Jeden deň v Dunaeďháze ● Medzi mladými a staršími

Dunaeďház, podľa iných zdrojov Eďház. Názov obce svedčí o tom, že v čase jej pomenovania v dedine už stál kostol. Obec s približne 1500 obyvateľmi, ležiaca v blízkosti Dunaja na Šoltskej nížine. Jedna z troch slovenských lokalít Báčsko-Kiškunskej župy, v ktorej sa v 18. storočí usadili Slováci evanjelického vierovyznania z Novohradu, Hontu a Nitrianskej stolice.

Už dávnejšie som plánovala zavítať do tejto obce, ktorú som doteraz nemala príležitosť navštíviť. Nečakane, ale zároveň šťastným spôsobom sa vhodná chvíľa naskytla vďaka krížovke, ktorú sme začali uverejňovať v detskej rubrike nášho týždenníka. Z tunajšej školy sme dostali niekoľko správnych vylúštení. Keď som sa s prosbou, či by Celoštátna slovenská samospráva nemohla poskytnúť darčeky pre lúštiteľov, obrátila na zástupkyňu predsedu Etelku Rybovú, navrhla mi, aby sme darčeky zaniesli deťom osobne. Tak sa aj stalo. Po dohode s miestnymi hostiteľmi a vybavení darčekmi od CSS a Slovenského dokumentačného centra sme sa v jeden nepekný marcový deň vydali na cestu. Okrem návštevy školy sme si naplánovali aj stretnutie so starostom obce, členom Valného zhromaždenia CSS Tomášom Nagyom a rozhovor so zakladajúcim členom a dlhoročným aktivistom Zväzu Slovákov v Maďarsku Imrichom Tóthom. Keď sme po takmer dvojhodinovej ceste dorazili do cieľa, pršalo. Na prvý pokus sme síce netrafili na obecný úrad, ale nebolo zbytočné ani blúdenie po pekne upravenej dedine. Hneď za dvojjazyčnou tabuľou s názvom obce som si všimla orientačnú tabuľu, ktorá ukazovala smer k centrále Akciovej spoločnosti Pokrok, ktorá mi pripomenula bývalé družstvo s totožným názvom, známe kedysi kvalitnými zemiakmi dopestovaných v tejto obci. Keďže zemiaky sú najvyhľadávanejším tunajším produktom, predávajú ich aj v obchodných domoch hlavného mesta, rozhodla som sa hlavy obce opýtať aj na osud družstva. Tomáš Nagy nás privítal vo svojej kancelárii, ktorá sa nachádza v očividne nedávno obnovenom obecnom úrade. Na moje slová uznania povedal, že obnovenie úradu bolo možné po troške, vždy z financií, získaných zo súbehov. Jeden rok vymenili dvere a okná, ďalší rok prišiel rad na dlaždice, až raz boli s prácami hotoví.

V poslednom období sa k nám čoraz častejšie dostávajú správy o tom, že finančné ťažkosti nútia samosprávy v malých osadách vytvárať združené školy, čo v konečnom dôsledku môže viesť k zániku výučby slovenčiny. Keďže v Duaneďháze tiež funguje škola, kde sa slovenský jazyk vyučuje ako predmet, bola som zvedavá, ako sa darí tunajšej samospráve financovať svoju inštitúciu. Od pána starostu sme sa dozvedeli, že samospráva v uplynulých rokoch urobila niekoľko krokov v záujme racionalizácie prevádzkovania svojich inštitúcií. Najvýznamnejším bolo zlúčenie kultúrneho domu, základnej školy, materskej školy a miestnej národopisnej zbierky do tzv. všeobecného osvetového strediska. Od roku 1995 prevádzkuje samospráva školu formou inštitucionálneho združenia s neďalekou obcou Újsolt. V tomto roku boli napriek predchádzajúcim opatreniam nútení znížiť počet zamestnancov v škole, čo riešili tak, že učitelia v dôchodkovom veku museli odísť do dôchodku a zároveň bolo zrušené vyučovanie v delených skupinách. Na prevádzkovanie školy venuje samospráva v tomto roku 89,2 milióna forintov, z toho 56 miliónov činí štátna normatívna podpora a zvyšných 33 miliónov musí zabezpečiť obecná samospráva. V roku 2008 musela z tohto dôvodu samospráva zaúčtovať stratu vo výške 17 miliónov forintov, v tomto roku bude chýbať 31 miliónov, čo uhradí z úveru. Dlhodobo to povedie k beznádejnému zadĺženiu obce. Tomáš Nagy by preto považoval za dobré riešenie návrh ministra školstva Istvána Hillera, aby školy v malých obciach prevádzkoval štát, ba dokonca podnikli už aj potrebné kroky v záujme toho, aby dunaeďházska škola bola medzi prvými sto takýmito školami. Riešenie problému je pre obec dôležité aj preto, lebo okrem prevádzkovania školy musí zabezpečovať aj ďalšie povinné úlohy. Pri kultúrnom dome pôsobí napr. spevácky zbor a citarový súbor, tanečný súbor Slnečnice a klub dôchodcov. Tieto skupiny, podobne ako slovenské programy školy, podporuje aj miestna slovenská samospráva. Knihovníčku, ktorá sa musí starať aj o miestnu národopisnú zbierku umiestnenú v tradičnom sedliackom dome v blízkosti obecného úradu, môže obec zamestnávať iba na šesť hodín. Ako sme sa dozvedeli od T. Nagya, sociálna starostlivosť prebieha v rámci viacúčelového mikroregionálneho združenia, pričom samotnú činnosť vykonávajú miestni obyvatelia a základná lekárska starostlivosť je riešená na podnikateľskej báze.

Na moju otázku, týkajúcu sa výrobnej sféry, pán starosta potvrdil, že dve väčšie a niekoľko menších firiem sa zaoberá pestovaním zemiakov. Nezamestnanosť v obci ďaleko zaostáva za celoštátnym priemerom, predstavuje približne 4 %. Prevažná väčšina aktívnych obyvateľov, ktorí si nenájdu zamestnanie doma, cestuje za prácou do okolitých miest, preto samospráva nemusí vyplácať sociálne dávky. Okrem toho sa obec musí starať o vnútornú cestnú sieť, ktorá dosahuje 17 km a ktorá, ako sme sa o tom presvedčili aj cestou do školy, je dobre udržiavaná. Pred návštevou školy sme sa zastavili v školskej jedálni, ktorá je prevádzkovaná tiež na podnikateľskom základe a ktorá ponúka chutné jedlo a kultúrne podmienky pre stravovanie tak pre žiakov školy, ako aj pre dospelých. Po chutnom obede sme sa vybrali do školy, v ktorej dve učiteľky Eva Karová a Rozália Pásztorová Vargová vyučujú slovenčinu všetkých 130 detí. Napriek tomu, že studený vietor a mrholiaci dážď nenasvedčovali, že by tu bol začiatok marca, pán starosta pri príležitosti Medzinárodného dňa žien prekvapil príslušníčky nežného pohlavia jarnými kvetinkami. V zborovni školy nás privítala poverená riaditeľka inštitúcie Zuzana Szűcsová Takácsová, ktorú sme informovali o cieli našej návštevy. Pani učiteľka Pásztorová Vargová medzitým priviedla do zborovne svojich zverencov, ktorým sme sa poďakovali za vylúštenie krížovky a povzbudili sme ich, aby v lúštení pokračovali. Odovzdané balíčky obsahovali slovenské knižky, CD so zhudobnenými detskými básňami, tričká s emblémom CSS, Náš kalendár na rok 2009 a ďalšie drobné darčeky. Počas prehliadky školy sme sa mohli presvedčiť o tom, že napriek finančným ťažkostiam a klesajúcej tendencii počtu detí, čo dokazovali aj tablá na chodbách, sa podmienky výučby vyrovnajú podmienkam v ktorejkoľvek mestskej škole. Dunaeďházske deti môžu navštevovať školu, ktorá sa priebežne modernizuje, má krásne, lesíkom obklopené ihrisko, športovú halu a všetko, čo slúži tomu, aby mohli deti užitočne a príjemne tráviť čas. Ako sme sa dozvedeli od pani riaditeľky, nové preliezačky na dvore a počítačový park získali prostredníctvom súbehov, ale pri získavaní financií im je na pomoc aj zaujímavá „ekologická“ iniciatíva. Deti zbierajú plastové fľaše od minerálnej vody a nápojov do obrovských vriec, ktoré potom od nich preberá podnikateľ, ktorý sa zaoberá spracovaním plastov. Od pani učiteľky Pásztorovej sme sa dozvedeli, že v záujme toho, aby si deti lepšie osvojili a obľúbili slovenčinu, organizujú pre ne súťaže a kvízové hry zo slovenčiny a pravidelne usporadúvajú aj jazykové tábory na Slovensku. V základnej i materskej škole sú vytvorené podmienky pre rozvoj detí, ktoré si vyžadujú špeciálnu starostlivosť.

Po návšteve „záhradky“ tých najmenších obyvateľov obce sme sa v spoločnosti pána starostu a zástupkyne predsedu CSS vybrali k dlhoročnému slovenskému aktivistovi, takmer 80-ročnému Imrichovi Tóthovi. Ujo Imrich a jeho manželka pani Emília sa našej návšteve tešili, veď sa dávno nevideli so svojou „starou známou“ Etelkou Rybovou. Pochválili sa nám svojimi deťmi - synom, ktorý je zámočníkom a zváračom v blízkom Dunaújvároši a dcérou, ktorá študovala v Bratislave a žije v Budapešti, šiestimi vnúčatami, ktoré sa rozpŕchli po celej krajine, ba aj mimo nej. Ponúkli nás vínom, ktoré sa urodilo na tunajšej pieskovitej pôde a chutnými domácimi pagáčikmi. Dozvedeli sme sa, že pán Tóth do svojich deviatich rokov nevedel dobre po maďarsky. Pamätá sa aj na obdobie, keď chodieval do hnutia levente, kde bolo zakázané hovoriť po slovensky. Pôvodným povolaním bol kováč, potom ďalej študoval a tri roky vyučoval slovenčinu v Čuvári. Po vojenčine, roku 1952, sa vrátil do rodnej obce, kde síce pracoval v družstve ako agrotechnik, ale s pedagogickou činnosťou sa úplne nerozlúčil, pretože súčasťou jeho práce bola príprava traktoristov a bol vedúcim župnej pionierskej organizácie. Na otázku, ako sa pamätá na obdobie zakladania Zväzu pred šesťdesiatimi rokmi, ako vtedajší najdôležitejší cieľ spomenul zavedenie výučby slovenčiny v miestnej škole. V rámci výmeny obyvateľstva sa na Slovensko, do Nesvád, presídlilo 47 rodín, medzi nimi aj dvaja bratia pána Tótha. V tom čase, keď bol farárom Imrich Petrik, ešte bývali v obci aj slovenské bohoslužby a v období, keď bol riaditeľom Ján Bakoš, navštevovalo školu okolo 240 detí. Tridsať rokov stál ujo Imrich na čele miestneho klubu dôchodcov. V tých najkrajších časoch mala organizácia spolu so speváckym zborom a citaristami vyše 160 členov. Organizoval podujatia, a keď išli na výlet, nestačil im jeden veľký autobus - spomína. So smútkom v očiach hovorí, že odvtedy umrelo približne šesťdesiat členov klubu, s ktorými sa na cintorína lúčil tiež väčšinou on. Napriek tomu, že pred desiatimi rokmi prekonal infarkt a má problémy s cukrovkou, dodnes navštevuje klub dôchodcov. Ľutuje iba to, že dedina, ktorá sa tiahne od Jamísk (odtiaľto brali obyvatelia obce kedysi hlinu) a starého cintorína až po Pašu a Konopné záhrady - ožívajú v rozhovore staré názvy častí obce - pomaly vymiera. Keď zakladali spevácky zbor, mal 25 členov, ale boli časy, keď ich bolo 36. Dnes z nich žijú už iba dvaja. Do klubu chodí dnes do 60 ľudí a našťastie sa o hru na citare zaujímajú aj mladí ľudia. Pán Tóth, ktorý bol tesne po vojne aj členom Protifašistického zväzu Slovanov v Maďarsku, dlhé desaťročia zastupoval dunaeďházskych Slovákov vo volených zboroch Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a neskôr v ZSM.

Týmto desaťročiam vďačí za priateľstvá s ľuďmi z okolitých miest a obcí, z družobnej obce Miška a z Malého Kereša na Jozefa Polareczkého, s ktorým spoločne organizovali oberačkové slávnosti. S láskou spomína aj na priateľov zo vzdialenejších kútov krajiny, medzi nimi na Štefana Lamiho z Pišpeku a Katku Bušovú z Kóšpallagu. Postaral sa aj o svojho nástupcu, na svoje miesto v celoštátnych slovenských zboroch navrhol mladého slovenčinára, súčasného starostu Tomáša Nagya, ktorý sa pri početných spoločných cestách na tradičné stretnutia aktivistov v Hronci mnoho dozvedel o minulosti svojej obce. Imrich Tóth v súčasnosti spracúva miestne dejiny z obdobia druhej svetovej vojny, zisťuje mená miestnych obetí, venuje sa dejinám legendárneho, v okrese nezdolateľného zeleno-bieleho miestneho futbalového mužstva, ktoré raz zvíťazilo nad Dunaföldvárom 11:0. So svojim zdravotným stavom nie je celkom spokojný, ale ešte sa chystá vysádzať stromy a chodiť na ryby na Dunaj. Na rozlúčku sme mu zaželali pevné zdravie a v prehliadke obce sme pokračovali v kultúrnom dome, kde sme si pozreli novovybudovanú klubovú miestnosť dôchodcov. Po krátkej zastávke na cintoríne, kde zo zdrojov získaných prostredníctvom súbehu vytvorili parcelu so starými drevenými náhrobníkmi a upravili cestu, sme sa poďakovali nášmu sprievodcovi Tomášovi Nagyovi za ochotu a pomoc a rozlúčili sme sa s Dunaeďházom. Počas našej návštevy sme mohli získať dojem, že táto úhľadná obec má starostlivého gazdu, ktorý napriek ťažkým časom dbá o modernizáciu a skrášľovanie inštitúcií a obce. Bol to dobrý pocit a pekný deň.

Alžbeta Račková