Ján Fuzik ● Jazyk a tradícia

Ja sa ešte dobre pamätám na naše dedinské múzeum, keď bolo živé, keď sa v ňom žilo. Domček stál a stojí o grunt nižšie oproti nášmu rodinnému domu a bývala v ňom teta Helena, či ako sa u nás na Kestúci vraví, Ilča néna.

Bolo to kedysi na začiatku 60-tych rokov a dodnes mám pred sebou jej vráskavú, podlhovastú tvár, zhrbenú postavu, ale najmä krivú palicu, ktorou sa po nás oháňala, keď sme jej robili pri jarku pred domom nejakú neplechu.

Ilča néna nezomrela v tomto dome, nečakane sa presťahovala pod druhú, trocha novšiu strechu a v dedine sa rozletel chýr, že tam má byť múzeum. Aj sa tak stalo. Na fasádnych doskách domčeka sa objavil rok výstavby 1757 a na vylíčenej bielej stene pri okienku čierny nápis FALUMÚZEUM. Asi málokto v dedine tušil, že patrí medzi prvé zbierky v slovenských osadách v krajine a že je vystavená snáď v najstaršej budove spomedzi našich múzeí. Veď ju postavil ktosi ešte z druhej či tretej generácie našich kestúckych slovenských osídlencov a jeho potomkovia až po Ilča nénu tam žili vyše dvesto rokov!

Pán učiteľ Jozef Petrík založil a vytvoril nielen národopisnú, ale skôr ozajstnú vlastivednú zbierku, poznačenú, pochopiteľne, aj niektorými nedostatkami horlivého amatéra. Nazhromaždil mimoriadne bohatý materiál a tak do jedinej izbietky domu bol nútený nahustiť rekvizity od kamennej doby cez Rimanov, Keltov, Tatárov a Turkov až po nevybuchnuté, zneškodnené granáty z II. svetovej vojny. Popri jeho zberateľskej a organizačnej činnosti však nesporne patrí k zásluhám Jozefa Petríka - po ktorom je aj Dedinské múzeum pomenované -, že zachránil starodávnu slovenskú budovu s otvoreným komínom a bohatstvo poľnohospodárskych i baníckych nástrojov.

Čo v tom všetkom bolo slovenské? V tých časoch nad tým asi málokto premýšľal. Všetko, čo bolo v Kestúci, bolo naše a bolo prirodzene aj slovenské. Nemali sme v dedine ani jediný slovenský verejný nápis, ale chodilo sa do sklepa a k masárovi, pravda, aj do šenku, o filmoch, ktoré sme videli iba v maďarčine v „moziši“ a neskôr i v „tévéši“, sme sa zhovárali, samozrejme, po slovensky. A nebolo to inak ani s našim dedinským múzeom, dokonca pán učiteľ Jozef Petrík vyučoval v miestnej škole slovenský jazyk.

Viem, že časy, na ktoré som si spomenul, sú už aj z hľadiska jazykového stavu našej dediny a našich dedín muzeálne. Ktosi možno trochu zjednodušene povedal, že identitu národnostného človeka môžu zachrániť dve veci: jazyk a tradícia. Tieto dve zložky sa však nespájajú vždy tak prirodzene, ako napríklad v slovenských ľudových piesňach. Tancovať sa dá aj bez jazyka a v národopisných zbierkach vystavené predmety hovoria tiež skôr za seba a nie o sebe. Zodratá stará motyka jasne svedčí o tom, „jak je ťažko robiť“, ale o tom už mlčí, či padali pri nej slovenské, alebo maďarské kropaje potu.

V Kestúci a potom aj v celej pilíšskej oblasti a ďalších regiónoch krajiny sa zrodila jedna časť našich dnešných národnostných zbierok v tých časoch, keď tam slovenčina žila ešte oveľa prirodzenejšie ako dnes. V poslednom období sa však prebúdzajú podobné snahy aj v takých - neraz aj nami zabudnutých - osadách, kde už len málokto hovorí po slovensky a školskú výučbu slovenského jazyka tam nemajú od nepamäti. Je to akási prvá konkrétna, rukolapná aktivita uvedomovania si vlastného slovenského pôvodu a hľadania koreňov. „Urobíme si slovenský pamätný ľudový dom“ - počul som naposledy v Miške, Čomáde a Išasegu a nadšencov stále pribúda. Ako aj zbierok, veď ich môžeme mať už vyše päťdesiat!

Ale čo s týmto bohatstvom? O možnostiach jeho propagačného a turistického využitia sa dávnejšie uvažuje. K tomu je však nesporne dôležité, aby naše zbierky boli z odborného hľadiska v poriadku, pritom prehľadné a pútavé. A ešte niečo: naozaj slovenské! Aby si návštevník uvedomil - ak na to v obci zatiaľ nemal možnosť -, že tu vidí pamiatky slovenských predkov tunajších obyvateľov! Mal by ho na to hneď upozorniť slovenský nápis zbierky a, samozrejme, i sprievodný text správcu múzea. Ak vystavené predmety majú vypísané názvy, tieto by mali byť aj v slovenčine, ba i v miestnom nárečí! Nemali by chýbať ani slovenské modlitebníky, kalendáre a noviny, ktoré patrili aj kedysi ku každodennému životu. A na stenách by mali visieť vyšívané ozdobné nástenky so slovenskými textami, aké sme vídali u svojich starých a prastarých mám.

V posledných časoch sa vytvára však aj nová funkcia slovenských národopisných domov. Niektoré, ako napr. v Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, Ečeri a ďalších osadách, doslova znovu ožívajú. Kde to možnosti a priestory dovoľujú, sťahujú sa do nich z času na čas slovenské kluby, súbory a usporadúvajú si tam skúšky, porady a rôzne iné programy. Pri Čabianskom slovenskom oblastnom dome vybudovali za týmto účelom dokonca aj priestrannú spoločenskú sálu.

A nezabudnime ani na ďalšiu, pre nás mimoriadne dôležitú možnosť využívania slovenských národopisných zbierok: ťažko si je predstaviť vhodnejšie priestory pre školské hodiny slovenskej vzdelanosti, ako izby, kuchyne a komory našich predkov. V nich znejú celkom inak aj skvosty našej kultúry, ako napríklad katolícky vinš, ktorým vstupovali do Nového roka v kestúckej chalúpke teta Ilča a jej predkovia vyše dvesto ráz - a vďaka nim môžeme vstupovať i my všetci do roka 2008:

„Vinšujem vám, vinšujem, tento Noví rok,

abi vám dav Pán Boh zdraví, ščastí,

hojné božské požehnání.

Po smrti královské nebeské obsáhnutí.

Pochválen pán Ježiš Kristus!“

Ján Fuzik

predseda CSS