Slovenčina v podmienkach jazykovej globalizácie

V súvislosti s globalizačnými procesmi sa dnes viac než zriedka stretávame s pojmom jazyková globalizácia, pod ktorým rozumieme spoločný jazyk väčšiny krajín, alebo dokonca celého sveta, priamy jazykový imperializmus, ako sprievodný znak politickej, hospodárskej a kultúrnej rozpínavosti.

Západoeurópske štáty sa už dávnejšie snažili obmedziť masívny vplyv angličtiny, ktorá v posledných desaťročiach vytlačila z prvého miesta francúzštinu. V súčasnosti sa angličtina postupne stáva aj esperantom strednej a východnej Európy, teda v priestore, kde ešte dlho po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie si udržiavala svoje pozície nemčina. Dominantná pozícia angličtiny súvisí aj s jej rozhodujúcim podielom v objeme informácií v oblasti vedy, techniky a svete médií.

V rámci orgánov a komisie Európskej únie sú jazyky členských štátov rovnoprávne, zatiaľ čo angličtina aj bez štatútu rovnoprávnosti figuruje ako jazyk číslo jedna nielen európskeho, ale celosvetového hospodárstva, obchodu a bankovej sféry. Uplatňovanie viacjazykovosti v Európskej únii na zásade rovnoprávnosti, ak máme na mysli napríklad prekladanie a tlmočenie, je pomerne nákladné, kým angličtina, tiež ako jeden z jazykov únie, spontánne a bez akýchkoľvek investícií ďaleko presahuje inštitucionálne rámce a hranice štátov.

Prirodzene, aj slovenčina ako oficiálny jazyk EÚ je vystavená tomuto trendu a preto sa nemožno vyhnúť otázke, aká budúcnosť očakáva málo rozšírené jazyky pokiaľ ide o ich uplatnenie v regionálnom, prípadne širšom meradle. Každodenná realita v politike, vede, kultúre a v médiách sugeruje nepriaznivú odpoveď. Hegemónia jedného, respektíve jediného jazyka, totiž nevyhnutne vedie k diskriminácii, ktorá postihuje jednak tých, ktorí neovládajú primerane úradný jazyk daného štátu, jednak národné kolektívy, jazyky ktorých sú v medzinárodných stykoch frekventované v užšom či v minimálnom rozsahu.

Aspekty spomenutej diskriminácie sú osobitne zjavné v oblasti výmeny kultúrnych hodnôt. V tejto súvislosti stojí za pozornosť konštatovanie významnej maďarskej spisovateľky Ágnes Nemesovej Nagyovej, podľa ktorého maďarčina znamená smrť vo svetovej literatúre, pretože ide o jazyk izolovaný a zároveň svojrázny. Ani slovesné diela v slovenčine nemajú vo svetovej literatúre ustlané na ružiach, hoci slovenčina je v pomerne „výhodnejšej“ pozícii vzhľadom na svoje príbuzenstvo s rodinou slovanských jazykov. Mimochodom, aj citované konštatovanie maďarskej poetky ťažko akceptovať plne a bez výhrad, veď v posledných desaťročiach diela niektorých maďarských autorov sa presadili vo viacerých svetových jazykoch a paralely nachádzame aj u slovenských autorov, hoci v oboch prípadoch ide viac-menej o výnimky.

Pokúsme sa však odpovedať na otázku položenú vyššie a týkajúcu sa postavenia a perspektívy slovenčiny vo svete bezbrehej expanzie angličtiny ako dorozumievacieho prostriedku, jazyka, v ktorom píšu svoje diplomové práce poslucháči vysokých škôl a univerzít v západnej Európe. Ako marginálny príklad nech poslúži skutočnosť z najbližšieho okolia: syn autora týchto riadkov sa v blízkej budúcnosti vydá na dlhší študijný pobyt v elitnej parížskej inštitúcii, ktorej vedeckým jazykom je angličtina.

Podobná preferencia sa neobmedzuje iba na západné štáty, keďže prenikanie angličtiny do strednej a východnej Európy prebieha už v súčasnosti. Je tiež pravda, že Slovenská republika zatiaľ zrejme nemala dôvod, aby podnikla opatrenia na obranu svojho úradného jazyka voči angličtine, ako tomu bolo v uplynulých desaťročiach v Nemecku a vo Francúzsku, a žiadna kompetentná inštitúcia na Slovensku nezaujala oficiálne stanovisko k tejto otázke. Pokiaľ vôbec prebieha diskusia na túto tému, odborníci usudzujú, že slovenský jazyk ako taký nemôže byť ohrozený, pričom majú na mysli jeho gramatickú stavbu. Angličtina môže preniknúť nanajvýš do lexikálneho fondu, čo je napokon v prípustnej miere prirodzeným javom v každom európskom jazyku. Z tohto hľadiska sa teda slovenčina nemusí obávať o svoju ďalšiu existenciu ani po otvorení Schengenského priestoru, kde sa budú zrejme presadzovať, povedzme nemčina a francúzština. Zdá sa však, že problém, ktorý by nás mohol znepokojovať, spočíva v tom, že sa pravdepodobne zúži priestor možnosti uplatňovania slovenčiny ako prostriedku dorozumenia a komunikácie, pričom orientácia na angličtinu zároveň môže zredukovať potreby komunikácie medzi príslušníkmi národov strednej a východnej Európy.

Zvýšená otvorenosť voči angličtine ako prostriedku medzinárodných stykov a komunikácie vôbec je priamo úmerná zvýšenému prílivu informácií v tomto jazyku. Ak sa tento proces presadí v rozsiahlejšom meradle a definitívne, potom pravdepodobne nebude nutné, aby sa používatelia svojich materinských jazykov, povedzme v stredoeurópskom priestore, dorozumievali inak než v anglickom jazyku. Slovenský podnikateľ a jeho maďarskí, poľskí či nemeckí partneri, ktorí si ešte v školských laviciach uspokojivo osvojili angličtinu, aby sa raz čo najúčinnejšie mohli uplatniť na zahraničných trhoch, si môžu ušetriť námahu v úsilí o dorozumenie v jazyku, ktorým komunikujú najskôr vo svojej vlasti a v rodinnom kruhu.

Prirodzene, problém ďalšieho uplatňovania slovenského jazyka sa prenáša aj do prostredia jazykových menšín a zároveň do susedstva inak pomerne málo rozšírených jazykov väčšinových komunít. Na Dolnej zemi, vrátane Maďarska, naznačuje ďalší pokles možností na zachovávanie a pestovanie materinského jazyka, ktoré sú v praxi už beztak minimalizované neodvratne postupujúcou kultúrnou a sociálnou asimiláciou. Jazyková globalizácia sa zrejme aj v tomto prípade osvedčí ako jej ďalší faktor. Jazyková asimilácia je neodškriepiteľná realita očividná v prípade slovenskej minority v Maďarsku, ako o tom hovoria aj vyhlásenia jej predstaviteľov. (Na tomto mieste si pripomeňme štatistiky o neúmernosti vedomia národnej identity a znalosti materinčiny.) V tejto súvislosti nemožno ignorovať ani osudy slovenčiny na poľskej Orave a Spiši, kde údajne dodnes pretrvávajú tendencie násilnej asimilácie.

Preambula Charty regionálnych jazykov a jazykov menšín kladie osobitný dôraz predovšetkým na ochranu ohrozených jazykov - na individuálnej a kolektívnej úrovni -, ako aj na hodnoty viacjazykovosti. Ustanovenia Charty sú samy osebe názorným potvrdením nepriaznivého stavu jazykov menšín všeobecne a v jednotlivých štátoch zvlášť. Stojí za povšimnutie, že tento dokument stanoví zásady postupu pri ochrane jazykov menšín vo väčšinovom prostredí, hoci nevyvodzuje sankcie plynúce z porušovania týchto zásad. Nezohľadňuje ani možnosti a dôsledky tlaku svetových jazykov, ktoré tieto ustanovenia vo väčšej či menšej miere ignorujú alebo prinajmenšom znižujú ich účinnosť.

Pokles atraktívnosti slovenčiny v prostredí národných menšín sa môže prejaviť v nižšom počte záujemcov o materinský jazyk z radov menšinových príslušníkov, keďže sa na týchto školách vyučuje aj angličtina a dá sa predpokladať, že táto výučba bude v budúcnosti čoraz intenzívnejšia. Platí to aj pre príslušníkov ktorejkoľvek majoritnej národnej pospolitosti, ktorí si slovenčinu osvojujú ako cudzí jazyk a podrobujú sa príslušnej štátnej skúške.

Uveďme zopár suchých faktov. V Doškoľovacom stredisku Univerzity L. Eötvösa v Budapešti každoročne skladá jazykové skúšky približne 130 tisíc osôb, prevažne študentov. Podiel angličtiny predstavuje aspoň šesťdesiat percent, na nemčinu pripadá vyše tridsať percent, o zvyšok sa delia v prvom rade francúzština, španielčina, ruština. Slovanské jazyky prítomné aj v Maďarsku, ako slovenčina, srbčina, chorvátčina, predstavujú prakticky zanedbateľný segment. Pokiaľ ide o slovenčinu, väčšinu skúšaných netvoria príslušníci slovenskej, ale maďarskej menšiny na Slovensku, ak pritom neberieme do úvahy aj potenciálnych záujemcov z radov maďarských štátnych občanov. Snáď netreba pochybovať, že toto zistenie je dostatočne výrečné a presvedčivé.

Vychádzajúc z týchto a ďalších skutočností by sme mohli predpokladať, že myšlienka univerzálneho jazyka sa postupne stáva skutočnosťou. V danom prípade navyše nejde o jazyk neutrálny, ale o jazyk stelesňujúci politickú a hospodársku moc. Z tohto dôvodu sa angličtina nemôže stať materinským jazykom celosvetovej populácie, prípadne jej časti, ale nanajvýš bude spĺňať funkciu druhého, pomocného jazyka. Jednotlivé národné celky a etniká budú vo vlastnom záujme nútené aj naďalej chrániť a rozvíjať jazyk svojej svojráznej kultúry. Nech by globálny jazyk v akejkoľvek miere zasiahol celosvetové spoločenstvo, národné jazyky a jazyky menšín zrejme pretrvajú aj v budúcnosti, keďže ich široké a mnohoraké spektrum zároveň predstavuje jedinečnosť a rôznorodosť univerzálnej duchovnej oblasti.

Je pochopiteľné, že pri analýze týchto problémov, aj s ohľadom na chýbajúce výskumy v tejto oblasti, sa opierame iba o sporadické údaje a javy a skôr len predvídame tendencie vývoja. Pripusťme teda, že z tohto dôvodu niektoré z uvedených záverov možno pokladať do istej miery za hypotetické. Popri postupujúcej jazykovej asimilácii v najširšom slova zmysle proces globalizácie opäť nastoľuje aj otázku perspektív používania slovenčiny nielen v materskej krajine, ale aj mimo jej hraníc. Dnes sotva možno odhadnúť dôsledky procesu globalizácie, príznaky ktorého síce už badať, aj keď nie zreteľne. Prípadné politické a hospodárske zvraty, destabilizácia systémov, rast a zároveň pokles populácie, migračné vlny a iné demografické faktory vyvolajú nové problémy a vytýčia nové stratégie, ktoré sa bezprostredne či nepriamo dotknú aj postavenia a funkcie jednotlivých jazykov.

Oldřich Kníchal

 (Príspevok odznel na medzinárodnej konferencii

Slovenčina v menšinovom prostredí II. v Békešskej Čabe)