Maďarskí študenti už deň predtým sformulovali svoje požiadavky, ktorých súčasťou bolo aj stiahnutie sovietskych okupačných jednotiek a vypísanie slobodných volieb za účasti viacerých strán. 23. októbra potom v štátnom rozhlase ohlásili „tichú demonštráciu” pred poľským veľvyslanectvom. Napriek tomu, že v priebehu dňa ju najvyšší predstavitelia komunistickej strany zakázali, prišlo na ňu 250 000 ľudí. V tento deň prepukli aj ozbrojené boje v budove Maďarského rozhlasu, čo vyústilo do celonárodnej revolty. Premiérom sa stal proreformný komunista Imre Nagy. Zostavil vládu z viacerých strán a 1. novembra oznámil, že Budapešť vystupuje z Varšavskej zmluvy.

Už o tri dni nato povstanie ukončil krvavý zásah sovietskych vojsk, pri ktorom prišlo o život približne 2800 ľudí. Na pád komunizmu sme tak museli v Maďarsku čakať až do roku 1989. I. Nagya, ktorý bol premiérom len desať dní, po potlačení revolúcie zatkli, obvinili z vlastizrady a o dva roky neskôr popravili. Spolu s ním popravili aj ministra obrany Pála Malétera a ďalších približne 400 Maďarov. Sovietske vojská vyniesli k moci Jánosa Kádára, ktorý o inváziu oficiálne požiadal. Kádárova éra trvala nakoniec 33 rokov. Až po revolúcii v roku 1989 všetkých odsúdených a popravených účastníkov revolúcie rehabilitovali.