Povstalec, pedagóg, farár a moderný hospodár z Bánhedeša

Národno-kultúrny dejateľ Ján Kutlík ml., syn Jána Kutlíka st., sa narodil počas otcovho pôsobenia 2. 10. 1830 v Starej Pazove. Študoval na gymnáziu v Sarvaši, na lýceu v Banskej Štiavnici a v Bratislave a na teologickej fakulte vo Viedni.

V revolučných rokoch 1848-49 bol príslušníkom slovenského dobrovoľníckeho zboru i revolučnej armády. Od januára roku 1849 bol veliteľom 14. roty Bloudkovho zboru a veliteľ dobrovoľných jednotiek v Liptovskom Mikuláši.

Na kňazskú a učiteľskú dráhu nastúpil roku 1855 v Slovenskom Bánhedeši. Tam veľkú pozornosť venoval výstavbe škôl a napriek tomu, že bol aj farárom, bol presvedčený, že najskôr treba postaviť školy a až potom nákladné kostoly. Ako učiteľ na slovenskej škole v dolnozemskom Slovenskom Bánhedeši vykazoval pri výučbe výborné výsledky, ktoré hodnotili pri vizitácii aj dekani čanádskeho seniorátu. Ako uvedomelý Slovák podporoval nadaných slovenských študentov a odmeňoval študentov banskoštiavnického gymnázia, kde aj on študoval, za rozvíjanie slovenčiny.

V roku 1861 bol účastníkom memorandového zhromaždenia v Martine. V matičnom období organizoval zbierky na Dom Matice slovenskej. Okrem svojich kňazských a učiteľských povinností vzdelával aj dorastajúcu mládež. V opakovacej škole pre 13- až 15-ročných, ktorú založil, vyučoval bezplatne 2-3 hodiny týždenne. V čitateľskom spolku zase učil dospelých, ktorí na hodinách čítania čítali články z Obzoru, Národného hlásnika, Pešťbudinských vedomostí, a to najmä tie príspevky, v ktorých sa písalo o lepšom a modernejšom hospodárení. Sám Ján Kutlík ml. bol popri otcovi najplodnejším a najaktívnejším dopisovateľom Obzoru a Národného hlásnika, kde uverejňoval príspevky nielen o živote čanádskych Slovákov, ale aj o svojich skúsenostiach a výsledkoch, ktoré dosahoval na svojom hospodárstve.

17. novembra 1863 Ján Kutlík ml. v rozsiahlom príspevku pochvaľuje si tento časopis, lebo sa stará o povznesenie slovenského ľudu. Podľa neho Slováci z celej krajiny sa z neho môžu nielen veľa poučiť, ale aj o sebe viac dozvedieť a vymeniť si skúsenosti. Uvádza, že rok 1863 bol na Dolnej zemi extrémne suchý a tak i vláda prijala zvláštne opatrenia na podporu Dolnozemcom. Píše o veľkej biede, ktorá prišla nečakane ako dôsledok veľkej neúrody. Niekde sa neurodilo ani na osivo a pre nedostatok krmiva hladuje aj dobytok. V čísle 17., ktoré vyšlo 15 .júna 1864, zase uvádza, že po veľkej neúrode v minulom roku sa im vysiate obilie ani nie z polovice vrátilo, ale aj napriek tomu dokázalo 800 obyvateľov prežiť. Bolo to vďaka pôžičke z viedenskej banky, štátnej pôžičke a milodarom. Vďaka patrí aj dobrodincom, ktorí im poskytli 4 164 porcií polievok, 21 centov chleba, 400 zlatých r. č., 80 centov pšenice. Navyše chorí na skorbut dostali 571 porcií polievky, 11 okov (jeden okov je 54 litrov) octu, viac okov piva a niečo vína a kapusty. Kým vlani mal Bánhedeš 292 koňov, 260 kusov dobytka a 319 ošípaných, v tomto roku má na paši iba 122 koňov, 102 kusov dobytka a 97 ošípaných. V článku ďalej uvádza vývoj úrody jednotlivých plodín. Bol by rád, keby im redakcia poslala vytlačené „Myšlienky o záhradníctve vôbec a o štepárstve obzvlášte“ od otca národa, biskupa Štefana Moyzesa.

S titulkom Na Bánhedeši uvádza 15. júla 1865 Obzor jeho článok, ktorý vyzdvihuje aktivitu prispievateľov zo severných stolíc Slovenska a ich odborné články. Pritom zvlášť zdôrazňuje vzájomné spojitosti dolnozemských Slovákov s pôvodnou materskou krajinou. Dotazuje sa o šľachetnom národovcovi a ľudomilovi Bednarovičovi - dopisovateľovi z talianskej Verony. Odpoveďou je, že ani redakcia nemá o ňom správy. Ján Kutlík ml. v č. 5 z 15. februára 1866 vo svojom liste potvrdzuje, že pokiaľ nám a celému nášmu národu prepotrebný Obzor vychádzať bude, neprestaneme ani my z Dolniakov hlásiť sa k vám. Veď je to tak sladké mať povedomie. Už len i prihlásiť sa k rovnako cítiacim, pozdvihnutie rodu chcejúcim, pozhovárať sa s nim len na okamžik, čo sa tomu vyrovná? - kladie si otázku. V úvode článku v č. 19. z 5. júla 1868 píše, že počet predplatiteľov Obzoru pribúda a tak aj on nechce vypadnúť z kruhu „ľudomilých delníkov“ na národa roli dedičnej. A hneď chváli minuloročnú dobrú úrodu obilia v Bánhedeši, ktorú predali v dobrej cene a množstve tak, že ani železnica ho nestačila odvážať. V dôsledku toho zdraželi aj role. Aj tento rok sa predpokladá dobrá úroda a veľkostatkári sa boja, že nezoženú dostatok žencov. Ženci majú prisľúbené za skosenie a zloženie obilia desiatu a jedenástu čiastku, predtým iba pätnástu a šestnástu. Pripomína, že v ich kraji má byť postavená konská železnica. Na čelo Čanádskeho hospodárskeho spolku bol zvolený hlavný župan, ale účastiny ročne 10 zlatých sú pre obyčajný ľud vysoké. Opisuje tiež zakladanie obecných ovocných škôlok a tiež výsadbu stromov, najmä moruší popri cestách. Chváli Penzlovho Ovocinára, z ktorého sa veľa naučili a na ktorý môže byť Slovensko hrdé. Ďakujú touto cestou aj Andrejovi Kmeťovi, ktorý im toto dielo odporučil. Pripomína nástup pary a tým parných mlynov, čím u nich už zaznamenali aj zánik suchých mlynov, ktoré ťahali kone. Dnes sú už parné mlyny v každej obci. Ten istý autor v poslednom decembrovom čísle z 25. decembra 1868 píše, že si kladie za povinnosť ku koncu roka podať informáciu o hospodárskych výsledkoch v bežnom roku. Úroda bola dobrá, ale ceny boli nižšie. Nástup parných strojov spôsobuje nárast cien dreva. Kým vlani zaplatili za siahu tvrdého dreva 6 zlatých, teraz je to 12 - 15 zlatých. V Arade buduje akciová spoločnosť parný mlyn o 24 kameňoch. Veľkostatkári obilie už zväčša mlátia parnými strojmi. Železničné stanice sú opäť obilím preplnené. Komorské pustatiny sa majú od budúceho roka na dvadsať rokov dávať do prenájmu. Uchádzačov je veľa, ale podmienky sú náročné. Napríklad prenajímateľ si musí sám postaviť príbytok a po 20 rokoch ho zdarma ponechať komore, ďalej pustatiny vysadiť stromami, 12 % prenajatej plochy vysiať ďatelinou a prenájom platiť polročne. Predpokladá, že sa do tejto akcie zapoja aj Slováci - nádenníci, lebo sú na Dolnej zemi známi a vychválení ako najlepší robotníci. Bánhedešská obilnica sa za osem rokov z 8 keblov (jeden kebel je 120 litrov) rozrástla na 160 keblov. Tento stály dopisovateľ z Bánhedeša v č. 22 z 5. augusta 1870 píše teraz radostne o veľmi bohatej úrode. V jeseni majú poslať peniaze pre učiteľov, ktorí majú najkrajšie ovocné škôlky. Medzi odmenenými za kone bol aj nadlacký Slovák Matajs a tiež Ján Kutlík ml. Gróf Štefan Károlyi odpredal časť svojej dolnozemskej pustatiny Szöllös o veľkosti 9 tisíc jutár. Za jutro dobrej zeme platia kupci ročne 22 zlatých a za desať rokov je potom zem odkúpená. Z tejto zeme si odkúpili aj viacerí komlóšskí Slováci.

Ako sa ukazuje aj v ďalšom článku, samotní farári, ktorí prispievajú do novín, nie sú len včelári, ale zaoberajú sa aj vzorovým hospodárstvom. Samotný Ján Kutlík ml. v Bánhedeši je toho príkladom. Svedčí o tom článok, ktorý bol z jeho pera uverejnený v čísle 24 z 25. augusta 1871. Okrem hospodárskej situácie v obci a úrodách sa zmieňuje aj o stoličnej výstave koňov a dobytka v Makove, na ktorej on dostal odmenu 150 zlatých za trojročnú žrebicu. Reaguje aj na článok Andreja Kmeťa o pivovarníctve. Zaspomínal si, keď bol v roku 1849 v Levoči ako dobrovoľník v povstaleckom vojsku, že mešťania tam takým istým spôsobom varili pivo. V čísle 15 z 25. mája 1872 píše a reaguje na viacero článkov najmä o Šustekovej ceste a práci v USA, Babilonovej slovenskej kuchárke, ktorú odporúča všetkým slovenským ženám. Veľmi pekne sa zmieňuje o tom ako mladí ľudia v ich obci cez zimné mesiace usporiadali výstavu ľudových a remeselníckych výrobkov. Tento najusilovnejší čanádsky prispievateľ v č. 6 z 25. februára 1873 po správe o vývoji a priebehu počasia za posledné obdobie sa zaoberá aj cirkevnou obilnicou a kupeckým spolkom. Z Bánhedeša sa v č. 9 z 25. marca 1873 prihlasuje s článkom nový prispievateľ, obecný notár Michal Chrenka, ktorý vyzdvihuje zanietenosť tunajších Slovákov k novotám. Podľa neho na tom majú zásluhu najmä poprední vodcovia v obci, ako je napríklad farár Ján Kutlík ml., ktorý okrem toho, že je sám vzorom pri zavádzaní nových foriem hospodárenia, svoje skúsenosti a vedomosti získané čítaním a študovaním literatúry ochotne odovzdáva aj svojim cirkevníkom. Viacerí roľníci už vo svojej činnosti na základe toho robia aj pokusy s pestovaním nových odrôd plodín. Ján Kutlík ml. v č.15 z 25. mája 1874 vo väčšom príspevku uvádza aj výšku kúpnej ceny pre komorské osady zo strany kráľovskej komory. Nepáči sa mu, že medzi slovenským ľudom sa začína rozmáhať v ich odievaní kupované šatstvo, a to rovnako u žien, mužov a dokonca aj na deťoch nevidno doma vyrobeného šatstva. Poznamenáva, že pri tomto prepychu sa potom nedá nič ušetriť a investovať do hospodárstva. Okrem iných správ chváli v č. 36 z 25.decembra 1874 knihu dopisovateľa Obzoru zo Sarvaša Štefana Koreňa, ktorý vydal tlačou dielo Kvetena mesta Sarvaš, v ktorom uvádza vyše 700 rôznych bylín a kvetov. V č. 28 z. 5. decembra 1875 píše o zadĺžení jedného z najznámejších žrebčínov v Uhorsku Mezehedešu, kde bolo vyšľachtené plemeno koňov „nonius“. Po obvyklom opise hospodárskej situácie, vývoja počasia a úrod si sťažuje, že veľmi ťažko čakajú založenie a pôsobenie krajinského spolku, ktorý by ľudu v zime zabezpečil prácu. Ľudia by vedeli všetko zhotoviť alebo vyrobiť aj doma, len aby bol na to odbyt. Potom uvádza, že pilne vyučovali rovnako mužov ako i ženy o novo zavedených mierach a váhach. Tieto miery a váhy sú však drahé a preto ľud predáva najviac len tak od oka. Dopisovateľ vyslovuje poďakovanie všetkým prispievateľom, ktorí sa so svojimi hospodárskymi skúsenosťami delia s čitateľmi. V č. 10 z 5. apríla 1879 píše okrem bežných správ aj o nových odrodách, ktoré začali vysievať. Z pšenice to bola akási odroda parohovitého tvaru, potom Mantajská pšenica a raž odporúčaná Frommerom. Z okopanín boli zemiaky odporúčané Bahlsenom a tiež z Prahy zaslané „potátky“. Tie sú vraj podobné turčianskym „venclíčkam“. Pesimisticky znejúce slová používa vo svojom článku v č. 26 z 15. septembra 1881, kde hodnotí, že úrody zo začiatku sľubne vyzerajúce nakoniec sa nevydarili. Autor si preto povzdychol a napísal: - Bože môj! Len keby sme vyžiť mohli a nemuseli zutekať do Ameriky“!

Do Národného hlásnika písal Ján Kutlík ml. už ostrejším tónom. Prinášam ukážku z niekoľkých jeho článkov. V jednotlivých číslach ročníka 1870 sú pravidelne uvádzané aj zoznamy darcov finančných príspevkov na „Dom Matice slovenskej“. Aj na túto akciu prispievali desiatky a stovky dolnozemských Slovákov. V čísle 1 je publikovaná druhá zbierka z Bánhedeša, ktorú organizoval „jednateľ“, evanjelický farár Ján Kutlík ml. a nádenník Ondrej Korim. V tomto zozname je uvedených vyše sto darcov, ktorí venovali dovedna 16 zlatých a 86 grajciarov. Do čísla 2 NH v roku 1873 sa prihlásil neúnavný dopisovateľ a národovec viacerých slovenských novín Ján Kutlík ml. Píše o minuloročných voľbách do obecného zastupiteľstva, chváli doterajších zástupcov a rovnako aj platených úradníkov. Menovite vyzdvihuje že v ich obci, ktorá je od 17 rokov komorskou, má vydareného notára M. Chrenka, ktorý je ľudomil a preto mu aj občania zvýšili ročnú odmenu. - Teraz obecní a cirkevní predstavitelia pracujú na tom, aby ľudí presvedčili, aby v obci zanechali dva zaužívané nákladné a zbytočné zvyky pri pohreboch a svadbách, ktoré chudobných ľudí stoja veľké peniaze a stratu času. Stály dopisovateľ Ján Kutlík ml. v decembrovom čísle v roku 1873 oznamuje redakcii, že v budúcom roku sa ešte počet odberateľov týchto novín u nich zvýši a pokračuje: - Veľmi sme povďační našej Matici, že bude vydávať spisy pre náš ľud, a to podľa toho, kto už dal alebo dá 50 grajciarov na Maticu slovenskú alebo matičný dom. Za to od svojej duchovnej matičky obdrží 10 hárkovú knihu. To je veru pekný znak materinskej lásky, len aby sa jej čím viac synov a dcér hodnými stalo. Nezabudnime na túto milú správu našich upozorňovať. Hodná je toho a iste sa každý presvedčí, keď mu Matica dá peknú knihu. My sa nezameškáme hlásiť - zdôraznil v článku. Ďalej píše, že cholera rovnako vyčíňala aj u nich a za obeť padol aj syn richtára Fraňo Chovanec, národovec, rozširovateľ a dopisovateľ Národného hlásnika. Uvádza tiež, že i napriek tomu, že žijú v strede veľkej biedy, cirkev s obcou vybudovala veterný mlyn na dva kamene, stál ich vyše tritisíc zlatých a vydaril sa. Najväčšiu zásluhu na tom má podľa neho richtár F. Chovanec. Zamýšľa sa aj o tom, čo bude ďalej so slovenskými osadami: Pitvarošom, Albertom, Ambrózom, Bánhedešom, z ktorých sa má nový veľký krajinský dlh vyplácať.            V prvom čísle novín v roku 1875 píše redakcii dobre známy Ján Kutlík ml. - Dobre padne a milo padne slovenskému národovcovi, keď vidí nových podporovateľov slovenskej veci. A to ešte takých, ktorí to sami od seba robia, nikým nevyzvaní. Takto obetovali prvý raz na Maticu slovenskú v Slovenskom Komlóši títo naši rodáci: Juraj Kulík, Michal Ondrejov, Michal Šováň, Ján Karas, Pavel Čiernik, Ján Ačaj, Juraj Bukran, Matej Mlynárik, Pavel Farkaš a Ján Záhradník, každý po 10 grajciarov, Pavel a Ján Varga, Ján Sentešský a Adam Benčík po 25 gr., spolu 2 zlaté, ktoré sme odoslali pokladníkovi Matice slovenskej do Turčianskeho Svätého Martina - oznámil tento bánhedešský dopisovateľ a pochválil Komlóšanov, že tiež prvý raz rozpredali medzi sebou 35 martinských kalendárov a teraz žiadajú poslať12 kníh „Cesty Šustekovej“. Z Čanádskej stolice je názov článku uverejnený v čísle 8 v roku 1886 a jeho nepodpísaným autorom podľa známej štylizácie je najpravdepodobnejšie stály dopisovateľ Ján Kutlík, ml., alebo niektorý dopisovateľ z Čaby, ktorý schválne mylne uviedol susednú stolicu. Tento autor okrem opisu postupu poľnohospodárskych prác a úrod v ich prostredí vyslovil túto kritiku: - Po tieto dni mali byť na Čabe najlepší budapeštianski herci, aby vstupné zo svojho predstavenia darovali na druhú opatrovňu malých detí, ktorá sa dobre maďarizuje a touto pomocou má byť ešte viac zmaďarizovaná. Zrno Čaby si tunajší ľud najlepšie sám opatrí, ich dietky žiadna „óvoda“ nenahradí. Hlavnomestskí páni by sa o iné veci mali starať. My tu inú prácu na starosti máme - napísal tento dopisovateľ z Čanádu.

Ján Kutlík ml. písal aj o školských otázkach, o učiteľoch, o podpore slovenských študentov. Kupoval slovenské knihy a tie, čo boli určené pre ľud, rozdával aj zdarma. Nebola mu ľahostajná ani odbornosť učiteľov a postaral sa aj o ich ďalšie vzdelávanie. Založil učiteľskú knižnicu v Čanádskej stolici a tiež aj svojpomocný učiteľský spolok, do ktorého zo svojho vokátorského príjmu každý prispel keblom pšenice. V rámci neho napríklad vyslal svojho pomocného učiteľa medzi učiteľov - pomológov do Sarvaša, aby sa vyškolil v ovocinárstve. Nabádal aj ostatných učiteľov, aby sa zapojili do súťaže pri budovaní ovocných škôlok, ktorú v roku 1870 vypísalo ministerstvo s odmenou 200 zlatých pre víťaza súťaže. Na svojom pozemku vzorne hospodáril, zavádzal a udomácňoval nové druhy a odrody ovocných stromov a plodín a uplatňoval nové výkonnejšie formy a metódy poľnohospodárskej výroby. Rodičov a školské deti nabádal k sporivosti a po schválení školskej stolice a cirkevného presbytéria založil roku 1879 detskú školskú sporiteľňu. Dobre poznal sociálne pomery ľudí a počas dlhej zimnej sezóny, keď muži a ženy nemali prácu, navrhol im náhradné práce. Okrem iného odporúčal pestovanie konopí, aby sa ženy mali v zime čím zaoberať, aby priadli a tkali plátno a aby mali z tejto práce osoh.

Ján Kutlík ml. bol na Dolnej zemi nebojácnym národno-kultúrnym pracovníkom a vždy sa vedel postaviť na obranu slovenského národa. Svedčí o tom veľa článkov tohto plodného autora v Národných novinách, Pešťbudínskych vedomostiach, Národnom hlásniku, Obzore, Cirkevných listoch, Ev. cirkevníkovi, Korouhovi na Sionu, Evanjelickej škole.

Publicista, národno-kultúrny pracovník, farár, učiteľ, notár a vzorný hospodár Ján Kutlík ml. zomrel 3. 9.1893 v Slovenskom Bánhedeši.

Ján Jančovic