Peter Káša ● Slovenská história v maďarskom zrkadle

Obraz slovenskej histórie sa v maďarskom prostredí dodnes reflektuje v tradičných schémach a stereotypoch, ktoré vytvoril moderný nacionalizmus 19. a 20. storočia a po druhej svetovej vojne zdeformujúco zakonzervoval proletársky internacionalizmus.

Poznámky k aktuálnemu obrazu

Kontúry slovenskosti a slovenskej identity sa zväčša strácajú v spoločnej uhorsko/maďarskej štátnosti a nad novodobými dejinami Slovákov stále visí démon Trianonu, Benešových dekrétov a floskula o „tisícročnom maďarskom útlaku“. Je pravda, že vo vedeckých kruhoch sa síce v ostatnom čase pohli stojaté vody, ale tieto pozitívne signály takmer neovplyvnili verejný život ani na Slovensku, ani v Maďarsku. Tento stav vyhovuje najmä niektorým politickým kruhom na obidvoch stranách, ktoré účelovo vy(zne)užívajú často iracionálne podmienenú nacionálnu rétoriku o „nenapraviteľných susedoch“. Rovnako demagogicky vyznievajú aj nekonečné a málo efektívne politické krasorečnenia politických elít o „potrebe uzmierovania“. Skutočnosť je taká, že napriek spoločnej histórii sa tieto dva národy dodnes nepoznajú a obidve strany zatiaľ tvrdošijne lipnú na „vlastnej historickej pravde“. Chýbajú intenzívnejšie dialógy a kontakty vo všetkých sférach spoločenského života. Objavujú sa síce už prvé pozitívne signály - prednedávnom vyšli až dva maďarské preklady učebníc dejín slovenskej histórie¹ - ale tie sa takmer ani nedostanú do povedomia, lebo médiá oveľa viac priťahujú efektné politické provokácie ako záblesky serióznych, vecných a otvorených výpovedí či dialógov historikov. Možno aj preto sa aktuálny obraz slovenskej histórie v maďarskom prostredí zatiaľ javí iba ako málo prehľadná, ba až chaotická mozaika pokusov a možných obrazov.

x     x     x

Prvé kroky k otvorenému dialógu urobilo v ostatnom desaťročí najmä slovensko - maďarské vydavateľstvo Kalligram, ktoré koncepčne a systematicky začalo vydávať aj historickú a kultúrnohistorickú literatúru vo vzájomných prekladových verziách. V edícii Dialógy, ktorá vznikla v spolupráci s Kultúrnym inštitútom Maďarskej republiky v Bratislave, paralelne vychádzajú dokonca knihy v dvojjazyčných verziách². Vyzdvihol by som dvojjazyčnú monografiu Lászlóa Szarku: Slovenský národný vývin - národnostná politika v Uhorsku 1867 - 1918, kde sa odkrývajú príčiny stupňovania slovensko - maďarskej etnickej disharmónie a vzájomného odcudzovania, ktoré v mnohých znakoch pretrvávajú. Ako poznamenáva autor v úvode: „Uhorská národnostná politika v období dualizmu má v maďarskej a slovenskej historiografii iný kontext a význam“. Rovnako výstižne a presne načrtáva aj aktuálny obraz reflexií týchto udalostí: „Dlhé desaťročia sa patrilo písať nanajvýš o tom, čo nás v minulosti spájalo. Historik si, pravda, vždy bol vedomý toho, že nespracované historické konflikty, prežívajúce bludy a predsudky svojím spôsobom viažu k sebe partnerov diskusií - ktorí často o sebe nechcú ani počuť - tesnejšie, než zriedkavé prejavy solidarity medzi národmi. Dlho neexistovali a odkedy sú, nie sú skutočne účinné, inštitúcie odborných kontaktov, spolupráce. Aj to hatí spoločnú interpretáciu spoločnej histórie“³. V tejto súvislosti pripomíname, že autor tejto monografie je výrazným hýbateľom seriózneho a zodpovedného slovensko - maďarského historického dialógu a spolu so svojím slovenským partnerom Štefanom Šutajom vedie aj slovensko - maďarskú komisiu historikov.

x     x     x

V ostatnom čase sa vydavateľstvo Kalligram prezentovalo aj dvoma unikátnymi publikáciami, ktoré vyšli paralelne v maďarskom i slovenskom jazyku⁴. Zborník o Bratislave „maďarskými a slovenskými očami“ otvára a dotvára historický obraz súčasného hlavného mesta, ktoré počas stáročí prechádzalo rozličnými etnickými, kultúrnymi i politickými metamorfózami. Z pohľadu našej témy sú najzaujímavejšie príspevky maďarských historikov (A. Tóth, G. Czoch, B. Pálmány), ktoré v širších súvislostiach ukazujú bratislavský život v tzv. národnobuditeľských časoch. Je to podnetné a zaujímavé, lebo slovenskí čitatelia poznajú toto obdobie najmä(len) cez zúženú optiku prešporského lýcea, česko-slovenskej katedry a štúrovskej družiny. Naopak, najmä pre maďarských čitateľov je informatívne bohatý a inovatívny príspevok Zsolta Vesztróczyho o Bratislave ako centre slovenského politického života v časoch kulminácie národného hnutia.

Oveľa aktuálnejšie a pálčivejšie témy otvára Katalin Vadkertyová vo svojej fundovanej historickej práci, kde mapuje jeden z kľúčových neuralgických bodov novodobej histórie strednej Európy - Benešove dekréty, ktoré boli v ostatnom čase nielen mediálne exponované, ale, žiaľ, aj politicky účelovo zneužívané. Rozsiahla monografia, ktorá vyšla v tom istom čase v maďarčine i slovenčine, má charakter trilógie - vyhnanie, reslovakizácia a výmena obyvateľstva. Práca je primárne postavená na systematickej a dôslednej prezentácii vecných faktov vychádzajúcich z archívnych dokumentov, ktoré sú v nejednom prípade zverejňované prvýkrát. Zaujímavé je však porovnanie „akcentov“ slovenského a maďarského titulu. Kým pre maďarského čitateľa sa už v názve otvárajú dôsledky Benešových dekrétov: Od vyhnania po reslovakizáciu 1945 - 1948 s vysvetľujúcim neutrálnym podtitulom: Trilógia o histórii československých Maďarov v rokoch 1945 - 1948, tak slovenský čitateľ sa najprv konfrontuje „iba“ s neutrálnym titulom: Maďarská otázka v Československu 1945 - 1948 a až potom dostáva doplňujúco - upresňujúci podtitul už aj o „dôsledkoch“: Dekréty prezidenta Beneša a ich dôsledky na deportácie a reslovakizáciu.

Tieto vydavateľské projekty sú zväčša výsledkom spolupráce historických ústavov Maďarskej a Slovenskej akadémie vied. Treba však poznamenať, že v Maďarsku dnes existujú aj dve mladšie a dynamicky sa rozvíjajúce univerzitné vedecké centrá, ktoré nielen reflektujú, ale aj koncepčne a systematicky profilujú a propagujú „obraz slovenskej histórie“ v maďarskom kultúrnom prostredí.

x     x     x

V roku 1993 sa v Maďarsku, v Pilíšskej Čabe, obnovila činnosť Katolíckej univerzity a jej filozofickej fakulty, kde v prvých mesiacoch vznikol aj nový Ústav slavistiky a strednej Európy a katedra slovakistiky s lektorátom slovenského jazyka a kultúry. Iniciátorom, neustálym hýbateľom a organizátorom týchto aktivít ako aj vedeckým redaktorom a garantom vydavateľských projektov, je významný maďarský slovakista a literárny historik, profesor István Käfer. Jeho prvé slovakistické práce vznikli už viac ako pred polstoročím a odvtedy nepretržite skúma a premýšľa o podobách uhorskej tradície a slovensko - maďarskej kultúrnej symbiózy. Neustále zdôrazňuje obraz stáročného pokojného spolužitia oboch etník v jednom štáte a zároveň naznačuje východiská a cesty prekonávania vzájomnej animozity. Esenciu jeho úvah a reflexií tvorí knižný súbor štúdií s názvom Dona nobis pacem (Maďarsko - slovenské otázky)⁵, ktorý možno považovať aj za akési „vademecum slovensko - maďarského dialógu či rukoväť hungaroslovakológie“. V ostatnom čase zredigoval a kriticky vydal reprinty dvoch pôvodných tlačí: Poswěcowáni zástav Daniela Krmana a Nowý kalendář Jana Neubarta⁶, o ktorom sa teraz podrobnejšie zmienime.

x     x     x

Publikácia dvoch pôvodných tlačí s doslovom a komentármi pripomína nielen jubilejné dátumy vydania dvoch významných textov slovenskej kultúry a vzdelanosti, ale v doslove naznačuje aj možnosti novej metodológie v skúmaní spoločnej histórie Slovákov a Maďarov v uhorskej vlasti. Kniha vyšla z dielne úzko spolupracujúceho a kooperujúceho Ústavu slavistiky a strednej Európy na Katolíckej univerzite v Pilíšskej Čabe a novovzniknutej Výskumnej skupine strednej Európy Svätého Vojtecha (Ostrihom - Pilíšska Čaba), ktorých ideová báza vychádza zo spoločných interetnických kresťanských tradícií a smeruje k hodnotám porozumenia a tolerancie. Tieto hodnoty sa v rozličných podobách objavujú aj v knižných tituloch z troch vydavateľských sérií: Pons Strigoniensis, Studia Fontes a Vyšegrádske zošity. Z publikácií, ktoré vychádzajú už od roku 1998, spomenieme len zbierku esejí Istvána Käfera o slovensko - maďarských literárnych a kultúrnych vzťahoch - Dona nobis pacem, monografiu Ivána Halásza o budapeštianskych rokoch Daniela Bacháta s názvom Cirkev, národ, štát, dvojjazyčný zborník Alexander Rudnay a jeho doba a rovnako dvojjazyčnú monografiu Anny Kovácsovej Život a kultúra Slovákov v Budapešti v období dualizmu (1867 -1918). K ostatným knižným titulom zo série „pramenných materiálov“ patrí spoločná pretlač známej kázne Daniela Krmana tzv. Posvěcování zástav ... a menej známeho Neubartovho Kalendára (1707 - 1708), ktorý vyšiel v slovakizovanej češtine i maďarčine.

Daniel Krman, evanjelický farár a vzdelanec, bol najvýznamnejšou osobnosťou slovenských kultúrnych a politických dejín začiatku 18. storočia. Uviedol sa ako kazateľ, historik, jazykovedec, ale aj diplomat a politik. Už v rokoch 1692 - 1698 poburoval ľud proti viedenskému dvoru a rekatolizácii. Bol prenasledovaný, ušiel do Nemecka, ale po návrate sa postavil na stranu protihabsburgského vodcu Františka Rákócziho II., čo dal jasne najavo aj v kázni počas posväcovania kuruckých zástav regimentu Urbana Czeldera v marci 1707 v žilinskom chráme. Posvěcovaní zástav je typickým kázňovým textom nábožensko-mravného charakteru, ktorý môže rovnako zaujať historikov kultúry i jazyka, ako aj záujemcov o politické dejiny v čase náboženských vojen. Je to síce známy text, ale práve vďaka novému vydaniu vo všeobecne prístupnej podobe možno o ňom premýšľať aj v nových kontextoch a súvislostiach.

Menej známy je však druhý text Nowý kalendář na rok 1708 od Jana Neubarta, ktorý vyše sto rokov ležal nedotknutý, neidentifikovaný a nespracovaný v archíve budapeštianskej Széchenyiho knižnice. Dnes je už známe, že kniha vznikla v žilinskej tlačiarni, ktorá dlhé roky uchovávala českobratské tradície, ale zároveň sa stala aj „hornouhorským tlačovým centrom“ povstania Františka Rákócziho. Dôkazom sú správy o hrdinských víťazstvách kurucov a údaje z dejín Uhorska. Editor a autor doslovu István Käfer porovnal maďarskú (levočské vydanie) a českú verziu Kalendára a dospel k záveru, že česká verzia je inovovaná a obsahuje aj „vloženú časť“, ktorá je „neznámou prácou Daniela Krmana“: „Počas paralelného štúdia sme mohli presne vyčleniť Krmanom pozmenené odseky i nespočetné súvislosti v záverečnej časti“. „Léta Paně 880: Sweropilus Král Vherský, Slowakúv negprwé k Křestianské Wjeře přiwedl“, túto informáciu z Kalendára komentuje István Käfer nasledovne: „Domáce maďarské kalendáre uznávali hunsko - maďarskú/uhorskú kontinuitu, Attilu považovali za maďarského/uhorského kráľa, ale že Svätopluk bol tiež uhorským kráľom, o tom môžeme čítať iba u Krmana“. Autor doslovu sa domnieva, že Krman týmito zmenami „sa snažil udržať rovnováhu, medzi etnickým vedomím a vedomím uhorského patriotizmu .... v slovanskej(slovenskej) identite ešte neexistoval obraz Uhrov podmaniteľov, hoci sa už objavovalo slovenské povedomie“ (s. 154). Doslov však načrtáva aj širšie súvislosti, ktoré sú zviazané s „ohlasom kuruckej tradície“ v ústnej i písanej literatúre. István Käfer opäť veľmi jasne a jednoznačne konštatuje, že rákócziovské povstanie nebolo maďarským povstaním, ale spoločnou historickou udalosťou viacerých etník obývajúcich podunajský priestor. V týchto súvislostiach však treba pripomenúť aj jedinečný zborník venovaný životnému jubileu I. Käfera, kde sa jeho myšlienkové bohatstvo rozvíja, prehlbuje a dostáva do nových súvislostí⁷.

x     x     x

Na prahu 21.storočia sa na tradičných katedrách kulturológie a histórie budapeštianskej univerzity ELTE začína formovať skupina doktorandov a študentov, ktorí sa k slovenskej histórii a kultúre dostávajú nie cez tradičné filologické disciplíny, ale prostredníctvom štúdia slovenských historických prameňov, ale aj historickej beletrie a esejistiky, tematizujúcej najmä dynamické a napäté obdobie 19. storočia (nacionalizmus, maďarizácia, príčiny rozpadu monarchie ...). Neformálny seminár vzniká okolo profesora Csabu Gy. Kissa, ktorý je historikom ideí, komparatistom a najmä vynikajúcim znalcom stredoeurópskych kultúr 19. a 20. storočia. Maďarským čitateľom doteraz predstavil nielen kľúčové osobnosti a diela novodobej slovenskej kultúry, ale aj štruktúru a genézu slovenských národných mýtov a symbolov v stredoeurópskych kontextoch a súvislostiach⁸. Skupina mladých maďarských historikov, jeho študentov, (I. Kollai, J. Demmel, G. Lagzi...) sa už niekoľko rokov pravidelne stretáva so slovenskými rovesníkmi v Budapešti, v Bratislave, ale aj v Prešove a v Banskej Bystrici. Z tejto iniciatívy, ktorú podporovali nielen rozličné nadácie, ale osobne aj veľvyslanci oboch krajín, sa postupne sformovala zaujímavá sieť „ľudí a textov“, čo vyústilo do vzniku občianskeho združenia Terra Recognita (november 2005). Neskôr vznikla aj podnetná webová stránka www.tra.hu upriamená a nasmerovaná k dialógom mladých stredoeurópskych vzdelancov. V rámci tejto širšej siete sa však vytvoril aj podsystém zameraný špeciálne na maďarsko - slovenský dialóg s názvom „Meghasadt Múlt (Rozštiepená minulosť), ktorý ponúka 16 krátkych, ale výstižne a problémovo spracovaných populárnovedeckých štúdií o kľúčových otázkach slovenskej histórie a duchovnej kultúry, ktoré sú nejakým spôsobom naviazané na spoločnú uhorsko/maďarskú tradíciu. Texty primárne vytvorili mladí maďarskí historici, ale na www.minulost.sk možno prečítať aj slovenské verzie týchto hesiel ako napr. slovenské žiadosti, maďarizácia, príčiny Trianonu a pod.

Výsledkom naznačenej spolupráce je aj ostatné monotematické číslo časopisu mladých maďarských historikov Sic Itur ad Astra s aktuálnym podtitulom: Stretnutie paralelných histórií, slovensko - maďarské vzťahy⁹. Hneď na začiatku sa maďarskí čitatelia môžu oboznámiť s postrehmi a myšlienkami špičkového slovenského historika Romana Holeca, za ktorými nasledujú fundované analytické štúdie o netolerantných praktikách uhorsko/maďarskej politiky po rakúsko - uhorskom vyrovnaní, ktoré výrazným spôsobom narušili aj ideovú homogenitu a politickú stabilitu Uhorska. Zsolt Vesztróczy píše o slovensko - maďarskej pamfletovej diskusii v 70. rokoch 19. storočia a Zoltán Zilizi o realizácii tzv. zákona Lex Apponyi na evanjelických ľudových školách liptovskej župy. Zaujímavé sú však aj maďarské recenzné pohľady na kontroverznú knihu Mýty naše slovenské.

Aj tieto poznámky ukazujú, že obraz slovenskej histórie sa na prelome tisícročí v maďarskom prostredí začína rozjasňovať a naberať vo viacerých smeroch reálnejšie kontúry. Viaceré pozitívne signály naznačujú, že z priepasti mlčanlivej ignorancie, zloby, vzájomného biľagovania a obviňovania možno pomaly vystupovať, ale jedine po schodoch vzdelanosti, kultúrnosti a najmä vzájomnej tolerancie a empatie.

Poznámky

¹Kováč, D.:. Szlovákia története. Bratislava, Kalligram 2001. Kol.: A szlovák történelem lexikona. Bratislava, SPN - Mladé letá 2003.

²Szarka, L.: Szlovák nemzeti fejlődés - magyar nemzetiségi politika 1867-1918 / Slovenský národný vývin - národnostná politika v Uhorsku 1867 - 1918. Bratislava, Kalligram 1999.

³ Tamtiež, s. 63.

⁴Kol.: Fejezetek Pozsony történetéből magyar és szlovák szemmel. Bratislava Kalligram 2005. Kol.: Kapitoly z dejín Bratislavy maďarskými a slovenskými očami. Bratislava, Kalligram 2005. Vadkerty, K.: A kitelepítéstől a reszlovakizációig. Bratislava, Kalligram 2007. Vadkerty, K.: Maďarská otázka v Československu 1945 - 1948. Bratislava, Kalligram 2007.

⁵Käfer, I.: Dona nobis pacem (Magyar - szlovák kérdések). Piliscsaba, PPKE BTK 2005.

⁶Krman, Daniel: POSWĚCOWÁNJ ZASTAW ... 1707, Neubart, Jan: NOWÝ KALENDÁŘ na rok 1708. Pri príležitosti 300. výročia kázne Daniela Krmana prednesenej v Žiline 8. marca 1707. Ed. István Käfer. Ostrihom - Pilíšska Čaba: Ústav slavistiky a strednej Európy a Výskumná skupina strednej Európy svätého Vojtecha, 2007.

⁷Kol.: A Duna vallomása. Tanulmányok Käfer István hetvenedik születésnapjára. Red. Ábrahám, B., Piliscsaba, PPKE BTK 2006.

⁸ Spomenieme len: Kiss Gy. Cs.: Magyarország itt marad. Bratislava, Kalligram 1993. Kiss Gy. Cs.: A haza mint kert. Budapest, Nap kiadó 2005.

⁹Sic Itur ad Astra (Fiatal történészek folyóirata), 2006/ 3 - 4, roč. XVIII.