Skúšku osudu neuniesol a dobrovoľne sa rozhodol ukončiť svoju pozemskú púť, no aj za čas, čo žil, zanechal dielo, ktoré svedčí o nevšednosti autora.

Cyprián Majerník sa narodil 24. novembra 1909 vo Veľkých Kostoľanoch, v roľníckej rodine. Rodičia, hoci nemali peňazí nazvyš, poslali talentovaného syna do meštianskej školy v Pezinku a potom na strednú hospodársku školu do Košíc. Tam však Cyprián dlho nevydržal, zlákalo ho štúdium na súkromnej maliarskej škole Gustáva Mallého v Bratislave, kde sa stretol aj so svojimi budúcimi spolužiakmi Kolomanom Sokolom a Jánom Želibským. Na jeseň roku 1926 prišiel ako sedemnásťročný do Prahy, kde ho zobrali aj bez maturity na Akadémiu výtvarných umení. Odvtedy sa Praha stala jeho druhým domovom.

V škole sa Cyprián Majerník po všeobecnej príprave dostal do špeciálnej maliarskej triedy profesora Jakuba Obrovského, ktorého zaujal svojou originalitou a zvláštnou provokáciou, ktorou akoby odmietal všetko konvenčné, čo sa neraz objavovalo u jeho spolužiakov. Tvorivo a veľmi rázne sa vyrovnal s mnohým dovtedy zaužívaným v slovenskom výtvarnom umení. Jeho práce vystavené na výročnej školskej výstave roku 1930 hodnotila kritika dosť ostro, ale s odstupom času treba dodať, že pravdivo: „Farebný zmätok a tvarové zúfalstvo nie sú ničím iným, len výstrednosťou, ktorá navyše nemá v sebe ani za mak slovenskej pôvabnosti.“ Maľoval síce aj obrazy, ktorými sa tematicky vracal do detstva: Na pastve, Dve Madony, Svadba, Morena, Procesie, akty - Ležiaca, ale niektorými obrazmi z tohto obdobia dokázal poriadne provokovať kritiku i verejnosť. Zo zaužívaných konvencií sa vymykal najmä pod vplyvom niektorých vtedajších francúzskych maliarov, blízka mu bola skupina fauvistov, medzi ktorých patril Henri Matisse či André Derain. V jeho obrazoch z tohto obdobia sa objavujú krikľavé farby, hrubá čierna čiara a celkove sa v nich odzrkadľuje vplyv tohto výtvarného smeru prvej polovice 20. storočia, ktorý zavrhol tradičné formy a techniky, uprednostňoval emócie a experimentovanie hraničiace až s extravaganciou.

Nečudo, že zakrátko si Cyprián Majerník chcel život, ktorý poznal z maliarskych plátien, aj „ohmatať“. Praha mu bola zrazu „pritesná“, a keď mu v škole pridelili štátne štipendium, ani minútu nezaváhal. Nemyslel na to, že ísť do sveta bez peňazí je trúfalosť a značné riziko. Štipendium totiž bolo viac-menej formálne a iba sčasti pokrylo cestovné náklady. Napriek tomu sa rozhodol vysnívaný Paríž navštíviť. Chudobný umelec však nemal v meste maliarov veľa šťastia. Naopak, pretĺkal sa po najlacnejších súkromných ubytovniach, často hladný, deprimovaný existenčnými problémami. Iba občas mu pomohli priatelia z Prahy i zo Slovenska, ale to málo, čo poslali, nestačilo ani na skromný život. Neutešená situácia sa odrazila v jeho tvorbe, no z kresieb a skíc vidieť, že parížske prostredie bolo preňho nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Paríž - mesto tisícich tvárí - barov, krčiem, verejných domov, pouličných umelcov, maliarsky zúročil. Maľoval modelky, prostitútky, ľudí z ulice - postavy podobné postavám z Loutreacových a Degasových obrazov. Nepochybne ho zaujali aj obrazy Julesa Pascina - nahé postavy žien s pohľadom neprítomne upretým pred seba, akoby chceli zo seba striasť stereotyp premárneného života. Nepochybne ho zaujal aj sám rozporný umelec - síce majetný človek, ale celý život hľadajúci seba samého. Umelec, ktorý celý život pil, kreslil, miloval. Umelec, ktorý opitý s mnohoznačným úsmevom, s cigaretou v kútiku úst mnohokrát vyslovil presvedčenie, že každý maliar by mal zomrieť najneskôr ako štyridsaťpäťročný. Sám si túto lehotu predĺžil - o dva mesiace. Potom spáchal samovraždu…

Z parížskeho pobytu sa veľa diel Cypriána Majerníka nezachovalo, ale jeden z najpozoruhodnejších obrazov - Milenci na periférii - hovorí za všetko. Je na ňom nahá žena s podrezaným hrdlom na posteli a muž umývajúci si ruky. Aj taký život videl (žil?) v preslávenom meste.

Po polročnom pobyte v Paríži sa Cyprián Majerník na prelome rokov 1931 a 1932 vrátil do Prahy, kde prežil zvyšných trinásť rokov života. Žil na voľnej nohe a zarábali si kreslením karikatúr do novín. Nikdy nemal veľa peňazí, musel sa uskromniť a ešte sa k tomu pridali aj zdravotné problémy. Začala ho trápiť skleróza multiplex, ale ešte, chvalabohu, netušil, aký bude mať choroba priebeh.

Na jar 1935 mu v Prahe vo výstavnej sieni Elánu usporiadali prvú samostatnú výstavu, ktorá mala veľmi priaznivý ohlas. Na Slovensku ju paradoxne v denníku Slovák skritizovali a dokonca sa o nej písalo ako o „umeleckom paškvile“. Citlivému umelcovi nelichotivé slová nepridali. Ovplyvnený osobnými problémami, plný úzkosti a beznádeje, tušiaci blížiace sa vojnové nepokoje, utiekal sa opäť k svojim plátnam, kde hľadal istotu a cestu z problémov. Práce z tohto obdobia sú iné ako predchádzajúce. Maľoval prevažne kone, v tom čase namaľoval napríklad známy obraz Biely kôň. V roku 1937 na obraze Španielsky motív prvýkrát zobrazil skupinu ľudí a v Osudnom stretnutí namaľoval ozbrojených jazdcov a bezbranných ľudí ako štvancov.

Napriek pretrvávajúcim zdravotným problémom pripravil na jeseň roku 1940 druhú výstavu, ktorá sa konala v Alešovej sieni v Prahe. Na jar 1941 navštívil rodičov a priateľov v Bratislave. Janko Alexy mu dokonca pomohol previesť z Prahy a na Slovensku predať niekoľko obrazov. Za obraz Jazdci dostal roku 1942 výročnú cenu Umeleckej besedy v Prahe. No jeho zdravotný stav sa nelepšil, prenasledovali ho depresie, ledva udržal v ruke ceruzku, a to bol preňho najväčší problém, ktorý vyriešil po svojom. Alebo podľa obdivovaného francúzskeho maliara Julesa Pascina? Ako tridsaťpäťročný 4. júla 1945 - necelý mesiac potom, ako sa oženil so svojou dávnou družkou Karlou Patočkovou - spáchal samovraždu.

V Bratislave bola po Cypriánovi Majerníkovi dlhé roky pomenovaná výstavná sieň.

Jozef Leikert