Zakladateľ vedeckej faunistiky a ornitológie v Uhorsku

Vždy keď zavítam do svojho rodiska v Novohrade, takmer nikdy nevynechám odskočenie si do niektorej z rázovitých severonovohradských dediniek - Ábelovej, Polichna, Lentvory, Nedelišťa, Madačky, Senného, Šuli...

V tomto vrchárskom kraji pôsobilo v minulosti veľa osobností slovenského národného života. V tomto smere najznámejšími z uvedených obcí, aj napriek ich vymieraniu, zostávajú Ábelová a Polichno, kde je možné navštíviť pamiatky po viacerých významných rodákoch. Spomeňme aspoň rodáka z Ábelovej, kňaza, veršovníka a propagátora prírodných vied Jána Haana (1779 Ábelová - 1855 Békešská Čaba), kňaza, ovocinára a botanika, pôsobiaceho aj v Békešskej Čabe Pavla Rella (1823 Ábelová - 1893 Ábelová), rodáčku z Polichna, žijúcu potom v Ábelovej, spisovateľku Boženu Slančíkovú - Timravu (1867 Polichno - 1951 Lučenec).

Ján Šalamún Petian - Petényi

Ďalším takýmto významným a to až štvorgeneračným farárskym rodom, ktorý v tomto kraji zanechal výrazné stopy na cirkevnom a národnom živote, boli Petianovci (neskôr s priezviskom Petényiovci). Najznámejší z nich - farár, národný buditeľ Daniel Petian (1772 Polichno - 1828 Príbelce) bol od roku 1810 člen Učenej spoločnosti banského okolia, prispieval na výchovu slovenských vzdelancov a podporoval slovenskú tlač. Počas pôsobenia v Príbelciach významné šľachtiteľské úspechy dosahoval tento farár a pomológ v ovocinárstve. Po jeho smrti bohatú knižnicu darovali potomkovia Matici slovenskej. Jedným jeho synovcom bol Juraj Natán Petian (1806 Polichno - 1859 Turie Pole), národnokultúrny pracovník a mecén. Ako oduševnený národovec a podporovateľ slovenských národných podujatí a ústavov, testamentárne venoval základinu sedem tisíc zlatých na založenie Matice slovenskej. Druhým jeho synovcom, o ktorom má byť tento príspevok, bol Ján Šalamún Petian (Petényi), po ktorého stopách som sa vybral do Ábelovej. Tento významný prírodovedec sa narodil 30. júla 1799 v Ábelovej ako syn tamojšieho evanjelického farára Gabriela Petiana a matky Anny, rodenej Nikolaidesovej, dcéry evanjelického farára v Hornej Strehovej. Mal dvoch bratov a päť sestier, ale on zostal do konca života slobodný. Po základnom a stredoškolskom štúdiu v Lučenci, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Bratislave evanjelickú teológiu začal študovať v roku 1822 vo Viedni. Popri tomto štúdiu si svoje dovtedajšie zoologické vedomosti rozširoval v zbierkach cisárskeho múzea. Jeho strýc Daniel Petian spolupracoval s Jánom Kollárom a toto priateľstvo prešlo aj na Jána Šalamúna Petiana, ktorý potom tiež pomáhal Kollárovi pri zbieraní piesní, hier a povestí do jeho „Zpievaniek“. Zásluhou Jána Kollára sa J. Š. Petian spriatelil aj s Františkom Palackým, od ktorého sa naučil systematiku získavania a zaznamenávania získaných údajov. Počas štúdia však vo Viedni nadviazal priateľstvá s viacerými prírodovedcami. Chudobná farárska rodina Petianovcov udržiavala priateľské styky s bohatou rodinou Kubíniovcov z Lučenca - Vidinej, ktorá v štúdiu podporovala nielen dvoch svojich synov, ale aj Jána Šalamúna Petiana. Po skončení štúdia v roku 1824 ostáva tento teológ do roku 1826 ešte vo Viedni, kde študuje zbierky a vytvára si predstavy o ďalšom svojom pôsobení. Po návrate do rodiska na odporučenie Kubíniovcov dostáva sa vyštudovaný mladý Novohradčan do Slovákmi obývanej Cinkoty pri Pešti, kde si ho slovenská evanjelická cirkev zvolila za svojho farára. Aj keď si farársku službu v tejto prímestskej časti Budapešti vykonával svedomito, popri svojej duchovnej práci čoraz viac nielen myslel, ale aj praktizoval svoje prírodovedecké záujmy, čo sa nie všetkým cirkevníkom páčilo. Nastal čas, keď sa sám zamýšľal, čo mu je väčším životným poslaním a záľubou - duchovná služba a či vedecká práca? V Cinkote popri farárskej činnosti pokračoval v spracovaní tam žijúcich živočíchov. Nakoniec po sedemročnej farárskej službe medzi svojimi súkmeňovcami v Cinkote, keď už bol veľmi známym zoológom, sa rozhodol po dôkladnom uvážení pre vedu. Aj keď toto jeho vlastné rozhodnutie mu z rodinnej tradície prišlo veľmi ťažko, v máji roku 1833 sa nakoniec so svojimi slovenskými evanjelikmi v Cinkote rozlúčil kázňou, ktorá vyšla aj tlačou vo vtedy evanjelickými farármi úradujúcej bibličtine s názvom: „Kázeň laučivá, kterou se od cirkwe ew.A.w. cinkotské w ned. VI. Po Veliké noci dne 19. Května 1933 odebíral sedmiletý kazatel gegi, chtege se na čas cele zpytování přírody wlastenské obětovati“.

Rok 1834 prežíva J. Š. Petian - Petényi ešte bez zamestnania a tým aj bez príjmov. Keď sa o položení tohto v Uhorsku veľmi známeho prírodovedca dozvedel palatín, ktorý bol podporovateľ múzea, zariadil, aby bol v decembri roku 1834 prijatý za správcu zbierok zoologického oddelenia Národného múzea v Pešti. Na tomto pracovisku našiel Petian konečne zmysel svojho celoživotného cieľa. V múzeu intenzívne pracoval a cestoval po celom Uhorsku. Napríklad roku 1837 prišiel aj do Smokovca za majiteľom kúpeľov Reinerom, znalcom vtáctva Vysokých Tatier. Ich spoločným cieľom bolo sústrediť zbierky a umiestniť ich v Tatranskom múzeu. Keď obidvaja nenašli pochopenie, zbierky aj tak potom putovali k Petianovi do Pešti. Ďalší výskum Petian sústredil aj na ďalšie časti Slovenska: na Nízke Tatry, Turiec a Banskú Bystricu, čím významne zdokumentoval prírodné hodnoty Slovenska. V tom čase pozisťoval aj dovtedy neznáme živočíchy Slovenska a Uhorska. Veľkú zásluhu má aj na tom, že zbieral slovenské ľudové názvy vtákov a rýb. Navyše zaoberal sa aj ichtiológiou a paleontológiou. Treba zdôrazniť, že niektoré živočíchy a fosílne druhy nosia jeho meno doteraz. O úspešnosti jeho práce, svedčí aj to, že bol členom vedeckej spoločnosti vo Viedni, Altenburgu, Görlitzi a Mainzi. V roku 1846 Akadémia vied Uhorska ocenila jeho prácu, vymenovala ho za svojho člena a schválila vydanie jeho prác. Bolo to však v čase revolučného pnutia a tak s ich vydaním nastali problémy. Zahĺbený do svojej práce často sledoval život zvierat v náročnom teréne i v nepriaznivom počasí, čo podlomilo jeho zdravie. Vyčerpaný zomrel 5. októbra 1855 v Budapešti. Ján Šalamún Petian - Petényi zanechal po sebe neoceniteľné dielo a bohaté rukopisy, ktoré aj teraz majú vysokú výpovednú hodnotu. Časť z nich bola uverejnená v odborných časopisoch, ale väčšia časť sa stratila.

Ján Šalamún Petian - Petényi sa považuje za zakladateľa vedeckej faunistiky a ornitológie v celom Uhorsku, ale najmä na Slovensku. Nesmieme zabudnúť, že svojou činnosťou a výsledkami práce patril tiež medzi prvých propagátorov ochrany prírody. Štyri roky po jeho smrti, roku 1859, mu dali slovenskí priatelia postaviť na cintoríne na Kerepešskej ceste pomník z mramoru v tvare ihlanu. Ani jeho rodáci v Novohrade naňho nezabudli. V Lučenci je po ňom pomenovaná jedna z ulíc a v rodnej Ábelovej stojí jeho rodný dom, žiaľ, už chátrajúca stará fara, na ktorej je umiestnená pamätná tabuľa s textom, že sa tam narodil zakladateľ vedeckej ornitológie v Uhorsku. Moja nedávna novohradská cesta v rodisku tejto významnej osobnosti uhorských, a tým aj slovenských dejín bola pre mňa opäť veľkým poučením. V roku 2009 si pripomenieme 210. výročie narodenia tohto novohradského rodáka.

Ján Jančovic