„Keď som bola malá, myslela som si, že každý vie po slovensky aj po maďarsky. O opaku som sa presvedčila až v škole,“ zdôverila sa mi vicestarostka obce Šámšonház Rozália Alapiová. Genius loci tejto novohradskej dedinky som chcela vypátrať už aj preto, lebo napriek tomu, že má sotva 300 obyvateľov, dala Slovákom nejednu významnú osobnosť.

Narodil sa tu dlhoročný riaditeľ budapeštianskej slovenskej školy Ladislav Petro, bývalý vedúci katedry slovakistiky v Segedíne Pavol Bača, biológ Dr. Peter Krajči, operná speváčka Júlia Kukeľová, učiteľ čabianskej slovenskej školy Juraj Krett, bývalý generálny riaditeľ Maďarských štátnych železníc Martin Kukeľ, keramička Edita Bukranová, evanjelický farár Atila Spišák, hlavný kantor v Níreďháze Szabolcs Demend a geograf Dr. Juraj Kukeľ.

Vedeli ste, že významný historický činiteľ Uhorska Ľudovít Kossuth bol čestným hlavným dozorcom tunajšieho evanjelického zboru? Svedčí o tom jeho list zo 6. apríla 1871 z Turína, v ktorom prijal túto funkciu a ktorý patrí medzi najcennejšie pamiatky osady.

V tejto novohradskej obci sa 13. augusta 1818 narodil aj učiteľ a literát Ľudovít Augustín Haan, syn miestneho evanjelického farára Jána Haana. Mal rok, keď sa dostal do Békešskej Čaby, kde vychodil elementárnu školu. Od r. 1829 do r. 1834 bol žiakom sarvašského gymnázia. V rokoch 1834 - 1839 študoval v evanjelickom lýceu v Prešove. Tu sa pridal na stranu Štúra, ale v hĺbke svojej duše Štúrove myšlienky nepokladal za najvážnejšie, najmä čo sa týka pozdvihnutia hmotnej a duševnej úrovne dolnozemskej Slovače. Za dôležitejší faktor pokladal svoju evanjelickú vieru. Od roku 1842 sa stal učiteľom maďarskej školy v Békešskej Čabe a kaplánom pri otcovi. V literárnej činnosti používal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a biblickú češtinu, týmto tradíciám zostal verný tak v cirkevnom, ako aj v literárnom živote. Venoval sa literatúre, etnografii, archeológii, dejinám umenia, no najmä cirkevnej a svetskej histórii. Jeho bohato doložené štúdie a dokumenty urobili základné sondy do dejín a života slovenských vysťahovalcov na Dolnej zemi. Jeho pamiatke vzdali hold Šámšonházania umiestnením pamätnej tabule na stenu farnosti.

Trochu histórie

Dedinka sa rozprestiera pozdĺž riečky Malá Zaďva. Zo severnej strany ju chránia Čerhátske vrchy. Na kraji obce sa nachádzajú pozostatky niekdajšieho hradu Fejérkő (Biely kameň), ktorý bol postavený začiatkom 15. storočia a v roku 1472 bol už zrúcaninou. Názov obce je odvodený od mena pána tohto kraja Šámšona, ktorý žil v čase panovania kráľa Belu II. a podľa legendy sa mu aj postavil na odpor. Vraj mal dcéru Luciu, po ktorej pomenovali susednú slovenskú osadu Lucinu. Slováci začali osídľovať toto územie roku 1715. Prichádzali z rôznych lokalít v niekoľkých vlnách.

Voľakedy pomerne veľkú obec obývajú v súčasnosti zväčša starší ľudia. Pred druhou svetovou vojnou mala okolo tisíc obyvateľov. „Dnes sú tu iba veľké domy, v ktorých býva najčastejšie jedna ňanička,“ hovorí starostka Gyöngyi Bajnoková Képešová, ktorá skúsila život vo veľkomeste, bola riaditeľkou žiackeho domova budapeštianskej slovenskej školy, predsa sa vrátila do rodného kraja, kde ju zvolili za prvého človeka obce. Nie je to jednoduchá funkcia, hlavne na čele malej osady s prevažne staršími obyvateľmi a menšími príjmami. Samospráva vlastní turistickú ubytovňu v strede dediny, ktorá by mohla byť aj lepšie využívaná. Predtým v budove sídlil obecný úrad a ešte predtým to bol dom starých rodičov pani starostky, ktorí ho postavili v 30. rokoch. Hoci neposkytuje mimoriadny komfort, ale Gy. Bajnoková Képešová sa popýšila, že sa im podarilo zmodernizovať kúrenie, takže dom môžu využívať aj v zimných mesiacoch. V pivničných priestoroch budovy sa nachádza Slovenské kuchynské múzeum. Zbierka je uložená v troch miestnostiach a vznikla v roku 2005, odvtedy ju neprestajne rozširujú. V súčasnosti prebieha príprava odborného inventáru, aby mohli múzeum zaregistrovať, v čom im pomáha riaditeľ spoločnosti Legatum Juraj Ando. Na zbierku je starostka veľmi hrdá. Nie náhodou: nedávno bolo múzeum dejiskom súťaže žiakov základných škôl, ktorú vyhlásil Národný park Bukové hory. Základ zbierky tvorí murovaná pec, ktorá je v prvej miestnosti. Tu je vystavené kuchynské náradie a zariadenie. Naši predkovia považovali kuchyňu za dušu domácností, lebo väčšinu dňa, ba aj noci prežívali v tejto miestnosti. Deväťdesiat percent exponátov patrí starostke, ostatok zapožičali obyvatelia obce. Pani starostka si vlani kúpila na svoje narodeniny kolísku, ktorú tiež umiestnila v múzeu. Sú tam napríklad aj detské šaty jej otca. Dávnym snom Gy. Bajnokovej Képešovej je používať exponáty múzea, teda kúriť v peci, prípadne tam niečo uvariť či upiecť. Avšak k tomu musia obnoviť budovu a najmä komín. V strednej miestnosti sú vystavené najmä textílie, kým v zadnej miestnosti dostali výstavný priestor Šámšonházsky národnostný zväz a Folklórna skupina Koleso.

Folklór a miestne dejiny

Starší dodnes krásne hovoria po slovensky. V strednej generácii nachádzame ľudí, ktorí síce ovládajú svoj materinský jazyk, ale v bežnom živote ho nepoužívajú. Predseda slovenskej samosprávy Róbert Kukely (ktorý, mimochodom, tiež radšej hovorí po maďarsky ako po slovensky) spája stratu jazyka so stratou školy. Slovenský zbor napomáha činnosť miestneho folklórneho spolku, ktorý odborne vedie vedúci Tanečnej skupiny Novohrad v Šalgótarjáne János Szabó. Folklórna skupina má približne dvadsať členov, má spevácku a tanečnú zložku, ktoré prezentujú svoju obec na vystúpeniach v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Koleso podporuje slovenská samospráva, vedie ho jej predseda.

Okolie je lákavé aj pre turistov: nachádza sa tu skalná stena zo zvrásnenej horniny a náučný chodník Národného parku Bukové hory. V rámci spoločného projektu s národným parkom pripravujú výlety do okolia, kde si pripomínajú slovenské názvy chotára.

„23. október si pripomíname vlastne iba odvtedy, ako som sa stala starostkou,“ hovorí Gy. Bajnoková Képešová. V obci si vytvorili jedno pamätné miesto, pri ktorom oslavujú väčšie maďarské a slovenské sviatky. Je to kameň, ktorý umiestnili v záhradke v centre dediny, kde sa nachádza pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Zasadili tam aj jednu lipu, ktorá má zachovať pamiatku revolúcie roku 1956.

Terajší evanjelický kostol bol postavený roku 1870, keď tu slúžil farár Ján Vladár. Od roku 1923 bola osada evanjelickým biskupským sídlom. V tomto roku vyhrali európsky projekt na vonkajšiu aj vnútornú rekonštrukciu kostola. Vlastnú čiastku k projektu hradia z verejnej zbierky.

Šámšonházan voľbou

„Rozvážam zeleninu, ovocie, drevo, ale aj železo. Všetko, čo treba,“ predstavuje nám svoje podnikanie Ondrej Bača. Vyučil sa za automechanika, po vojenskej prezenčnej službe sa zamestnal v tomto odbore, ale od roku 1974 chodí s nákladným autom. Najprv pracoval v družstve Údolie Zaďvy, potom sa osamostatnil. Objednávky dostáva od rôznych firiem, ale v poslednom čase je ich čoraz menej. „Rád prepravujem tovar, páči sa mi, že som stále na cestách. Mám ešte poldruha roka do odchodu do predčasného dôchodku, na ktorý budem musieť odísť, lebo práce je veľmi málo,“ sťažuje sa O. Bača. Žiaľ, nemá stálu prácu. „Pred tromi-štyrmi rokmi boli také týždne, keď som bol každý deň inde, dnes sa teším, ak mám objednávku raz za týždeň,“ hovorí.

Jazdí na vlastnom aute. „Najradšej chodievam tam, kde sú dobré cesty. Nezáleží na cieli, ani na tovare, iba aby cesty boli dobrej kvality,“ tvrdí O. Bača. Jeho manželka pracovala ako zdravotná sestra, dcéra navštevuje ekonomickú fakultu Univerzity v Gyöngyösi, vnuk ide v septembri do prvej triedy základnej školy. Asi v Pastúchove (Pásztó), kde pracujú jeho rodičia. Voľakedy mali spriatelené družstvo na Slovensku, často tam cestovali. „Takto sme sa dostali až do Vysokých Tatier a do Žiliny. Boli sme tam aj s Kolesom, ktoré viedla manželka Zuzana, keď predsedala slovenskej samospráve,“ pýši sa hlava rodiny. Má rodinu na Slovensku, s nimi sa rozpráva po slovensky. Hoci O. Bača sa narodil v neďalekej Lucine, v Šámšonháze ho prijali za svojho. „So svokrou hovorím po slovensky. Keď som začal chodiť do základnej školy, nevedel som ani slovo po maďarsky. Manželka slovenčinu ovláda, ale bežne ju nepoužíva,“ hovorí O. Bača.

Učiteľka všetkých

O Anne Képešovej mi starostka - jej neter - povedala, že ju nazývajú učiteľkou všetkých Šámšonházanov. Vyučovala totiž tridsať rokov a vychovala niekoľko generácií obyvateľov osady. Totiž kedysi väčšina školopovinných detí navštevovala školu v Lucine. Pani Képešová študovala slovenčinu od roku 1955 v budapeštianskom pedagogickom ústave. Vyučovať začala v Novom Meste pod Šiatrom, ale po troch rokoch jej chýbali novohradské vrchy. Keď sa uvoľnilo miesto v lucinskej škole, vrátila sa domov. „Okrem slovenčiny a dejepisu veľa všakovo som vyučovala lebo v takýchto malých osadách je málo odborníkov. Vyučovala som všetko okrem matematiky a maďarčiny,“ hovorí.

V laviciach šámšonházskej školy sedeli žiaci naposledy roku 1975. Terajšia starostka navštevovala vtedy tretiu triedu základnej školy. Hoci pre nízky počet žiakov tu nikdy nebola veľká škola (v štyroch miestnostiach sa vyučovalo v zmiešaných triedach), deti boli doma a všetky sa učili slovensky. V súčasnosti rodičia môžu zapísať deti do hociktorej školy. Na okolí slovenčinu vyučujú iba v susednej Lucine, kam chodí asi tretina školopovinných šámšonházskych žiakov.

Po odchode do dôchodku si pani Képešová vyskúšala nový odbor. Roku 1990 sa stala prvou demokraticky zvolenou starostkou obce. „Boli to ťažké časy, lebo sme nemali pred sebou vzor, ale boli dobré, lebo sme mali peniaze a mohli sme položiť základy nového života. Mali sme väčšiu samostatnosť a veľkú radosť z toho, že sme mohli pomôcť: dali sme do poriadku cesty a okolie dediny,“ hovorí. Je zaujímavé, že všetok nábytok v obecnom úrade zakúpili v tých časoch. Má jedného syna a dvoch vnukov - 25-ročný študuje matematiku a 23-ročná vnučka maďarčinu a francúzštinu. Syn vyštudoval slovenčinu a hudobnú výchovu, ale neučil ani jednu hodinu, lebo nechcel odísť z domu a vtedy bolo v Lucine dosť slovenčinárov. S čerstvým diplomom začal študovať telocvik a dodnes vyučuje v Šalgótarjáne. „So synom sa zhovárame po slovensky,“ hovorí. Dodáva, že kvôli zhoršenému zraku sleduje radšej rozhlas, ako televízne vysielanie či noviny. Nenechá si ujsť ani jedno slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu, kde sa dopočuje vždy čerstvé informácie, občas aj z okolia.

Nebojácne ženy

Pred dvomi rokmi sa dalo dokopy 16 žien a rozhodlo sa založiť miestnu civilnú stráž. Jedinú v celej krajine, ktorej členmi sú ženy. Ich prácu nedávno ocenili Radom strieborného kríža civilnej stráže, ktorý ich vedúca R. Alapiová prevzala z rúk predsedu celoštátneho zväzu. Na otázku, prečo založili tento zbor, odpovedá s úsmevom, že takto majú lepšie možnosti získavať granty. Avšak ide skôr o to, že v živote malej obce je potrebná taká miestna sila, ktorá chráni hodnoty občanov. Ich vybavenie je strohé: baterka a plynový sprej. Z minuloročného grantu zakúpili kávovar, ohrievač vody a štyri walkie-talkie. Službu začínajú večer, ale niekedy hliadkujú aj cez deň. „Hocikedy, keď sa dvaja muži pustia do seba, som pripravená skočiť medzi nich. Ba dokonca sa to už aj stalo,“ hovorí R. Alapiová. To však neznamená, že by vyhľadávali takéto situácie. Ich cieľom je dosiahnuť, aby dedina bola pod dozorom. Ak príde do osady cudzie auto, zapíšu si jeho poznávaciu značku. Miestnym policajtom je Daniel Paulik, ktorému sa vždy zahlásia na začiatku služby. „Našim najväčším úspechom je, keď sa nič zlé nestane,“ zhrnie krédo zboru, kde najmladšia členka má 30 a najstaršia 50 rokov. Nájdeme medzi nimi sociálnu pracovníčku, ale aj učiteľku materskej školy, nezamestnanú, starostku či vicestarostku. Všetky platia jednotné členské - 1500 Ft ročne, z čoho kupujú základné potreby pre zbor.

Z učiteľa podnikateľ

„Ešte aj pred desiatimi rokmi keď sme prekročili prah krčmy, prešli sme na slovenčinu. Teraz už ani do krčmy veľmi nechodíme, ani nemáme s kým po slovensky hovoriť.“ Toto sú slová Jána Juhása, pôvodne učiteľa, ktorý po piatich rokoch vyučovania slovenčiny, fyziky a matematiky v lucinskej škole si našiel inú robotu: v rokoch 1979-85 bol dopravcom a odvtedy vyrába súčiastky zo železa. „Začali sme v Šámšonháze, ale mali sme problémy, že vraj hurtujeme, čarandžíme a tak som presťahoval firmu,“ hovorí. Jeho firma sídli v Bátonyterenyi, v priestoroch starej bane na ťažbu uhlia. Má osem až desať zamestnancov a občas využíva slovenčinu aj pri svojej práci. Najčastejšie dostáva objednávky od nemeckých firiem. Vyrábajú napríklad súčiastky pre upratovacie stroje.

Ján Juhás bol v 80. rokoch zakladateľom miestnej pobočky Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Ako hovorí, vtedy potrebovali vytvoriť miesto, kde by sa mohla stretávať mládež a z Budapešti dostali veľa pomoci. V klubovej miestnosti je dnes zriadená knižnica a tzv. e-bod, ktorý poskytuje voľný prístup k internetu. V knižnici je raz týždenne otvorená aj slovenská časť, totiž slovenské knihy si chránia ako oko v hlave.

Čo sa týka internetu, ten je aj v najchudobnejšej domácnosti, čo podľa vicestarostky umožňuje, že ich osada je uzavretá iba natoľko, nakoľko to považujú za dôležité jej obyvatelia. Na internete nájdeme aj množstvo informácií o obci, žiaľ, nie po slovensky.

Šámšonház je tichá novohradská osada, odkiaľ sa ešte celkom nevytratila slovenčina a ktorá má svoje čaro - aspoň podľa mňa - práve tým, že si chráni stáročnú históriu.

Eva Patayová Fábiánová