Expozícia 80-ročného umelca v Múzeu Mihálya Munkácsyho pod názvom Kozmos a my

Poverený riaditeľ Múzea Mihálya Munkácsyho, predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando usporiadal stretnutie na 80. narodeniny maliara Pavla Pataja. Slávnosť bola vlastne vernisáž expozície akvarelov jubilanta pod názvom Kozmos a my. Výstava sa pripája k sérii múzea Čo je čabianske, v priebehu ktorej múzeum predstaví miestnych umelcov a osobnosti, prvým bol László Mazán, jeden z učiteľov Pavla Pataja.

Na vernisáži pozdravil prítomných radca Samosprávy župného mesta Békešská Čaba Tamás Herczeg. Zároveň sa odvolal na naviazanosť k Pavlovi Patajovi, veď maliar a radcov otec boli kedysi spolužiakmi. - V osobe uja Pavla si ctíme umelca, pedagóga, bývalého riaditeľa a pôvodného čabianskeho občana, ktorý nám terajšou expozíciou objaví ďalšie tajnosti vesmíru - povedal dojato zastupiteľ mesta.

Na slávnosti účinkoval hudobník Balázs Dongó Szokolay, držiteľ titulu Mladý majster ľudového umenia a ceny Artisjus. „Čabianskosť“ hudobníka je evidentná, veď jeho kariéra sa začala v našom meste, v Balassiho kultúrnom centre. Jeho otec je umelecký rezbár Sándor Szokolay, ktorý pochádza zo Slovenského Komlóša.

Keď je narodeninová oslava, musí byť aj torta! Torta je vlastne výstava, ktorú zdobí tvorba majstra. Úlohu „nakrájania torty” - čiže otvoriť výstavu - dostal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik. Otváranie malo podobu reportáže, v ktorej sa bývalý redaktor slovenskej národnostnej televízie pýtal umelca na detstvo na Čabe, na jeho tvorbu a pedagogickú činnosť.

- To sme už počuli, že ste sa narodili 14. apríla r. 1933 a ste pôvodným Čabanom. Porozprávajte nám niečo o vašom detstve! Akým jazykom ste sa zhovárali doma v rodine?

- Ako mnohí na Čabe, aj my sme sa doma zhovárali po slovensky.

 Ďalej padla reč o čabianskych osobnostiach, akými sú detský lekár doktor Seberéni a učiteľ Pavol Kováč. Umelec s radosťou spomínal na svoje veselé detstvo. Žil na kraji mesta pri hrádzi. Veľa času pobudol vo voľnej prírode. S ostatnými deťmi sa hral na „dóre”, je to ľudová hra. Keď sa im to zunovalo, túlali sa po okolitých lúkach, hájoch, močiaroch a tŕstí. Keďže dobre vedeli po slovensky, nemuseli sedieť na hodinách ruštiny. Namiesto toho hrali na školskom dvore futbal.

V súvislosti so svojím štúdiom oslávenec najprv porozprával obecenstvu svoj prvý umelecký zážitok:

„Mal som asi 4 roky, keď mi moja mať nakreslila vianočný stromček - tak ako pravidelne zvykli ľudia nakresliť deťom - v podobe rybacej kostry. Mne sa to nepáčilo, lebo som vedel, že na strome rástli konáre nielen na pravo a na ľavo, ale na rôzne strany. Už vtedy som zbadal, že výtvarné umenie nie je jednoduché!”

Maturoval v Gyule, študoval v Segedíne na pedagogickej vysokej škole zemepis a výtvarnú výchovu. Po získaní diplomu vrátil sa do rodného mesta, kde začal učiť v základnej škole č. 7.

Hovoril o kultúrnom vzostupe, o rozmachu doby o zakladaní škôl, o úsvite pionierskeho hnutia - o takzvanom „strážnom hnutí”, keď bolo v školách iba 15-30 nadšených pionierov. Potom nasledovalo „poštátnenie” pionierskeho hnutia, v ktorom sa povinne stal každý žiak pionierom. Učil vo veľkej škole, mal veľa žiakov. Do dôchodku odišiel ako riaditeľ Základnej školy na námestí Pála Szabóa. Popri vyučovaní samozrejme tvoril, ale maľovaniu sa začal ozajstne venovať až na dôchodku. V priebehu vyučovania zemepisu si všimol, že v zahraničných učebniciach sa nájde veľmi málo o Maďarsku. Čabiansky učiteľ sa vtedy rozhodol, že svet bude oboznamovať s našou krajinou prostredníctvom umenia. V znamení tejto myšlienky usporadúval početné expozície doma a v zahraničí. Je členom Spolku výtvarných umelcov v Maďarsku a regionálnej spoločnosti výtvarných umelcov. Je zakladajúcim členom Dielne umelcov v Gyomaendrőde. V roku 2003 založil svoju umeleckú dielňu v Békešskej Čabe.

Jeho vzormi sú impresionisti. Aj sám sa hlási k tomuto smeru. Témy čerpá zo svojich detských zážitkov. Obdivuje lúky a močiare za hrádzou bohaté na zvieratá a rastliny. Na akvareloch Pavla Pataja ožíva Dolná zem, rieka Kereš, povodňové oblasti, mosty, vlčie maky, fatamorgány a staré čabianske domy. Zvečňoval potomkom postavu uja Bodzu, zberateľa starín a arménskeho cukrára Kadriho, ktorý v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia vyrábal najchutnejšiu zmrzlinu v okolí Békešskej Čaby. Namaľoval slovenský dom s podstenou, pred ktorou sedia staré ženy, čabianske evanjelické kostoly a kraj mesta. Obraz s Kerešom, ktorému nad vodou tvoria stromy klenbu, majster nazval Kerešská katedrála.

V poslednom období sa výtvarník zaoberá svetlom, ktoré prichádza z univerza, s biologickým, fyziologickým vplyvom farieb. Čaruje na svoje maľby prekrásny farebný svet, kvety, motýle a veľkú kavalkádu farieb vesmíru.

Nech žije majster ešte veľa rokov, aby mal silu obdarovávať nás ďalšími farebnými obrazmi.

K expozícii sa pripája muzeálno-pedagogický program pod názvom „Uč sa robiť akvarely od majstra”, v ktorom maliar Pavol Pataj uvedie záujemcov do tajomstiev tejto techniky.

Výstava je prístupná pre verejnosť do 21. apríla v Tehlovej sále Múzea Mihálya Munkácsyho.

Ildika Očovská