Môžeme byť pyšní, bol to vynikajúci muž, ktorý sa po celom svete plahočil, národy a ich zvyky poznal, navzdory všetkým biedam a protivenstvám česť a majetok si získal, kráľa korunoval, zväzky medzi národmi uzavieral, a predsa nikdy na svoj domov nezabudol.

Keď krajčír unikal vojenskému mundúru

Pred jedenástimi rokmi uverejňovali Slovenské národné noviny voľný seriál pod názvom „Exilové histórie“. Hoci sa tam písalo aj o tých, ktorí opustili našu domovinu, aby potom, po rokoch, sa mohli vrátiť a čakali slávobránu, objavilo sa tam plno mien, ktoré si zaslúžia našu pozornosť. Zaujali ma najmä príspevky Miloša Majera o prvých Slovákoch na americkej zemi. Samozrejme, i on sa opiera o záznamy a dohady iných (ako inak) a cituje najmä rehoľnú sestru M. Martinu Tyborovú a Konštantína Čulena. Pre môj terajší príspevok sa musím uspokojiť iba s cudzími prameňmi, buď im veriť alebo pochybovať. Vo vlaňajšom Národnom kalendári Matice slovenskej som pripomínal prvého Slováka na americkom kontinente; išlo však o Južnú Ameriku a Jána Paulínyho z Banskej Štiavnice. Určité témy však stále rezonujú a tak som naďabil na meno Andreja Jelíka - a jeho osud, nielen mne, sa stal sympatický pre akúsi filmovú dobrodružnosť...

Za začiatok masového presídľovania Slovákov do Novej zeme, ako vtedy zvykli Ameriku nazývať, sa uvádza rok 1870. Dôvody boli rôzne, najčastejšie to však boli choroby, hlad a národnostné prenasledovanie. Kto však bol prvý Slovák, ktorý uzrel túto zem? Náš veľký znalec dejín slovenského exilu v Amerike Konštantín Čulen vo svojich Dejinách Slovákov v Amerike napísal, že prvý človek z bývalého Uhorska bol Štefan Parmenius. Dáta o jeho živote sú také skúpe, že vlastne ani nevieme, akej národnosti bol. Narodil sa v Budíne za tureckej okupácie (Publikáciu vydala Slovenská liga v Bratislave roku 1942). Aj rehoľná sestra M. Martina Tyborová je toho názoru, že prvým Slovákom v Amerike bol Štefan Štítnický - Parmenius (okolo roku 1583)... Ďalším Slovákom, ktorý pristál v Amerike, by mal byť Izák Ferdinand Šarišský (1670). Nie je to vraj pravda, lebo pred ním roku 1608 to boli Juraj Mäta a Ján Boďa (?)

V 18. storočí privítali brehy Ameriky ďalšieho Slováka - Andreja Jelíka. Bol synom vojaka slúžiaceho trom cisárom: Leopoldovi, Jozefovi a Karolovi VI. Po skončení vojen sa usadil v Boji v Báčke, kde sa mu (pravdepodobne) v roku 1730 narodil syn Andrej. „...Od detstva sa napočúval toľko vojnových historiek, že sa rozhodol v každom prípade vyhnúť vojenským útrapám, lebo v konečnom dôsledku si dobre uvedomoval, že otcov vojenský život nebolo iba predvádzanie sa s nablýskanou šabľou, ale že sa za ním skrýva najmä množstvo preliatej krv a plač vdov a sirôt. Naplánoval si teda žiť pokojným životom poctivého remeselníka a vyučil sa za krajčíra. A ako bývalo vtedy zvykom, podľa vzoru starých majstrov po vyučení šiel na vandrovku po západnej Európe. Z Viedne priputoval do Prahy, z Prahy roku 1754 cez Lipsko a Norimberg do Englandenu a odtiaľ sa pobral do Paríža...“ (Miloš Majer, Slovenské národné noviny, 19/1999).

Snaha uniknúť uniforme sa stala doslova jeho mániou.. V Paríži unikol vojenskému mundúru, v Hannoveri ho znovu lapili, opäť ušiel - do Rotterdamu, kde vletel rovno do náručia vojakov, ktorí ho nalodili... Loď stroskotala a Andrej Jelík sa zachránil na kuse dosky, ktorá ho prihnala k anglickému pobrežiu. Po opatere rybármi sa dal najať na holandskú loď ako krajčír a tá ho v roku 1755 doplavila do Ameriky a potom opäť do Európy - do Lisabonu. Odtiaľ odišiel na ostrov Malta, odtiaľ do Benátok. Chcel ísť už domov, ale loď prepadli piráti a milého Jelíka vzali do otroctva. Tam zabil dozorcu a musel ujsť na loďke, v ktorej ho našli námorníci veľkej lode a s ňou - ako krajčír - sa dostal do Zadnej (Východnej) Indie, doslova na hranice Číny. Potom, napodiv, dal sa predsa zverbovať, a to do Kantonu, na holandskej lodi sa dostal na Jávu, dokonca sa oženil s dcérou anglického kolonistu... Opäť sa dal navliecť do vojenskej uniformy, ale iba preto, aby ušiel. Cestou ich loď prepadli ľudožrúti... Keďže však „padol do oka“ náčelníkovej dcére, tá s ním ušla na malý opustený ostrov. Po poldruha roku náčelníkova dcéra umrela a Andreja Jelíka zachránila loď, plávajúca do Batávie. Živil sa svojím povolaním a po rokoch sa vďaka poctivej práci a bezúhonnému životu stal kapitánom miestneho vojska (!), členom miestneho zastupiteľstva a radcom holandskej štátnej správy...

Je to takmer neuveriteľné. Osudy Slováka som podal z rôznych prameňov podal takmer telegraficky. Na neuverenie sú už základné fakty, a nie podrobnosti, ktoré som obišiel. O ďalších osudoch tohto dobrodruha som sa dozvedel ešte toto: roku 1776 umrela jeho zákonitá manželka, Andrej Jelík teda zlikvidoval svoj majetok v Batávii a vrátil sa do Európy. Dcéry nechal v Anglicku, sám odišiel roku 1778 do Budína, kde roku 1783 zomrel.

V prameňoch jeho životopisu sa spomína, že Jelíkove príhody sú podľa doslovného udania zapísané a zasluhujú si, aby boli ľudu známe. Môžeme byť pyšní - píše v závere Konštantín Čulen i Miloš Majer - bol to vynikajúci muž, ktorý sa po celom svete plahočil, národy a ich zvyky poznal, navzdory všetkým biedam a protivenstvám česť a majetok si získal, kráľa korunoval, zväzky medzi národmi uzavieral, a predsa nikdy na svoj domov nezabudol...

Pavol M. Kubiš

http://voltaire.netkosice.sk/archive/slovensko/Slovaci%20na%20ceste%20do%20Noveho%20sveta.doc

http://www.dobrodruh.sk/historia/slovenski-priekopnici-v-amerike