Maďarský historik Balázs Ablonczy: Osloboďte sa od Trianonu

Trianonská zmluva stále dráždi mnohých Maďarov. Nemá to však zmysel. Pre Maďarov je Trianon, ktorého výročie si nedávno opäť niektorí pripomínali demonštráciami, jednou z najtragickejších historických udalostí 20. storočia.

Aj keď tých bolo neúrekom: deportácia maďarských Židov v roku 1944, sovietska intervencia v roku 1956 či vysídlenie maďarských Nemcov po roku 1945. Maďari (podobne ako ostatné malé národy strednej Európy) sú hlboko traumatizovaný ľud. Hlavnú zodpovednosť za Trianon pripisujú Francúzom, preto to nezabudnú obtrieť pod nos každému Francúzovi, čo príde do Budapešti. Horkokrvnejší nekupujú francúzske autá, z toho istého dôvodu lyžujú radšej v Taliansku – alebo na Slovensku.

Tatry máme radi

Tým prichádzame k prvému paradoxu: bežný Maďar pokladá Maďara žijúceho za hranicami obyčajne za „Rumuna“ či „Slováka“. Nech je to akokoľvek neuveriteľné, väčšina Maďarov z Maďarska si na Slovensko nechodí po županský úrad, ale kvôli dobrým lyžiarskym terénom, pivu a božskému tatran­skému vzduchu. Možno nie je náhoda, že po tatranskej víchrici si v Maďarsku za pár týždňov 47-tisíc ľudí kúpilo na čerpacích staniciach MOL nálepku, z ktorej ceny spoločnosť financovala výsadbu stromčekov. Tatry máme radi, Tatry sú dôležité. Otázka Maďarov za hranicami sa stala sčasti otázkou straníckej politiky, preto ju nemáme radi. Navyše ju ani nechápeme.

Chýbajú vedomosti

Problémy s Trianonom len zhoršuje, že pred rokom 1990 sa o nich len ťažko dalo verejne hovoriť: medzi rokmi 1920 a 1945 sa o nich dalo hovoriť len jedným spôsobom (podľa prikázania územnej revízie), po roku 1945 zväčša nijako. Dve desaťročia, ktoré uplynuli od zmeny režimu, zase naše rozpaky len zvyšujú: o mierovej zmluve uzatvárajúcej 1. svetovú vojnu by sa už dalo hovoriť slobodne a bez ideologických obmedzení, a vychádzajú aj významné práce (ako knihy Ignáca Romsicsa alebo Miklósa Zeidlera), no zdá sa, že faktické vedomosti o Trianone sa rapídne znižujú. Len štvrtina maturantov po roku 1990 pozná presne miesto a čas uzavretia zmluvy. (U tridsiatnikov a štyridsiatnikov je to 50 percent.) Trianon ako mobilizujúca sila sčasti pretrváva, ibaže pre tých, čo majú pod tridsať rokov, už nie je spojená s nijakými vecnými znalosťami. Krásnym príkladom politicky podmienených zlých vedomostí bola demonštrácia z roku 2006, ktorú 4. júna vo Versailles zorganizovalo Mládežnícke hnutie 64 žúp, nazvané podľa historického nezmyslu (v Uhorsku nebolo 64 žúp) a združujúce zväčša mladých dvadsiatnikov. Keďže organizátori nezískali povolenie demonštrovať v parku paláca Ľudovíta XIV. (kde stoja dva Trianony), spomienka sa konala v jednej z bočných budov hotela Trianon Palace v susedstve parku – pritom väčšina demonštrantov skandujú­cich anglické (!) heslá bola presvedčená, že bola „v tom“ Trianone.

Mýty prežívajú

V maďarskej verejnosti prežíva v súvislosti so zmluvou ešte veľa mýtov, počnúc maďarskou nevestou francúzskeho premiéra Clemenceaua (údajne pre ňu neznášal Maďarov) až po Ipeľ, o ktorom vraj československá delegácia lživo tvrdila, že je splavný a preto musí byť hraničnou riekou. Existencia mýtov nie je chybou: ak z nich vyrastá historické poznanie, tým lepšie. No ak nahrádzajú rozumnú reč, vedú rovno k hystérii. A pritom by sa časť maďarskej spoločnosti, ktorá sa o problematiku Trianonskej zmluvy zaujíma, mohla k tragédii, ktorá postihla v roku 1920 Maďarov, postaviť aj inak. Hovorím proti svojej profesii, ale možno by sme sa mali odtrh­núť od historického prístupu, aby sme otázku Maďarov za hranicami nebrali ako druhý polčas historického odvetného zápasu, ale ako to, čím v skutočnosti je: menšinovou, ľudskoprávnou a národnopolitickou otázkou. Maďarsko spred roku 1920 rozdelili veľmocenské zámery, jeho dnešné hranice sú výsledkom kompromisu. Následnícke štáty chceli oveľa viac, veľmoci – najmä Anglosasi – chceli etnicky spravodlivejšie rozdelenie územia. Napokon rozhodlo predovšetkým to, kadiaľ viedli železničné trate. To však dnes nemá nijaký význam. Za Trianon už nemožno nikoho trestať. A prečo by aj? Sám som prívržencom elegického spomínania a presnej dokumentácie: som dojatý, keď v Dolnom Kubíne po popoludňajšej návšteve cintorína (medzi príkladne udržiavanými hrobmi je Hviezdoslavov, a veru aj podžupana Adeodáta Meska z Vyšného Kubína, takto spolu) na náš slovenský pozdrav odpovie hostinský po maďarsky a o chvíľu prinesie maďarský jedálny lístok. Keď znova existuje poriadne belianske biele víno ako za bývalých meštiackych čias, keď sa ma colník (v detstve som sa desil hraničnej kontroly) už nepýta „Kam ideš?“ – takto tykajúc. Pretože idem, kam sa mi zachce: do Banskej Štiavnice, mesta mojich snov, na nádherný Spiš, do vľúdneho Fiľakova a rodinného Gemera. V predstavách mnohokrát absolvujem túto trasu a z údolia Popradu sa vkradnem do Šariša. Kedykoľvek som tade chodil, nebo bolo modré ako slivky na stromoch pozdĺž cesty, rieka sa chystala uniknúť vrchom a za Ruskou Voľou sa ma zmocnil akýsi zvláštny pocit domáckosti: dodnes nechápem prečo. Predtým sme tam nikdy, ja ani moja rodina, neboli. Keď sa cítim doma, tak aj som doma. Keď som doma, nič sa mi nemôže stať. Môžem len každému odporučiť: vzdiaľte sa od Trianonu. Preč od žltkastých stien paláca, a choďte radšej na Šariš.

(Balázs Ablonczy - sme)