneš a vláda s víťazmi druhej svetovej vojny. To maslo nie je naše, je na hlave koaličných mocnosti. Skrátka, tie dekréty, treba ich vnímať v historickom kontexte. Lenže zase - netreba si z toho robiť nejaké osobité historické zásluhy.

- Sám hovoríte, že identita národa a štátu stojí na histórii. Čo si teda brať z minulosti?

- Určite nie všetko, takpovediac s chlpmi. Nikto má nepresvedčí, že Hlinka a Černová nemajú dnes aktuálnu silnú protimaďarskú konotáciu. S tým sa však ťažko dá ísť do Európy spolupráce a porozumenia.

- Raz ste napísali, že sme veľmi chorí dejinami a našou výlučnosťou v nich. Dá sa to liečiť?

- Pre nás Slovákov o to ťažšie, že sme dlho boli nehistorický národ, ktorý nemal vlastný štát. Chyba bola, že sme si neprivlastnili to uhorské ani česko-slovenské zo spoločných dejín. Je fakt, že silnejší nám to radi nedopriali. V tom zmysle musíme uvažovať aj o geopolitickej váhe Slovákov a Slovenska v dejinách. Tá nikdy nebola veľká, ťahali sme v nich vždy za kratší koniec. Teraz máme pocit, že by sme mohli dobehnúť zmeškané, ale prečo prostriedkami 19. storočia? Začiatkom 21. storočia to už nejde.

Vladimír Jancura (Pravda)

Rudolf Chmel: „Neverím, že zmierenie myslia politici úprimne“

- Bývalý americký prezident Bill Clinton počas návštevy Budapešti prirovnal vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom k Severnému Írsku a Blízkemu východu. Minister kultúry Marek Maďarič ich zas prirovnal k počasiu - kto bol bližšie pravde?

Vzťahy s Maďarmi

Rozhovor HN s bývalým veľvyslancom v Maďarsku

a exministrom kultúry Rudolfom Chmelom

- Bývalý americký prezident, veľmi diplomaticky povedané, nemá presné informácie. Zabudol pritom, zdá sa, aj na takú „maličkosť“, že Slováci a Maďari sú spojenci v EÚ a v NATO dokonca aj s USA a vyvolať takýto konflikt kvôli, dajme tomu, strate alebo, naopak, získaniu územia, je v rámci týchto štruktúr trochu absurdná predstava, hoci, bohužiaľ, dosiaľ výdatne živená nielen Slovenskou pospolitosťou a Maďarskou gardou, ale aj viacerými politikmi. Priznám sa však, že začiatkom deväťdesiatych rokov, keď som bol československým veľvyslancom v Maďarsku, boli situácie, keď som mal v niektorých okamihoch pocit, že jedna facka v krčme kdesi na Žitnom ostrove by mohla spustiť riadnu búrku. Začínajúca sa juhoslovanská kríza bola príkladom, ktorý isto niektorých horlivcov mohol priťahovať. Možno odtiaľ aj asociácia bývalého prezidenta.

- Myslíte si, že by u nás niečo podobné naozaj mohla spustiť jedna facka?

- Keď kedysi v roku 1992 rozvášnených rowdies Ferencvárosu v Bratislave policajti primerane „schladili“, v Maďarsku to vyvolalo veľké, aj oficiálne pobúrenie. Atmosféra bola pod bodom mrazu a viacerí vtedajší vládni politici mi to dali aj cítiť. Týždeň som dostával výhražné telefonáty, že našu rezidenciu vyhodia do povetria. Zblížil som sa vtedy aspoň s maďarskými pyrotechnikmi, vyzerali celkom priateľskí. Pravdou je, že dnes takéto riešenia už asi nie sú aktuálne.

- Sú teda naše vzťahy podobné počasiu?

- Pravdou je, že v našich vzťahoch panuje akási sínusoida. Inak povedané, búrky sa striedajú s oblačným či polooblačným počasím. Slnko svietilo pár týždňov, možno mesiacov, ale už sa na ne veľmi nepamätám. Po mojej osemnásťročnej dosť intenzívnej skúsenosti v tejto oblasti môžem povedať, že za ten čas nikdy neboli tieto vzťahy nejako zvlášť dobré. Nehovoriac o tom, že nikdy neboli úprimné, aj keď, pochopiteľne, medzi štátmi nie sú vzťahy milenecké a len málokedy priateľské, hoci v názvoch medzištátnych zmlúv a dohôd sa toto slovo často zneužíva. Základná korektnosť by však bola vždy namieste.

- Spôsobujú tento problém len nevyriešené historické spory?

- Historické stereotypy a predsudky v hlavách ľudí fungujú raz intenzívnejšie, inokedy menej. Každý z dvoch národov má vo svojom vedomí históriu poukladanú inak, zväčša protichodne napriek tomu, že sme zdieľali spoločné štátne spolunažívanie i spoločné režimy. Konflikty teda neprichádzajú zo súčasnej situácie, ale z nespracovanej, nestrávenej a najmä veľmi selektívne poznanej či skôr nepoznanej minulosti. Toto nie je len naše špecifikum, takéto príklady nájdeme všade v strednej Európe a nielen v nej. Ak však budeme k minulosti pristupovať tak, že naša pravda o nej je tá jediná, nemá zmysel dialóg o minulosti ani začínať.

- Vyzerá to, akoby sa tie vzťahy znova zhoršili až po našom vstupe do EÚ a NATO. Akoby si ich dovtedy obe krajiny strážili pod kobercom a až keď mali integráciu v suchu, pustili sa do týchto rozbrojov...

- Počas Mečiarových vlád, samozrejme, vzťahy neboli dobré. Väčšinou boli veľmi zlé a konfrontačné, nielen preto, že bola vo vláde SNS. Privatizačnú rabovačku bolo treba podoprieť budovaním sebavedomia nového štátu a keď ho nemohli stavať na protičeskom postoji, rozhodli sa pre radikálny antimaďarizmus. Zdanlivo paradoxne, ale v podstate na nebývalý tlak Západu, to bol Mečiar, kto s maďarským premiérom Gyulom Hornom podpísal na jar 1995 medzištátnu zmluvu o spolupráci, ale od samého začiatku bolo zrejmé, že ju nebude mať kto plniť. Tak sa aj stalo.

- Ale aj za Dzurindovej vlády sa objavilo medzi oboma krajinami napätie - až keď už obe boli „európskymi spojencami“...

- Nepochybne, jednou z podmienok, aby sme sa mohli dostať do EÚ a do NATO, bolo utlmenie nacionálneho napätia medzi Slovenskom a Maďarskom, z ktorého mal aj vtedy Západ strach, hoci nie až taký veľký ako americký exprezident dnes. V roku 1998 aj 2002 bolo pri vstupe SMK do vlády dopredu vykolíkované, o ktorých témach by sa nemalo hovoriť. Boli to Benešove dekréty a autonómia, ktorá, aj preto, že málokto vie, čo tento pojem obnáša, je trvalým fantómom týchto vzťahov a obľúbenou Durayovou zábavkou. Maďarskí politici boli v tom čase relatívne pokojní, ako-tak fungovali aspoň základné pravidlá, aj keď o zádrhy tiež nebola núdza. Napätie bolo okolo vzniku univerzity v Komárne a tú, za to, že sa Bugár zriekol postu predsedu NR SR v prospech KDH, dostali. Popri tom tu však existujú mnohé naplaveniny z minulosti a čaká sa len na vhodnú chvíľu, kedy sa vynoria na povrch a začnú šíriť zápach. Zaujímavé však je, že keď bola SMK osem rokov vo vláde, neprišla s návrhom na nejaké zmierenie, aj keď Béla Bugár participoval na úsilí predsedu NR SR Pavla Hrušovského a predsedníčky maďarského parlamentu Katalin Sziliovej o takúto formu spoločného vyhlásenia. Lebo, prirodzene, slovensko-maďarské zmierenie má byť, keby sa tak nebodaj udialo, medzi dvoma štátmi, ale nemalo by byť ponad dvoma menšinami, maďarskou u nás a slovenskou v Maďarsku. Jeho súčasťou má byť aj vyrovnanie medzi slovenskou väčšinou a maďarskou menšinou. Bez toho generálne zmierenie nebude.

- Boli ste pri tom ako politik a diplomat, dnes ste znova v slobodnejšej pozícii intelektuála. Veríte dnes, keď nejaký politik príde s tým, že chce slovensko-maďarské zmierenie, že to myslí úprimne?

- Neverím tomu veľmi. Politici v tejto veci doteraz väčšinou len škodili. Nepamätám sa, že by niekedy pomohli. Ani Hrušovskému a Sziliovej sa to nepodarilo. Keď asi pred štyrmi rokmi František Mikloško vyslovil pri preberaní medzinárodnej Ceny sv. Vojtecha v maďarskom parlamente historickú formulu „Odpusťte!“, nedostal na to primeranú recipročnú odpoveď. Vari jedine bývalý maďarský prezident Árpád Göncz mal pre túto agendu pochopenie a empatiu, ale do oficiálnej polohy sa mu ju nepodarilo pretlačiť. Symbolické gestá jednotlivcov sú isto obdivuhodné, ale, žiaľ, nemajú tú silu, ktorá by väčšmi rozčerila dlhodobo páchnuce stojaté vody.

- Myslíte si, že to, čo robí SMK, robí najmä preto, aby nestratila voličov?

- Voličov na základe etnickej príslušnosti SMK ešte stále má, hoci tento mýtus uniformovaného maďarského voliča by sa už konečne mohol narušiť - veď aj tam sú liberáli, konzervatívci, socialisti, zelení, nacionalisti atď. Trochu by mohli byť distribuovaní aj v iných stranách, nie na základe národnostnej príslušnosti, ale na základe ich ideologickej, politickostraníckej príslušnosti. To by ešte nemuselo rozbiť jednotu Maďarov, ktorí na základe liberálnodemokratických hodnôt a základných ľudských práv obhajujú maďarskú národnú identitu v čo najširšom rozsahu. Slovenskou odpoveďou je však len SNS, ktorá dáva na stôl karty, ktoré hrajú s nacionalistickými vášňami. Nacionalisti na oboch stranách, ak niečo nepotrebujú, je to zmierenie. Ich živí predovšetkým nenávisť. V tomto zmysle by preto aj slovenské demokratické strany mali byť ústretovejšie, ak chcete, nenacionalistickejšie. Okrem toho, desaťpercentná maďarská strana u nás nebude v parlamente nikdy nejakým nebezpečenstvom, skôr je nebezpečenstvom nacionalizácia slovenských strán parlamentu, najmä demokratických, ako sa to práve demonštruje.

- Ako sa pozeráte na politiku SMK po výmene Bélu Bugára za Pála Csákyho a Miklósa Duraya?

- To, že ho vymenili po toľkých rokoch, je vcelku prirodzená vec, z toho netreba robiť drámu. Otázka je, čo jeho nástupca ponúka. Prísť s Durayom do politiky, ktorý hneď po kongrese, už v apríli, otvoril Benešove dekréty a hovoriť o zmierení, to jednoducho nejde dokopy. Zmierenie nie je beh na sto metrov, je to maratón. Maratón trpezlivej práce, na konci ktorej môže zasvietiť svetielko. Tomu rozumel Bugár a niečo dosiahol. Zmierenie je dnes isto vzdialenejšie ako za Bugára a Dzurindu.

- Dnes sme na jednej strane svedkami pokusov otvoriť Benešove dekréty a na strane druhej parlament schválil deklaráciu o nedotknuteľnosti dekrétov...

- Zbytočne sa takým spôsobom otvárala táto rana. Podstatne väčší problém vyriešili Česi s Nemcami a tam išlo o vyhnanie troch miliónov Nemcov. Tieto prezidentské dekréty iste nemali veľa spoločné s humanistickým ľudskoprávnym riešením. Keď odsuniete nejakú menšinu bez ohľadu na to, či je niekto vinný alebo nevinný, tak to nemôže byť správne riešenie a už vonkoncom nie akýsi akt dejinnej spravodlivosti. Dnešnou terminológiou hovoriac išlo o etnické čistky, ktoré mali byť náplasťou na hitlerovskú zločinnú zvrhlosť a rozbitie republiky. Lenže extrém nevyliečite iným extrémom. A navyše na tejto liečbe donekonečna trvať je pre chorobu kontraproduktívne. Česi sa s tým doteraz mentálne takisto nevyrovnali, ale spravili aspoň základné kroky na terapiu problému. Vyhlásili zmierenie a následne Deklaráciu o vzájomných vzťahoch a ich budúcom vývoji. (Nemci v nej priznávajú zodpovednosť za následky, ktoré priniesla politika fašistického Nemecka, Česi zas ľutujú vysídlenie sudetských Nemcov a nepotrestanie excesov, ktoré sa vtedy stali, pozn. red.) Organizujú stretnutia, diskusie, na ktorých sa napríklad snažia prerozprávať si navzájom tie smutné príbehy s istou empatiou. Sám som sa na viacerých zúčastnil. Na druhej strane Slováci a Maďari žijú vo svojej spomienkovej eufórii, uzavretí vo svojej deformovanej interpretácii dejín, presvedčení o svojej jedinej pravde. Viem, že v škole nemožno stále učiť, že sme boli v dejinách neraz, ba možno väčšmi národ prispôsobivý, kolaborantský, neveľmi hrdinský (nie sme však v tom žiadnou výnimkou), ale treba kriticky poukázať aj na tento rub našej minulosti, lebo jej líce býva zväčša priveľmi našminkované. Teda politicky, účelovo. Dokonca aj v demokraciách, nielen v totalitách. Preto by som politikov do posudzovania minulosti nepúšťal, správajú sa v nej zväčša ako pyrotechnici, chcú riešiť veci jedným zásahom, rýchlo a bez poznania hlbších vrstiev terénu. To, čo bude v dejepise, čo si treba z minulosti vážiť, osvojiť, ale i to, na čo hrdí byť nemáme, či za čo sa môžeme pokorne hanbiť, by malo byť úlohou kompetentných, vysoko vzdelaných a nezávislých, to by malo byť nezastupiteľnou podmienkou dejepiscov. Aj s tým mementom, že jedinej pravdy o minulosti niet, že sa k nej možno len z rôznych strán približovať. Približovať veľmi tolerantne. Táto tolerantnosť, pochybnosti, predstavujú pre politikov, ktorí radi vidia svet čierno-bielo, neznámu zem.

- Na Slovensku sa o téme ospravedlnenia veľa hovorí, zachytili ste čosi podobné v Maďarsku? Že by riešili fakt, koľko neprávostí sa udialo po Viedenskej arbitráži? (Maďarsku vtedy pripadla časť Slovenska, pozn. red.)

- Treba povedať, že ak sa u nás o tom viac hovorí, tak iba jednostranne. Maďari však vo všeobecnosti nemajú nejako nadmerne vyvinutý sebareflektívny syndróm ospravedlnenia, aj keď sa tam nájde niekoľko dnes už svetových spisovateľov, intelektuálov, ktorých kritický hlas, na rozdiel od situácie u nás, politici si nedovolia prehliadať, ak sa nechcú diskvalifikovať nielen doma, ale i vo svete. V maďarskej verejnej mienke však stále panuje predstava, že predovšetkým im sa treba ospravedlňovať, najmä za Trianon a povojnové represie. Mnohí slovenskí amatérski historici účinkujúci profesionálne v politike si však myslia, že Maďari sa majú ospravedlniť nám, lebo my sme zrejme výkvet nevinnosti, resp. sme pod nimi len trpeli - raz tisíc rokov, naposledy som počul údaj takejto insitnej historičky, ktorý hovoril o sto šesťdesiatich rokoch.

- Dokedy táto fascinácia dejinami potrvá?

- Maďari, Slováci, ako všetky národy v tomto regióne, sú chorí dejinami. My sme vždy boli súčasťou iných dejín - uhorských alebo československých, nepatrili sme k obyvateľom historických zemí, tými boli donedávna pre nás najmä Česi, ale preto ešte naša choroba dejinami nie je menšia. Aj z týchto príčin dnes chceme dobehnúť históriu a trochu si ju prikrášliť či ospravedlniť. Hľadáme pritom symboly, hrdinov, otca národa... Buď však ten Hlinka v národe je takto zafixovaný, alebo nie. Zákonom to nejde. Hlinka predsa nebude väčší, ale ani menší, ak mu politici schvália nejaký zákon

- Hľadanie otca národa je teda opäť len divadlo pre ľudí?

- To ani nie je pre ľudí, lebo toto už ľudí zväčša nemôže zaujímať. Kdesi som čítal údaj, že o existencii Hlinku vie len sedem percent našich rodákov. Sám tomu nerozumiem, ako môže tento problém takto narásť, ale možno je to vec niekoľkých uvzatých poslancov, ktorí majú o túto agendu záujem a povedali si, že to jednoducho skúsia, čo ak to vyjde. Nepamätám sa totiž, že by k veci boli povedali nejaké zmysluplné expozé, ktoré by mohlo zatriasť slovenským sebavedomím. Ešte tak niekoľko výhražných nezmyslov. Keď však problém nastolíte tak, že buď ste za tento zákon, alebo ste zradca národa, tak sa ho väčšina poslancov rozhodne podporiť.

- Čím je to, že toto na nich funguje? Napríklad za Hlinku v prvom čítaní hlasovali takmer všetci poslanci slovenskej národnosti, okrem SMK, kde paradoxne zahlasoval za Miklós Duray. Pri schvaľovaní ústavy, čo je podstatne dôležitejší zákon, sa vážne debatovalo, boli hlasy proti...

- Duray, v tom bol konzekventný, hlasoval za autonomistu. Od 90. rokov v našej spoločnosti vznikol pseudoproblém, ktorý napríklad vôbec nemajú Česi. Za Mečiarových vlád vzniklo delenie na Slovákov národných (dobrých) a nenárodných či protinárodných. To zaklínadlo funguje dodnes, dokonca dnes už môžete byť aj zradca národa, hoci je to úplne falošné, nikam to nevedie. V krčmovom suteréne to však má svoju rezonanciu. A aj tam sú voliči, mnohí.

- Prečo je to tak ešte dnes?

- Treba povedať, že počas Dzurindových vlád tento problém vyhasol, ale znova sa revitalizuje. Nie že by som nechcel vyzdvihnúť historické osobnosti slovenského národa, ale na to sú aj iné spôsoby. My nemáme spracované ani základné monografie, základné historické práce o najvýznamnejších politických osobnostiach, máme ak, tak nejaké brožúry, zväčša účelové. Nemáme nič podobné základné, fundamentálne ani o Ľudovítovi Štúrovi, ani o Hlinkovi, ani o ďalších, nemôžeme sa potom čudovať, že o nich vie taký mizivý počet Slovákov. Nič sa nevie ani o tom Hlinkovi, je tu len nejaký mýtus. Isteže sa Hlinka zaslúžil o národ, ale podľa akého kľúča sa má táto zásluhovosť merať? Hádam sa nebude merať nejakým poslaneckým cólštokom? A potom tým istým cólštokom odmeriame zásluhy úplne protichodného politika a potom ďalšieho a ďalšieho. To hádam by už v štáte, ktorý sa konečne dostal do prvej ligy, nebolo celkom európsky kompatibilné. Panteón sa takto istotne netvorí.

- Keď hovoríte, že nemáme takéto monografické publikácie, nie je to zlyhanie akademikov a intelektuálov?

- Samozrejme, že je to aj zlyhanie intelektuálnej, vedeckej obce. O tom sa nedá pochybovať. Spoločenské vedy však vždy boli závislé od politických režimov, v ktorých existovali. Ťažko dnes obviňovať historikov, že v období komunizmu nevznikla nejaká objektívna monografia o Hlinkovi. Nikto však nezdôvodní, prečo by historik, ktorý v tom čase žil, ak by mal takú neodolateľnú chuť a potrebu ju napísať, ju nenapísal, trebárs aj do šuplíka. Nepíšu sa predsa veci len pre danú chvíľu. Stačí sa pozrieť iba k českým susedom.

- Možno sa vtedy báli, ale od novembra 1989 ubehlo osemnásť rokov...

- Možno, že historici naozaj žili v depresívnejšom prostredí a vo väčšom politickom tlaku. Aby však bolo jasno, ani v exilovom prostredí nič také nevzniklo, ak nerátam historickú monografiu či skôr hagiografiu o Tisovi, ale to bol iba rub druhého ideologického extrému. My sme teraz už 18 rokov v slobodnom režime, kde už prekážky nikto nikomu nekladie a takéto základné diela jednoducho tiež nemáme. Keď poviem kolegom Maďarom alebo Poliakom, že nemáme monografiu o Štúrovi, Hurbanovi, Milanovi Hodžovi, nekončiac Husákom, Dubčekom, jednoducho to nechápu. V Česku alebo v Poľsku, ale najmä v Maďarsku rozsiahle monografie o politikoch takéhoto typu vychádzajú takpovediac vo veľkom. O Jánosovi Kádárovi ich vyšlo v poslednom čase vari desať.

- Kto si teda zaslúži ten mystický titul Otec národa? Hovorilo sa: Hlinka, Štefánik, Dubček, Rázus, Štúr. Nebudeme mať tých otcov strašne veľa?

- Iná vec je, čo na to povie matka... (smiech). Myslím si, že toto nie je cesta. Je to falošná cesta a to, že sa na ňu teraz politici vydali, ba, povedal by som, že priamo naleteli, svedčí o tom, že toto prostredie je choré. Čudujem sa nielen SDKÚ a KDH, ktoré inak má na tému Hlinka jediné historický nárok, ale najmä sociálnej demokracii. Mohla by si spomenúť, že historicky k takýmto veciam nemala nikdy blízko a bola proti nim. Nemala by to byť jej agenda, respektíve by pri tom nemala ani miništrovať. Iná vec je, že slovenská sociálna demokracia nemá historickú tradíciu, tak sa chytá možno aj takých tradícií, ktoré jej nepatria či nenáležia. Slovenská ľavicová tradícia bola skôr komunistická, bohužiaľ, nie sociálnodemokratická. Sociálna demokracia by však mohla tieto témy predsa len reflektovať na vyššej intelektuálnej báze, ale tá v nej dnes absentuje. Keby mala trochu historické povedomie, vedela by, že národný socializmus tu už bol a bola to národná tragédia spojená prinajmenšom ak už nie rovno s Hlinkom, keďže sa ho nedožil, tak isto s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou...

- Myslíte si teda, že história a politika sú v spore či protiklade pri výklade minulosti?

- Nemecký filozof Artur Schopenhauer hovoril, že súčasné dejiny sú infikované lžou ako pobehlica syfilisom. Bolo by dobre si to pripomínať častejšie, keď chceme o nich, o súčasných dejinách, nie o tých pobehliciach, vyslovovať definitívne súdy. Navyše v parlamente.

S. Habrmanová, M. Tettinger

(Hospodárske noviny)

- - - - - - - - - - - - - -

Rudolf Chmel (68) - od skončenia štúdií na Filozofickej fakulte UK je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Venuje sa výskumu dejín slovensko-maďarských literárnych vzťahov. V rokoch 1990 - 1990 bol veľvyslancom ČSFR v Maďarsku. Po návrate z diplomatických služieb viedol Nadácie Otvorenej spoločnosti, kabinet slovakistiky na Univerzite Karlovej v Prahe a po roku 2002 bol ministrom kultúry SR. Je autor kníh Moja maďarská otázka (1996) a Moje slovenské pochybností (2004).