Dilemy a postavy našich dejín ● Lajos Kossuth a Ľudovít Štúr

Lajos Kossuth a Ľudovít Štúr patria v rámci maďarskej a slovenskej histórie medzi výnimočné osobnosti zásadného významu. Bez nich si totiž len veľmi ťažko možno predstaviť moderné dejiny, ako aj modernú národnú ideológiu, resp. identitu oboch stredoeurópskych národov. Žili v prevratnej dobe, keď sa počas niekoľkých dní a týždňov udialo viac, než inokedy za celé desaťročia.

Toto, samozrejme, nebola len ich zásluha, ale treba uznať, že obe spomínané postavy rozpoznali výnimočnosť situácie a vedeli na ňu pohotove reagovať. Na Kossutha a Štúra sa logicky stalo zvykom pozerať ako na vodcov národno-revolučných hnutí svojich národov, ako na hlavných ideológov maďarského a slovenského liberálneho vrenia v 40. rokoch 19. storočia a zároveň ako na symbolické postavy slovensko-maďarského historického sporu. Samozrejme, v ich osudoch je mnoho spoločného, čo pramení hlavne z doby, v ktorej žili, z ideologických zdrojov, z ktorých čerpali, ako aj zo špecifík sociálneho a politického života starého Uhorska. Existujú však medzi nimi aj zásadné rozdiely, ktorých príčiny treba hľadať v charakteroch jednotlivých stredoeurópskych národných hnutí, v postavení Maďarov a Slovákov v rámci Uhorska, ako aj v takých „drobnostiach”, ako je pôvod, spôsob výchovy, odlišný dátum narodenia a smrti alebo iné odborné a profesijné zameranie.

Kossuth (1802-1894) sa napríklad dožil skoro dvakrát tak vysokého veku ako Štúr (1815-1856) - kým prvý z nich žil skoro 92 rokov, druhý zomrel už vo veku 41 rokov. To je z hľadiska hodnotenia životnej dráhy pomerne podstatný rozdiel - Kossuth mal viac času na zhodnotenie svojich postojov, na ich dodatočné zhrnutie a interpretáciu, ako aj na konkrétnu politickú činnosť v emigrácii. Okrem toho o 13 rokov starší Kossuth začal svoju aktívnu politickú dráhu o čosi skôr - už v roku 1832 založil svoje prvé noviny, ktoré referovali o dianí v krajinskom sneme a takto získal skvelú možnosť ovplyvňovať verejnú mienku. Štúr bol vtedy ešte len študentom evanjelického lýcea v Prešporku s tomu primeranými možnosťami ovplyvňovať dejiny.

Čo v nich však bolo spoločné? Určite toho bolo veľa - politický a spoločenský aktivizmus, rečnícke schopnosti, koncepčné myslenie, presvedčenie o svojom poslaní a vlastnej dôležitosti, intenzívny záujem o okolitý svet, pozitívny vzťah k vzdelaniu a k trvalému dovzdelávaniu sa. Obaja totiž mohli dosiahnuť úspech len vďaka vlastným schopnostiam a aktivitám, ich pôvod, hoci nie úplne rovnaký, totiž pre osoby ich postavenia ešte nezaručoval automatické dosiahnutie vyšších spoločenských mét a postov v Uhorsku. Kossuth síce pochádzal zo starej turčianskej šľachticko-zemianskej rodiny, čo bolo v súdobom Uhorsku dobrou východiskovou pozíciou pre politiku, ale nakoľko išlo skôr o rodinu nezámožnú a len so župným vplyvom (aj to len v jednej z najmenších žúp krajiny), tento pôvod a rodinné kontakty by mu bez vlastného výnimočného úsilia mohli zabezpečiť maximálne kariéru regionálneho významu. Mladý a agilný Kossuth sa podobne ako väčšina jeho sociálnych a generačných druhov rozhodol pre právnickú - konkrétne advokátsku - dráhu, ktorá mu potenciálne mohla zabezpečiť existenciu aj dobrý štart do politiky.

Štúra s Kossuthom z hľadiska pôvodu asi najviac spájalo ich evanjelické konfesionálne zázemie. Okrem toho rodiny ich oboch mali korene na multietnickom (slovensko-nemecko-maďarskom) severe krajiny - je všeobecne známe, že podobne ako mnohé liptovské a turčianske zemianske rodiny, aj Kossuthovci mali určité slovenské väzby, okrem toho Kossuth mal z matkinej strany čiastočne aj nemecký etnický pôvod. To, samozrejme, samo osebe nič neznamená, vždy je rozhodujúca vlastná sebaidentifikácia tej ktorej historickej osobnosti. Zvlášť to platí pre 19. storočie, keď sa národná-etnická identita stala jednou z rozhodujúcich identít určujúcou aj lojalitu.

Štúr pochádzal z prostredia chudobnejšej evanjelickej inteligencie, pre ktorú bolo typickým povolaním farár alebo učiteľ, v zriedkavejších prípadoch sa stávali nižšími úradníkmi. Táto inteligencia mohla mať niekedy síce aj čiastočné zemianske alebo zámožnejšie meštianske korene, sociálne však išlo o relatívne presne vymedzenú skupinu, v ktorej malo veľkú prestíž vzdelanie a v ktorej sa povolanie relatívne často dedilo v rámci tzv. evanjelickej cirkevnej infraštruktúry. V tomto prostredí existovali silné väzby na nemecký jazyk a vzdelanosť, o čom svedčí aj to, že mladým evanjelickým adeptom na farársku alebo kantorskú dráhu sa patrilo absolvovať niekoľko semestrov na známych nemeckých (hlavne durínskych a saských) univerzitách. Mladý Štúr sa takto dostal na dva roky do Halle.

Štúrovo vzdelanie, ktoré bolo v podstate filozofického zamerania, ho menej predurčovalo na politickú dráhu, než tomu bolo v prípade advokáta Kossutha. Z hľadiska potrieb slovenského hnutia však nebolo na škodu veci. Pred maďarským a slovenským hnutím v prvej polovici 19. storočia stáli totiž úplne iné úlohy, čo v mnohom poznamenalo životnú dráho oboch ich vedúcich osobností. Maďarské národné hnutie sa oprelo o starú uhorskú krajinskú verejnoprávnu tradíciu a stavovskú povstaleckú ideológiu, mnohé čerpalo z myšlienky šľachtického natio hungarica, ako aj zo západoeurópskych konštitucionalistických a liberálnych zdrojov. Išlo tu o celoštátne hnutie, za ktorým stálo najväčšie etnikum Uhorska, väčšina privilegizovaných vrstiev a ktoré už pred rokom 1848 malo vyriešené zásadné kultúrne a jazykové otázky (ako napríklad literárny a komunikačný jazyk, problém svojej národnej identity a pod.). V slovenskom prípade išlo o podstatne slabšie hnutie, skôr regionálneho významu, ktoré síce v mnohom taktiež čerpalo z uhorských tradícií, ale v zásade si ešte len muselo ujasniť svoju identitu v štvoruholníku etnickej slovenskosti, všeobjímajúcej slovanskosti, kultúrno-politickej českoslovanskosti a uhorského vlastenectva. Toto hnutie pritom do roku 1843 ešte nemalo vyriešenú ani otázku spoločného literárneho jazyka. Preto boli pozície, spoločenské identity a úlohy Ľudovíta Štúra úplne iné, než v prípade Lajosa Kossutha.

Štúr z tohto dôvodu nebol len a hlavne politikom, ale aj jazykovedcom, organizátorom kultúrneho a literárneho života, publicistom, pedagógom ako az zakladateľom slovenskej estetiky. V podstate nanovo sformuloval a dotvoril modernú slovenskú identitu. Kossuth sa už nemusel a ani nechcel zaoberať jazykovými a kultúrnymi otázkami, dokonca ani otázkou identity a mohol sa sústrediť hlavne na politiku. Kossuth sa postupne vypracoval na hlavného ideológa, publicistu a potom aj vodcu opozičného hnutia celoštátneho politického hnutia. V revolučných rokoch sa stal najprv ministrom financií a neskôr stál na čele revolučnej vlády. Kossuth bol už v podstate profesionálnym uhorským politikom, ktorý si dokonca za svoje názory odsedel 4 roky vo väzení. Treba si uvedomiť aj to, že Uhorsko bolo síce v celoeurópskom kontexte perifériou, aj vo vzťahu k Viedni bolo v podriadenej pozícii, ale išlo o najväčšiu krajinu Habsburskej ríše s vlastnými zákonmi a vlastnou štátnou tradíciou. Maďarské liberálne hnutie bolo preto známejšie na celom kontinente, hlavne v rokoch 1848/49. Na tento fakt netreba zabúdať.

V slovensko-maďarskom vzťahu panovala značná asymetria - pre uhorských liberálov vedených Kossuthom bola tzv. slovenská otázka len jedným z problémov, pritom vôbec nie najdôležitejším, stačí si spomenúť, aké problémy mu spôsobilo podstatne silnejšie a vojensky pripravenejšie chorvátske, srbské alebo rumunské národné hnutie. Pre Slovákov bol pritom vzťah s Pešťou po česko-slovenskej jazykovej odluke otázkou zásadného politického významu.

Štúr si bol vedomý slabosti slovenského hnutia, o to obdivuhodnejšia je jeho húževnatá snaha o jeho zakotvenie v uhorskom, celoríšskom a európskom kontexte. V každom prípade chcel priviesť Slovákov na javisko svetových dejín, hoci aj nepripravených a preto v mnohom odsúdených na dočasný neúspech. Prvým predpokladom národnej existencie však je zviditeľnenie sa a v tomto mali štúrovci úplne jasno. Z pocitu tejto slabosti pramenili však aj tie kompromisy, niekedy dokonca aj kotrmelce, ktorých sa Štúr v záujme slovenskej veci dopustil. Začiatkom 40. rokov napríklad ešte pozitívne vnímal Uhorsko, keď potreboval získať povolenie pre svoje noviny dokonca chválil aj rozvážnu metternichovskú politiku a Rakúsko, prijímal podporu turčianskych zemanov, avšak o niekoľko rokov neskôr už na slovanskom zjazde v Prahe sa stal dočasne kritickým slovanským radikálom. Po neúspechu samostatného slovenského vystúpenia sa koncom roku 1848 znovu pridáva na cisársku stranu, ktorá mu však po víťazstve skoro nič neposkytla. Na sklonku života sa z dovtedajšieho slovenského obroditeľa a austroslavistu stáva prorokom konzervatívneho rusofilského panslavizmu, čo nie je úplne v súlade s jeho predchádzajúcim liberálnym a na slovenskú politickú a kultúrnu samostatnosť zameraným programom. Jednoznačne vidieť, že ťažko znášal slabosť vlastného hnutia, ktoré však za každú cenu chcel udržať pri živote, preto bol ochotný na mnohé kompromisy. Bojoval tu v ňom idealistický vizionár s realistickým politikom.

Na rozdiel od všeobecne uznávaného liberála a bojovníka za slobodu (hoci častokrát súčasníkmi obviňovaného aj z radikalizmu a populizmu) Kossutha, ktorý má dokonca bustu aj v americkom kongrese, je Štúra podstatne ťažšie ideologicky zaradiť. Objektívne slovenskému hnutiu, za ktorým nestáli záujmy vyššej ani strednej šľachty, vyhovovali liberálne požiadavky, dokonca v mnohých otázkach mohol byť preto Štúr odvážnejší než Kossuth, avšak v hĺbke duše a v rámci svojho filozofického svetonázoru skôr nebol než bol liberálom. Presnejšie povedané, bol skôr objektívnym ako subjektívnym liberálom. V mnohých aspektoch nábožensky a slovansky založený, resp. na nemeckej filozofii vychovaný Štúr bol viac svetonázorovým konzervatívcom, než liberálom. Sociálne však slovenské hnutie vtedy viac potrebovalo liberálne reformy a nie filozofický konzervativizmus. Konštantou jeho teoretických názorov a praktických postojov však bol slovenský národ a zabezpečenie jeho kultúrne a politicky samostatnej alebo aspoň autonómnej existencie. Štúr bol teda predovšetkým národovcom a tomu prispôsobil aj svoje ďalšie objektívne a subjektívne identity.

Záverom niekoľko slov k tzv. dozvukom Kossuthovho a Štúrovho životného diela. Obaja zohrali nezastupiteľnú úlohu v dejinách svojich národov, ktorých podoba by bez nich bola pravdepodobne trochu iná. Štúr sformuloval modernú, v podstate až dodnes platnú slovenskú národnú ideológiu, ale vo svojom čase ju ešte nevedel úplne a masovo presadiť v slovenskom prostredí. K tomu došlo až o niekoľko desaťročí neskôr. Jeho myšlienky sa však nestratili, hoci on sám zomrel sklamaný. Kossuth sformuloval program maďarskej štátnej samostatnosti a spolu s ostatnými liberálmi spustil program občianskej transformácie Uhorska. Tento program však do dôsledkov už realizovali iní politici a Kossuth sa tomu vedel prizerať len takpovediac zboku, zo svojej talianskej emigrácie. Napriek tomu svoj život nemusel považovať za neúspešný. Netreba zabudnúť, že už počas jeho života sa vytvoril v maďarskom národnom prostredí veľmi silný kossuthovský kult, ktorý v mnohom napomohol tomu, že základné myšlienky modernej maďarskej národnej ideológie sa veľmi skoro a masovo rozšírili madzi pospolitým ľudom, obyvateľstvom a takto sa nová identita dokázala všeobecne presadiť podstatne skôr než v prípade mnohých iných stredo- a východoeurópskych národov. Okrem toho aj vďaka tomuto kultu vznikla jedna z najpozitívnejších a najkrajších maďarských politických tradícií - sviatok revolúcie a boja za slobodu, ktorý sa oslavuje 15. marca.

Ivan Halász

Katedra slovakistiky FF Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa