30-ročné Výhonky ● Slovenský literárny život v Maďarsku

Vrátili sme sa tam, odkiaľ sme vyšli, kruh sa uzavrel. To je tá naša cesta zarúbaná, to je následok tej na svete najlepšej národnostnej politiky...

Pri príležitosti 30. výročia vydania antológie Výhonky

Ak sa v myšlienkach vrátim až do tej takmer nedozernej diale, k svojmu prameňu, príde mi na um môj podivný začiatok. Uvedomím si, že „Prišiel som na svet stigmou poznačený, / na svojej vlastnej i nevlastnej zemi./ Vyrastal som jak teliatko, čo škrečí: / odúčaný od svojej rodnej reči, / pozbavený vznešených, vzletných snov, / a Damoklov meč visel nado mnou.“ Nebol som sám, všetci sme viac-menej takto začínali svoju životnú púť. Všetci, ktorí sme sa narodili Slovákmi v Maďarsku.

Všetci sme viac-menej pocítili, akú chuť má zo slovenského rodičovského hniezda v slovenskej dedine chodiť do maďarskej materskej školy, neskôr do maďarskej základnej školy, učiť sa v reči, ktorej nerozumieme a aj časom len sotva rozumieme... Tí pobožní z nás, keď išli do kostola, z kazateľnice počuli len ten čudný jazyk... Aj vo svojom božom chráme, ktorý sme si postavili, sme boli cudzinci. Slovenské slovo na týchto miestach bolo zakázané, učili nás silou-mocou niečo, čo nebolo našské, tobôž nie naše. V rokoch 1947-48 z tejto apokalypsy odnárodňovania odišlo do Československa 73 tisíc Slovákov! Človek zo svojho rodiska len tak z dobrej vôle neuteká. Ešte šťastie, že r. 1949 sme dostali „slovenský školský systém“! Bolo to 6 základných škôl (Budapešť, Békešská Čaba, Sarvaš, Slovenský Komlóš, Nové Mesto pod Šiatrom a Veľký Bánhedeš), jedno gymnázium (Békešská Čaba) a jeden učiteľský ústav na úrovni strednej školy (Budapešť). Jedna ZŠ čoskoro zanikla. Vznikol Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, neskôr premenovaný na Demokratický zväz Slovákov a v Budapešti sústredili mladých slovenských chlapcov a dievčatá, ktorí prišli priamo od motyky, aby z nich vychovali učiteľov slovenčiny! Takto sme začínali.

Povráva sa, že vtedy v slovenských dedinách by sa boli mohli založiť aj čisto slovenské školy, ale že to vraj naši Slováci nechceli! A tak vo všetkých našich slovenských dedinách pôsobili dobre organizované maďarské učiteľské zbory, v našich kostoloch boli maďarskí farári a dospeli sme až tam, že v našich dedinách postupne vyučovali po slovensky len jediný predmet - slovenčinu. Takéto super-maďarské školy, ak vyučovali slovenčinu štyri hodiny týždenne, dostali honosné meno „slovenská národnostná škola“! Tak je to u nás podnes. V Budapešti, Ostrihome, Sarvaši a Segedíne prebieha aj príprava slovenských učiteľov pre základné a stredné školy. V čase, keď tento „systém“ začal účinkovať (1949), naši Slováci napr. v pilíšskych slovenských dedinách celkom prirodzene hovorili po slovensky. Dnes, po jeho takmer 50-ročnom „blahodarnom“ pôsobení, už sotva kto komunikuje po slovensky. V prevažnej väčšine týchto škôl, hlavne tam, kde sa po slovensky vyučuje len slovenčina ako cudzí jazyk, deti ju neovládajú ani po skončení školy. Vyučovať 12 rokov slovenčinu a nenaučiť ju, to už je „voľačo“! Tento školský systém som navrhoval v jednom svojom článku na zápis do Guinessovej knihy svetových rekordov (Ľudové noviny č. 6/2000). Keby za takýchto okolností v Maďarsku predsa len vznikala slovenská literatúra, musel by to byť zázrak.

Bez vlastných vzorov

Medzi dvoma svetovými vojnami aj tých málo slovenských škôl, ktoré - hlavne v Békešskej župe - ešte existovali, sa postupne stalo obeťou maďarizácie. Zato slovenský jazyk v podobe rôznych nárečí mal ešte silné zázemie. V rodinách sa prirodzene hovorilo po slovensky, v Békešskej Čabe vychádzali miestne časopisy, napr. Mičiatkove noviny Dolnozemský Slovák, ktoré si objednávali Slováci aj v Novohrade... Vznikla vrstva tzv. ľudových básnikov a prozaikov, o ktorých píše Ľubica Bartalská v knižke Ozveny rovín (Matica slovenská 1985). Predstavuje nám v nej majstrov pera z rôznych kútov dnešného Maďarska. Najskôr narodený bol Sarvašan Ján Kašník (1884), ktorý začal písať ešte pred I. svetovou vojnou, ale prvé básne uverejnil až koncom tridsiatych rokov. Nasledovali ho Judita Tomková (1887) zo Slovenského Komlóša, Sarvašan Ján Korbeľ (1895), Veľkobánhedešan František Boriš (1895), Sarvašania Štefan Nemčok (1895) a Ondrej Korbeľ (1897), Komlóšan Ondrej Kulík (1899), Níreďházan Jozef Ondrej Markuš (1901), Poľnoberinčan Michal Borguľa (1902), Sarvašan Juraj Korbeľ (1903), Čaban Ján Gerči (1909), Ősagárdčan Ján Andrášik (1909), Čaban Michal Kolimár (1916) a Pitvarošan Štefan Hudák (1923), ktorý po presídlení sa na Slovensko až do konca svojho života (2005) prispieval do Ľudových novín. Je ich štrnásť, teda celá plejáda. Svoje básne, prózy a divadelné hry uverejňovali v Čabianskom kalendári, Evanjelickom hlásniku, Dolnozemskom Slovákovi a neskôr v týždenníku Sloboda. Ich tvorivé obdobie spadalo medzi dve svetové vojny, ale tí mladší primerane svojmu veku a svojej vitalite písali aj neskôr.

Povojnovú výmenu obyvateľstva naši ľudoví spisovatelia, ako najuvedomelejší Slováci v Maďarsku, vnímali veľmi citlivo. Prebúdzajú, oduševňujú našu Slovač: „Prebuďte sa, sestry, bratia! Staré časy sa nevrátia. Matka Sláva nedovolí, by sme žili viac v nevôli“ - píše Ján Andrášik v Novohrade a Ján Kašník v básni Slovensko je našou vlasťou sníva „o jednej vlasti v šírom sveta poli, / v ktorej občania vždy utláčaní boli. / Slovenskú otčinu mám ja tu na mysli, / odkiaľ naši slávni predkovia sem prišli, / kde teraz veselá mládež, šuhaj, deva, / slovenskú pesničku radostne si spieva.“ Ďalší Sarvašan píše: „Dosť nám bolo toho, čo nás bičovali, / odchádzame radi, / bo my sme Slováci.“ Že títo naši najhorlivejší, najuvedomelejší básnici nielen písali, ale podľa toho aj žili, dokazuje skutočnosť, že keď sme sa my v roku 1949 začali učiť v tých niekoľkých slovenských školách v Maďarsku po slovensky, oni už boli občanmi Československa. Takmer všetci. Nemohli teda výraznejšie ovplyvniť či podnietiť literárne dianie Slovákov v Maďarsku. Bezprostredné styky s nimi boli prerušené.

Niektorí naši študenti, ako Komlóšan Pavol Samuel, Čaban Ján Chlebnický, Ivan Zahoran a Pavol Bača zo Šámšonu sa postupne začínajú „pohrávať s perom“. Ten prvý píše básne, tí ďalší prózu a národopis. Čo píšu, to už nie je literatúra spoza pluhu písaná. Ich jazyk už nie je čisto nárečový, snažia sa písať v literárnej slovenčine, ktorú sa naučili v škole. V tom sa odlišujú od našich ľudových spisovateľov z medzivojnového obdobia. Výsledok ich literárnych snažení si môžeme pozrieť v prvom slovenskom literárnom zborníku povojnového obdobia vydaného Zväzom demokratických Slovákov v Maďarsku v roku 1955 pod názvom Hrušky mamovky Špiakovej. Zaslúžil sa o to vzdelaný a oduševnený pracovník zväzu Michal Krajčík a svojimi ilustráciami sa v ňom zaskvel aj Andrej Lehotský. P. Samuel uverejňoval aj pod krycím menom Slavko. Je jediný z vymenovaných, ktorý až do konca svojho života ostal verný básneniu. Bol to talentovaný mladík, ibaže 50. a 60. roky neboli v Maďarsku naklonené národnostným tvorcom, ani osud ho nerozmaznával a tak sa stal naším básnikom-samotárom. V týždenníku Naša sloboda začali uverejňovať svoje príspevky aj niektorí žiaci uvedených slovenských škôl, medzi nimi sa vyskytli aj veršovačky. Písal ich žiak 4. triedy ZŠ Gregor Papuček. V r. 1958 Ľudové noviny vypísali literárny súbeh, ktorý bol úspešný. Tešili sme sa iba dva roky, lebo roku 1960 aj tých zopár slovenských škôl zmenili na školy dvojjazyčné s čoraz silnejšou dominanciou maďarčiny. Pod slabučkými korienkami našich literárnych snažení veľa humusu nezostalo. Aj P. Samuel sa odmlčal. Sotvakto tušil, že tu ešte niečo tlie.

Po dlhom tichu r. 1975 učitelia slovenčiny mlynskej školy zorganizovali slovenský jazykový tábor pre žiakov zo slovenských obcí. Za prednášateľov pozvali ľudí, ktorí už niečo napísali po slovensky. Tam sa stretli budúci zakladatelia prvej literárnej organizácie Slovákov v povojnovom Maďarsku. Tak sa mlynskí slovenčinári vlastne stali iskierkou, ktorá iniciovala vznik nášho literárneho života. Tam sme sa totiž rozhodli, že budeme spolupracovať, navzájom sa podporovať v nádeji, že spoločnými silami viac dosiahneme.

Prvý rukolapný výsledok tejto spolupráce sa dostavil už roku 1978 v podobe antológie diel troch básnikov (Juraj Marík, Gregor Papuček, Alexander Kormoš), dvoch prozaikov (Michal Hrivnák, Pavol Kondač) a ilustrátora Ondreja Lukovického. Vyšla pod symbolickým názvom Výhonky a stala sa míľnikom na ceste novodobého vývoja literatúry Slovákov v Maďarsku. Boli sme vtedy presne o 30 rokov mladší, čo bolo dôvodom nášho slávnostného stretnutia v Klube spisovateľov v Bratislave. V úsilí rozhýbať všetko, čo sa dá, do literárneho virvaru sme sa usilovali zapojiť aj školskú mládež. Za týmto účelom sme v Ľudových novinách otvorili stálu rubriku Školu milovníkov literatúry, do ktorej žiaci posielali svoje básničky a boli radi, keď ich uverejnili. V odkazoch dostávali hodnotenie a najlepší dostali knižočku Dušana Slobodníka Cesty k poézii.

Oduševnení týmito výsledkami sme sa chystali vydať antológiu detských básní pri príležitosti Medzinárodného roku detí (1979). Aj keď knižka Fialôčka, fiala vyšla o rok neskôr, zato dôstojne, v tvrdom prebale, s úvodom nedávno zosnulého Ruda Čižmárika. Predstavilo sa v nej už 6 básnikov a ilustrátor O. Lukovický. K trom básnikom Výhonkov pribudli dvaja mladší (Imrich Fuhl, Gabriel Kara) a jeden starší (Július Szabó). Je to „druhý krok našich literárnych tvorcov v úsilí o vytvorenie slovenskej literatúry v Maďarsku. Krok ráznejší a jednoliatejší,“ píše sa na záložke antológie. Sú v nej aj také básne, ktoré sú dnes už zhudobnené a nahrané na CD.

Roku 1980 sa zrodila iniciatíva založiť literárnu organizáciu, akú mali tunajší Nemci od r. 1971 a Južní Slovania od r. 1979. Prebrali sme ich skúsenosti a vypracovali projekt, ktorý sme 6. mája 1981 aj uskutočnili. Jedenásť členov (Zoltán B. Valkán, Anna Divičanová, Michal Hrivnák, Gabriel Kara, Pavol Kondač, Alexander Kormoš, Štefan Lami, Juraj Marík, Ondrej Medveď, Gregor Papuček, Július Szabó) založilo Literárnu sekciu Masovokomunikačného výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Rozhodli sa pre dvojčlenné vedenie, za predsedu bol zvolený Gregor Papuček a za tajomníka Ondrej Medveď. Už v tom roku sa začala vydávať ročenka ZROD, almanach Literárnej sekcie. Pravidelne sme sa stretávali na zasadnutiach, začala sa práca na základe edičného plánu. Každý rok sme vydali aspoň dve knižky. Prvú samostatnú zbierku básní v tomto roku vydal dvojjazyčne Alexander Kormoš (Polyfónia - Polifónia) a zbierku poviedok vydal Michal Hrivnák (V prúde času). V nasledujúcom roku vyšiel knižný debut Gregora Papučka, jednojazyčná zbierka básní Pilíšske ozveny a krátke prózy šiestich autorov pod názvom Pramene. Všimli si to aj slovenskí spisovatelia na Slovensku (Ľubomír Feldek, Vojtech Kondrót...), naše práce sa objavili aj v časopise Romboid. V roku 1983 nám vyšla prvá knižka na Slovensku (výber z tvorby G. Papučka: Ako mám ďalej žiť). Roku 1984 z pera sarvašského rodáka Pavla Kondača uzrel svetlo sveta prvý román Slovákov v Maďarsku Hrboľatá cesta. Postupne rástol aj počet členov, podľa predpokladov to však mohlo byť aj lepšie, keďže počet autorov až takmer o tretinu prevýšil počet členov organizácie. Malo to svoju príčinu, o čom by sa tiež dalo hovoriť pri menej slávnostnej príležitosti. V rokoch 1986 a 1988 sa nám podarilo vydať až po päť kníh (7 zbierok básní, 3 zbierky krátkych próz): prvú zbierku básní mladého básnika Imricha Fuhla Čiernobiela mozaika, prvú samostatnú zbierku Pavla Samuela Perly ľadu, prvý na Slovensku vydaný výber z básní Alexandra Kormoša Plamene jazyka, prvú a jedinú zbierku noviel Ondreja Medveďa Starý strom nepresadíš a snáď najúspešnejšiu zbierku krátkych próz Michala Hrivnáka Tulipány.

Zvláštnym spôsobom, vlastne omylom, sme v tomto roku založili aj Literárny a kultúrno-spoločenský časopis SME (1988). Namýšľali sme si, že peniaze, ktoré národnostné zväzy dostali na vydanie literárnej ročenky, sú na založenie literárneho časopisu, a my sme si ho aj založili. Keď vysvitlo, že sme sa mýlili, tak sa nám zapáčil, že už sme neboli ochotní zrieknuť sa ho. Bojovali sme oň, a boli sme úspešní. Dodatočne sme objavili báseň P. O. Hviezdoslava Prológ prednesenú 14. júna 1883 na oslavách 25. výročia Slovenského spolku v Pešť-Budíne, z ktorej úryvok bol ako stvorený za motto nášho časopisu: „Sme, áno, sme! - A toto hlasné „sme“ je vlastne to, čo „je“, jak mudrc vraví. Sme tu, a Boh dá, že i strváme...“ Šéfredaktorom časopisu sa stal Alexander Kormoš, ktorý pracoval vo Vydavateľstve učebníc a už mal určitú redaktorskú prax. Bol to náš veľký úspech, bol to dobrý časopis. Ibaže - zo situácie Slovákov v Maďarsku nevyplývali veľké šance na jeho dlhé prežitie. Posledné dvojčíslo vyšlo r. 1992. Naša organizácia - a to celkom logicky - bola najslovenskejšia, najbojovnejšia. R. 1989 vo svojom protestnom otvorenom liste Zamlčaný protipól veľmi ostro vystúpila proti tendenčnému, nepravdivému, Československo osočujúcemu programu televíznej relácie A. Chrudináka Panoráma Maďarský národnostný osud. Mal obrovský ohlas.

Vysokého uznania a veľkej cti sa nám dostalo r. 1990, keď nás navštívili predstavitelia Spolku slovenských spisovateľov (SSS). Deviatich členov našej organizácie prijali za čestných členov SSS a odovzdali nám členské legitimácie s podpisom predsedu SSS Jaroslava Rezníka a tajomníka SSS Petra Andrušku. Veľa sme očakávali od transformácie spoločenského zriadenia. Dúfali sme, že demokracia aj mám prinesie niečo pozitívne. Ukázalo sa však, že naše nádeje boli jalové. Prišli na nás nie lepšie, ale horšie časy. Naše školy boli čoraz menej slovenské, vytrácalo sa z nich slovenské povedomie. Čoraz menej žiakov posielalo básničky do novín, a tak postupne zanikla rubrika Škola milovníkov literatúry. Niet pochybnosti o tom, že sme boli aj nepohodlní. Dokonca aj pre náš menej „revolučný“ zväz (DZSM). A tak aj pre nedostatok finančnej podpory najprv nám zanikol časopis SME (1992), potom sme prišli o pôvodné miestnosti, striedalo sa vedenie, menila sa koncepcia, zhoršovali sa podmienky na všetkých úsekoch, naša organizácia sa postupne dostala do závozu...

Súčasný stav

Čo tu na našom literárnom políčku vystrčilo rožky a bolo hoc aj len trošku slovenské, nám postupne zaniklo. Aj samotné „Združenie slovenských spisovateľov... - vraj z nedostatku finančných prostriedkov - zaniklo (od r. 2002 prakticky neexistuje, žiadne aktivity nevyvíja, so svojimi členmi neudržiava ani kontakty. Pritom aj v tomto prípade tiež by bolo na mieste položiť si otázku: Aký podiel máme my sami na vytvorení tohto stavu, sme pripravení vždy využiť dané osobné i vecné prostriedky účelovo?!“ (citát z rozhovoru s M. Hrivnákom v časopise Slovensko, uverejneného aj v Ľudových novinách č. 31/2006).

Ešte sme úplne nezanikli. Ešte SME. Dokonca poniektorí ešte píšeme. Aj keď nám zvonku vtláčajú punc posmrtnosti, veď za nás do sveta rozchýrili už Rekviem (Karol Wlachovský: Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku, Ľudové noviny). Škoda, že nikto akosi nechce vidieť a poukázať na príčiny tohto stavu. V rozpätí rokov 1975-2008 sme všeličo urobili. Máme napísaných a vydaných 71 kníh (36 samostatných zbierok básní, 8 antológií básní a krátkych próz, 7 románov, 16 samostatných zbierok krátkych próz). Naši spisovatelia a básnici vydali niekoľko pekných zbierok ľudovej poézie a prózy, to jest ľudových piesní a rozprávok, napísali stovky publicistických príspevkov do týždenníka Ľudové noviny, časopisu Budapeštiansky Slovák, ročenky Náš kalendár, ale publikovali aj v slovenskej tlači na Slovensku (Slovenské pohľady, Slovensko, Literárny týždenník, Slovenské národné noviny), v rôznych regionálnych novinách na Slovensku (Hlas Vrbového, Piešťanský týždeň, Blatňan), v krajanských časopisoch (Dolnozemský Slovák, Slovenské dotyky v Česku, Slovenské zvesti vo Švajčiarsku a iné), ba dokonca aj v časopise Slovo, ktorý vydáva pani biskupka Vilma Kuchareková a jej manžel Tomáš Drobena v Torringtone (USA).

V našej domácej tlači ešte občas uverejňuje básne Alexander Kormoš, Juraj Dolnozemský, Gregor Papuček, prózou nás prekvapuje Zoltán B. Valkán, Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal... V r. 2005 som sa pokúšal podľa vzoru Literárneho týždenníka rozbehnúť v Ľudových novinách stálu rubriku Naše ^(Li)TERÁRIUM. Žiaľ, bola to len jednoosobná záležitosť, nikto sa nepridal a tak na jar r. 2007 som musel zistiť, že tento pokus sa neujal. Potom som v Slovenskom vysielaní MR spustil novú reláciu Chvíľka poézie. Pekné je to, robím to už vyše pol roka - zase len sám. Niektorí nás už na večné časy opustili (Pavol Samuel, Ondrej Medveď, Július Hemerka, Michal Škrabák, Alexander Zderka, Michal Bernula), a mladých za nami nevidno. Slovenská reč a duch v nich vyschli skôr než by boli dospeli. Ale stále ešte máme aj ľudových básnikov píšucich v nárečí, sú to Pilíšan Laco Klaus, Čabania Michal Čičeľ a Juraj Šóti a Sarvašan Michal Blaško. A vrátili sme sa tam, odkiaľ sme vyšli, kruh sa uzavrel. To je tá cesta zarúbaná, o ktorej nám už vyšiel aj druhý osobitný zväzok. To je následok tej na svete najlepšej národnostnej politiky, ktorú tak výstižne charakterizuje bývalý menšinový ombudsman J. Kaltenbach slovami: „Zásadne áno, v skutočnosti však predsa nie“ a práve preto je na svete najhoršia. Je postavená na tvrdých kolíkoch, na tzv. gaťafalšoch: sú to slovenské národnostné školy, v ktorých vyučuje maďarský učiteľský zbor okrem štyroch hodín slovenčiny len po maďarsky; sú to samosprávy, ktoré samé nič nespravujú; je to právo menšín mať zastúpenie v parlamente, pričom národnostného poslanca do parlamentu nepustia; atď., atď. Dobrý Slovák v Maďarsku je ten, ktorý už nevie, ale ani nechce vedieť po slovensky. Máme aj slovenský školský systém, ktorý bol založený roku 1949 (keď naši Slováci ešte dobre ovládali svoje nárečie), a ktorý už 59 rokov tak vynikajúco funguje, že dnes už sotva kto u nás hovorí po slovensky. A tak: my ešte píšeme, len to sotva kto číta. Ale čo už môžeme čakať od Maďarska, v ktorom aj podľa univ. profesora Cavalli-Sforzeho žijú síce maďarským jazykom ázijskej proveniencie hovoriaci občania, ale geneticky prevažne Slovania. Slovom, žijeme v akomsi Absurdistane, kde genetickí Slovania píšu po maďarsky.

Budúcnosť

Máme do tlačiarne pripravený rukopis antológie súčasnej slovenskej literatúry 12 pilíšskych autorov Pod Pilíšom - tam je môj svet! Zháňame peniaze na jej vydanie. Ak antológia uzrie svetlo sveta bude to prechod od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti. Všelikto nám už dal na ňu peniaze, iba CSS nás odmietla podporiť. Aj to patrí do Absurdistanu. Budeme musieť súrne potlačiť zaviaznutý voz nášho Združenia, zapriahnuť do neho ešte hopsajúce staré koníky, možno ho budú ešte chvíľku ťahať. Musíme ožiť, aby sme mohli oživiť naše literárne bytie. Chodiť, veľa chodiť medzi mladých, oduševňovať ich, aby písali. Podľa najnovších správ obec Rajka sa nám rapídne poslovenčuje, mali by sme tam založiť literárny krúžok, kým títo naši noví spoluobčania ešte vedia po slovensky. A dbať, veľmi dbať o to, aby nám nádej - nezomrela.

Gregor Papuček