Čo je za slovami ● O problematike slovensko-maďarskej terminológie

Napriek nebývalému napätiu medzi Maďarskom a Slovenskom, ktoré neslúži ani jeho pôvodcom, dialóg vedcov na oboch stranách pokračuje aj v súčasnosti.

Práve o vzťahoch oboch krajín má čo povedať zborník materiálov konferencií slovenských a maďarských jazykovedcov a historikov z r. 2006 pod názvom Slovensko-maďarské terminologické otázky - Magyar-szlovák terminológiai kérdések, ktorého vydavateľom je Katolícka univerzita P. Pázmaňa v Pilíšskej Čabe.

Keby sme chceli obrazne charakterizovať ráz a zameranie tejto publikácie, mohli by sme povedať, že pod príslovečným vrcholcom ľadovca, t. j. termínom, autori odhaľujú a podrobujú rozboru to, čo je pod hladinou, v danom prípade rozsiahle historické, jazykové a spoločenské pozadie skúmaných termínov, ktoré vznikali po stáročia v priebehu spolunažívania oboch národov.

Zalistujme napr. v časti nazvanej Biľagujúce slová, kde I. Berlényi objasňuje práve dnes tak aktuálnu otázku šovinizmu v Uhorsku, resp. ako tento termín, pôvodne označujúci prehnané vlastenectvo, nadobúdal diferencovaný ráz v rôznych historických obdobiach a politických zoskupeniach. Obdobné paralely odkrýva P. Káša pri výklade slov maďarón a maďarónstvo, a to v súvislosti so stanoviskom básnika a mysliteľa S. Vozára, ktorý - na rozdiel od Ľ. Štúra - hľadal možnosti slovensko-maďarského zmierenia práve v 40. rokoch 19. storočia, keď vrcholilo prvé obdobie napätia medzi obidvoma národmi.

Na premenlivosť a príznakovosť slova tót z historického hľadiska a v spoločenskom kontexte poukazuje K. Wlachovský. Toto označenie si bez rozpakov osvojili Slováci z Dolnej zeme, kým ich krajania za Dunajom ho pociťujú ako urážlivú prezývku. Pritom podobným alternatívnym historickým názvom sa vyznačovali aj iné národností v Uhorsku (Nemci - Švábi, Srbi - Ráci). Pritom slovo tót sa ujalo aj v literárnej maďarčine 19. storočia najmä v diele K. Mikszátha.

Pomerne diferencovaný je aj výklad slova panslavizmus. Od napoleonských vojen panslavizmus považovali v Európe za ideologický základ ruskej expanzie a politického zjednotenia Slovanov, hoci táto údajná tendencia nebola súčasťou ruskej zahraničnej politiky. Rusko a cára pokladali v Uhorsku za najväčšieho nepriateľa, čo vysvetľuje aj skutočnosť, že M. Wesselényi odmietol pestovanie slovanskej literatúry ako zámienku pre šírenie politických názorov.

Protipólom panslavizmu sa javí pravé uhorské vlastenectvo. O ponímaní tohto pojmu, ako píše I. Halász, veľa povie pôsobenie D. Bacháta, ktorý si v maďarskom prostredí osvojil predstavu mierumilovných Slovákov. Keď ho prijali za člena prestížnej Kisfaludyho spoločnosti, Bachát vo svojej inauguračnej reči predstavil dejiny literatúry „skromného a literárne ešte len dozrievajúceho slovenského ľudu“.

Na programe dňa je oddávna otázka používania výrazov hungarus - hungaricus a uhorský - maďarský. Kým pojem uhorský - magyarországi, ako zdôvodňuje L. N. Szelestei, zodpovedá slovu hungarus a vyjadruje územné chápanie pospolitosti, význam pojmu maďarský - magyar odkazuje na jazyk a etnikum. Prirodzene, aj na druhej strane vznikajú nedorozumenia, napr. keď sa píše o Slovensku a Bratislave v časoch Uhorska.

Spomenuli sme názov hlavného mesta Slovenska, ktoré prešlo dlhým historickým vývojom. Podľa P. Žiga názov Pozsony, ktorý vznikol v maďarskom prostredí a neskôr nadobudol aj latinizovanú podobu (Posonium), je z historického hľadiska nesprávny, keďže najstarším slovanským pomenovaním je Braslav-grad.

Na záver sa žiada podotknúť, že vzhľadom na názov a charakter publikácie je zarážajúce, že časť slovenského textu nebola primerane lektorovaná. Svedčia o tom frapantné jazykové, resp. gramatické chyby a neadekvátne preklady viacerých pojmov.

(kni)